V roku 2004 dnes už blahoslavený pápež Ján Pavol II vydal apoštolský list, ktorým vyhlásil rok eucharistie. Tento list nazval „zostaňs nami, Pane“. Ním chcel poukázať na to, že dnešný človek ani tak nepotrebuje akési abstraktné pojmy, ale predovšetkým sa jeho túžba viaže na konkrétnu osobu. Chcel tiež zdôrazniť, že v eucharistii je prítomná osoba Ježiša Krista.
Zostaň s nami, Pane. Vieme, že tieto slová adresovali Kristovi učeníci idúci do Emauz. Boli sklamaní z toho, čo všetko sa stalo v Jeruzaleme. Ježiša, do ktorého vložili všetku svoju nádej, ukrižovali a teraz akoby sa pre nich všetko skončilo. A tak odchádzajú z Jeruzalema, ale Ježiš, teraz už zmŕtvychvstalý, sa k nim pripojí a pomaly im vysvetľuje zmysel všetkých udalostí vo svetle Písma. Horeli im srdcia, ako sami priznávajú,ale nestačili im len jeho slová, potrebovali jeho prítomnosť, potrebovali, aby zostal s nimi. A preto hovoria – Pane, zostaň s nami. Buď s nami ty, ako živá osoba, iba ty nám dáš istotu. A práve toto do veľkej miery zodpovedá aj dnešnej dobe, pretože filozofia dneška je predovšetkým filozofia personalistická, ktorá je zameraná na osoby, vzťahy a stretnutia. A tu je potrebná práve fyzická prítomnosť, dotyk, stretnutie. A kdesi v tejto línií je aj eucharistia, pretože je to osobné stretnutie, dotyk, pretože Kristovo telo a krv prijímame a ono nás pretvára a premieňa. Ako to Ježiš sám povedal: „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja ostávam v ňom“. (Jn 6, 55-56) V tejto línií eucharistia smeruje až k zjednoteniu osôb, pretože sa zjednocujeme s Kristom
A odkiaľ vlastne pochádza názov eucharistia? Ak ste boli na dovolenke v grécku, mohli ste na každom kroku počuť slovo „eukaristo“. Ak by ste sa spýtali, čo to znamená, zistili by ste, že je to „ďakujem“. Eucharistia, to je vlastne poďakovanie. Keď židia slávili svoje pobožnosti a chceli od Pána niečo vyprosiť, ich prosbám spravidla predchádzali celé litánie poďakovaní za všetky dary, ktoré im Boh dal. Ďakovali za vyvolenie cez Abraháma, za vyslobodenie z Egypta, za ochranu na púšti, za dar manny, bolo to skrátka dlhé vyratúvanie božích darov a dobrodení a až potom prichádzali na rad prosby. Kresťania, ktorí tak trochu prevzali tento štýl modlitby, taktiež ďakujú Bohu, a to predovšetkým za ten najväčší dar, za ten posledný dar, ktorý od Boha dostali. Ďakujú za prítomnosť Ježiša Krista, za jeho utrpenie, smrť, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie a tiež za jeho slávny príchod na konci vekov. A toto je to, čo sa spomína pri každej jednej svätej omši. Kňaz po premenení pripomína všetky tieto dary a vzdáva Bohu vďaku.
A takto je to aj v bežnom živote. Keď slávime nejaké výročie, narodeniny či meniny, navzájom si prinášame dary – kvety či bomboniéruy, ale aj čosi, čo vyrobíme našimi vlastnými rukami. Sú to plody zeme, ale aj práca našich rúk. Ale najkrajšie zo všetkého je vždy to, keď príde ten, ktorého výročie oslavujeme, keď je prítomný sám oslávenec, keď napríklad mama navštívi syna, ktorý býva kdesi ďaleko. Vtedy hneď začnú spomínať na všetky udalosti života, hlavne na detstvo, všetko akoby znova ožívalo. A tak je to pri každej eucharistií, všetko to, čo Kristus pre nás urobil, sa stáva akoby prítomným. Za všetko vzdávame vďaky, na všetko spomíname a vyslovíme to aj nahlas: „Smrť tvoju, pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Tomu predchádza chvíľka akoby adorácie, keď kňaz pozdvihne premenenú hostiu, zazvoní zvonček a my sa v duchu klaniame – Pán môj a Boh môj. Deti hovoria – to je Pán Ježiš, obetuje sa za nás. Lebo to je pravda. To je skutočná eucharistia, prítomný Kristus. Smrť tvoju, Pane, zvestujeme, a teda hľadíme na kríž. Pri eucharistií by vždy mal byť blízko oltár a kríž, tak ako ho vidíme aj na tomto mieste. Pretože to nie je len akési posedenie pri stole, ale predovšetkým je to obeta.
