Ako sa tak na vás pozerám, zdá sa mi, že táto kázeň vôbec nemusí byť. (s humorom) Nie preto, Že by ste ju nechceli počuť, ale preto, Lebo táto kázeň má byť o utrpení a bolesti. Väčšina z vás sú mladý ľudia, možno až na pár výnimiek. No aj tak si myslím, že utrpenie a bolesť sa netýkajú iba tých chorých, s paličkami či s barlami, pripútaných na lôžko v nemocnici, Hoci oni by o tom vedeli asi najviac rozprávať. Najmä ak sa hovorí o veľkej bolesti a o utrpení, azda by sme sem mali zavolať niekoho, kto naozaj trpel, aby nám o tom mohol porozprávať. Ale asi každý z nás by sem mohol prísť a povedať – to a to je moje utrpenie a moja bolesť a neviem si s ňou rady, pretože neviem, prečo ma Pán Boh takto skúša a kvôli čomu sa to muselo stať práve mne. Možno v pondelok musím ísť k zubárovi a už dnes ma to bolí, lebo hoci ma nič nebolí, ako náhle si na to spomeniem, vybavím si, čo ma čaká. (s humorom) Každý z nás už niekedy zažil fyzickú bolesť, ktorá trápi naše telo. Občas nás pichne v boku, alebo možno ideme na obyčajnú kontrolu k lekárovi a on nám zistí diagnózu, ktorá nás úplne položí. Niekedy je možno najťažší práve ten čas, keď človek nevie, na čom je, keď čaká na výsledky z histológie a rozmýšľa, či to bude dobré, alebo zlé, a prečo by to vlastne malo byť dobré. Je to práve neistota, ktorá nás najviac nivočí. Ale utrpením pre mňa môže byť aj skúška, na ktorú som sa pripravvoval, alebo možno ani nepripravoval, a možno som mohol urobiť viac a najhoršia bude tá hanba, keď ju neurobím, alebo keď dostanem inú známku, než akú som očakával. Aj to je akýmsi utrpením, aj táto chvíľa, keď tu pred vami stojím a pozerám na vás a myslím si – už aby to bolo za mnou. (s humorom) Ale samozrejme, nie len toto je utrpenie.
Na čo je na svete utrpenie? Prečo by sme sa my, mladí, ale aj starší, mali uspokojiť s tým, že nás čaká utrpenie a bolesť? Vari Boh chcel, aby sme v živote znášali bolesť, a aby sme trpeli? Vari nás kvôli tomuto Boh stvoril? Vari kvôli tomu Boh stvoril Adama a Evu, ako to čítame v knihe Genesis, aby trpeli a potom aj my s nimi? Naozaj, na čo mi je bolesť?
A možno sa spytujeme ešte ďalej, možno v skutočnosti vieme, na čo nám je bolesť, možno si nakoniec nájdeme odpoveď – veď som si to možno tak trochu zaslúžil, pretože som nežil celkom podľa božích prikázaní, nie dosť na to, aby som mohol povedať – ja som nevinný, mňa sa to netýka. Ale koľko je na svete nevinných detí! Malých detí, ledva sa narodili a už znášajú bolesti, lebo sa narodili s nejakou vrodenou chybou. Čo tieto nevinné deti urobili, aby museli znášať bolesť? Čo vlastne kto komu urobil? Vari je utrpenie a bolesť akousi odplatou za hriech? Toto môžeme počuť dosť často, najmä starší ľudia, ktorí sú už pripútaní na lôžko a nemôžu sa hýbať, niekedy hovoria, že ich to všetko postihlo preto, lebo vtedy a vtedy sa zachovali nesprávne a zhrešili. V dnešnom evanjeliu sme čítali o človeku, ktorý bol taktiež chorý, vážne chorý. Bol až tak vážne chorý, že sa nemohol ani pohnúť, a aby prišiel za Ježišom, museli ho štyria niesť. Problém bol ajv tom, že tí štyria nemohli nájsť cestu k Ježišovi, pretože tam bolo množstvo ľudí. Museli urobiť dieru do stropu a ňou ho spustiť dole. A Ježiš, keď sa naňho zahľadel, povedal – odpúšťajú sa ti hriechy. Asi by sme od neho čakali niečo iné. Človek, ktorý nemôže chodiť, ktorý sa nehýbe, ktorý je vážne chorý, dostane od Ježiša, Božieho Syna, odpoveď – odpúšťajú sa ti hriechy. A dosť. A až potom neskôr na akúsi výzvu či provokáciu zo strany farizejov, Ježiš odpovedá – vstaň, vezmi si lôžko a choď. Čo je viac: to či ono? No človek, ktorého tam priniesli, dostal oveľa viac vtedy, keď mu Ježiš povedal – odpúšťajú sa ti hriechy.