„Ak chcete vedieť , ako nás Kristus miloval, pozerajte na kríž,“ hovorievala často matka Tereza. Aj mnohí svätci to takto prežívali a pripravovali sa na eucharistiu hľadením na kríž. Ako aj Svätý František, ktorý neustále vnímal, že láska nie je milovaná, a tak kontemploval, prežíval kríž. Viete, Keby som neveril v reálnu prítomnosť Ježiša Krista v eucharistii, tak by sme tu dnes večer mohli sedieť a mohli by sme počúvať hudbu, napríklad také Bachove pašie. Potom by sme sa zahľadeli na kríž a rozjímali nad ním a v tichu by sme sa rozišli. A bolo by to pekné a samozrejme, môžete si to kedykoľvek doma vyskúšať. (s humorom) Ale pretože verím v reálnu prítomnosť Krista v eucharistii, po premenení ukazujem hostiu a hovorím – toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás, toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás. Lebo tu sa v znakoch uskutočňuje to, čo sa na kríži uskutočnilo pred 2000 rokmi, To je tá zdravá teológia. Preto sme tu a vnímame, že nás Kristus priťahuje k sebe. Priťahuje nás pod kríž, aby nám daroval svoju lásku. To nie klince ťa držali na kríži, ako hovorí Svätá Katarína Sijenská, ale tvoja láska ku mne. Túto lásku prežívame aj v tejto chvíli, a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, Pane Ježišu Kriste, lebo táto láska víťazí nad smrťou, je mocnejšia ako smrť.
Zostaň s nami, Pane. Toto chcel pripomenúť veriacemu ľudu Ján Pavol II Pre rok eucharistie, aby sme si uvedomili Kristovu reálnu prítomnosť pri slávení Svätej omše. Často sa totiž zakoreňuje aj medzi nami katolíkmi, že je to len také posedenie, naše bratské stretnutie a v podstate nie je ani tak dôležité, ako to uskutočníme, pretože to my sme režiséri tohto všetkého a nakoniec z toho možno urobíme nejakú show a pobavenie. Ale nie je to celkom tak. To Kristus určil, akým spôsobom sa chce s nami stretávať a že tu slávime nie len naše bratské posedenie, ale jeho skutočnú prítomnosť a jeho obetu na kríži.
Ak ste videli film Pašie od Gipsona, určite si pamätáte scénu, keď Ježiš pri večeri láme chlieb. Vtedy sa súbežne objavuje aj scéna, ako je Ježiš pribíjaný na kríž, a keď Ježiš pozdvihne chlieb, vtedy sa dvíha aj kríž. Kríž a eucharistia, to patrí k sebe. Možno je pre nás ťažké uveriť v krehkosť hostie, že by v nej naozaj mohol byť prítomný Boh. Ale či nie je nemenej dôležité uveriť, že na kríži sa zjavuje nekonečná božia láska? Boh, ktorý nás tu sprevádza a je s nami a premieňa nás. A keď Boh cez eucharistiu premieňa človeka, tak sa premieňa svet. To je naša viera a to sa deje v každej eucharistii.
Modernisti dnes hovoria – ako je ešte možné v dvadsiatom prvom storočí chodiť na svätú omšu? Ako je možné v tomto storočí vedy a pokroku veriť, že v kúsku chleba je prítomný Boh? Ako je možné veriť, že tu nejde len o nejaký obrat, či o akúsi mágiu, ale že sa tu deje skutočne čosi božské? Ale ja by som sa skôr chcel spýtať, spolu s mnohými miliónmi ľudí na tejto zemi, ktorí chodia pravidelne na svätú omšu, ako je možné v tomto storočí žiť bez eucharistie? Ako je možné žiť v ilúzií, že to my sme stredobodom sveta a nie Boh. Ako je len potrebné v tomto storočí prísť a uvedomiť si, že toto je centrálna udalosť celého sveta a vesmíru! Ale nie len udalosť toho dňa pred 2000 rokmi, ale celých dejín. Toto je naozaj spôsob, ako Boh premieňa človeka, ako premieňa celý tento svet. Tu konečne vystupujeme z nášho iluzórneho sveta trhu, kde sa všetko predáva a kupuje, do toho božieho sveta, kde je všetko zadarmo, kde všetko dostávame ako dar. To je to, čo si uvedomoval aj Svätý František, preto kráčal týmto svetom so spevom a chválil Boha za všetko. On z celého svojho života urobil eucharistiu – vzdávanie vďaky. Tu sa učíme, , že všetko, čím sme, a čo máme, je Božím darom. A za všetko mu chceme vzdávať vďaky.
Keď pristúpime aj dnes k božiemu stolu, na tú svadobnú hostinu, budeme počuť – blahoslavení tí, čo sú pozvaní. A blahoslavení sú aj tí, čo toto pozvanie prijali. Keď kňaz povie „telo Kristovo“, vo francúzsku odpovedajú „verím“ – verím, že je to tak. My zase odpovedáme „amen“, a to je vlastne to isté. Potrebujeme však vieru, ktorá je darom od Boha, aby sme cez túto vieru mohli povedať „amen“. Vtedy nás prítomnosť krista premieňa a uzdravuje nás na tele i na duši.
Amen.