Hovoril som o utrpení a bolesti. Asi každého človeka, ktorý miluje Krista, veľmi bolí, keď si uvedomí svoj vlastný hriech. A mnoho krát naozaj chápeme naše bolesti a utrpenia ako akúsi „vynáhradu“ za hriechy, ktoré sme spáchali. Ale celkom to nesedí, hoci sčasti to takto chápať môžeme. Často sa trápime nad tým, že sme sa v minulosti mohli zachovať inak, že by sme sa zachovali
inak, keby sme mohli čas vrátiť späť. Koľko je takých chvíľ v našom živote?! Veľa krát sa takto trápime a sužujeme a nikam to nevedie. Už sme sa z toho aj vyspovedali, ale aj tak sa stále trápime. Na čo je takáto bolesť?! Synu, odpúšťajú sa ti hriechy. Mnoho utrpenia pochádza práve z našich hriechov, hoci nie všetko. Ochrnutý z evanjelia dostal od Krista v týchto slovách viac, ako čakal. Dostal odpustenie hriechov, dostal čisté srdce. A čisté srdce je čisté aj v tom, že netrpí, najmä nie kvôli hriechom. A až potom, ako dôkaz vnútorného uzdravenia, mu Pán hovorí – teraz vstaň, vezmi si lôžko a choď domov. A on vstal a išiel. A zástupy hovorili – toto je veľký div a zázrak. Avšak oveľa väčší div sa stal skôr, chvíľku pred tým.
Ale aj tak, na čo nám je utrpenie? Ježiš na seba vzal kríž a bolesť, hoci nemusel. V teológií môžeme nájsť miesta, kde sa hovorí o tom, že Ježiš za nás nemusel zomrieť na kríži, aby nás vykúpil, lebo vo svojej všemohúcnosti a vo svojej láske nemusel na seba vziať kríž a zomrieť. Ale Ježiš si vybral tú najťažšiu a najkomplikovanejšiu cestu, cestu lásky a utrpenia, aby nám ukázal, že aj v našich utrpeniach chce byť s nami. A tak tu môžeme nájsť odpoveď na našu otázku – na čo musím trpieť. Pretože trpel Ježiš? Áno aj. Svätý Pavol hovorí : „Na svojom vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je cirkev“. (1kol 1, 24) Ak chcem, môžem trpieť s Kristom. Vtedy moje utrpenie, aj to nepochopiteľné, nachádza zmysel, hĺbku a cenu. Ak trpím sám, vtedy som sám. Ale môžem trpieť s Kristom. Môžem na vlastnom tele dopĺňať to, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu pre dobro cirkvi. A tak hovoríme o akejsi mystike utrpenia, o niečom, čo nás spája s Kristom.
Túto svätú omšu Slávime v aule, nie v kostole, v sakrálnom priestore. Tu sa učí, prednáša, možno aj skúša, je to taký všedný a fádny priestor, pekný, ale predsa len svetský. Slávime tu svätú omšu, pretože chceme aj do nášho všedného života, aj do tejto auly, vniesť Boha. A Boh k nám prichádza a posväcuje toto miesto. Naše utrpenie je akousi pozvánkou pre Boha, aby vošiel aj do nášho života, aby sme sa s ním mohli spojiť. Aby sme sa na vlastnom tele mohli spojiť s Kristom, našim Pánom.
Nechceme trpieť. Chceme sa vyhnúť utrpeniu a bolo by tak trochu choré, ak by sme si napríklad hovorili- naschvál si zlomím nohu, aby som trpel. O tom to nesmie byť. Bolo by skutočne nesprávne chcieť trpieť. Staviame si domy, žijeme v pohodlných priestoroch, snažíme sa svoj život čo najviac zjednodušiť a skrášliť. Dokonca aj naše kláštory sú už veľmi vzdialené tým niekdajším, kde boli štyri steny, stôl, stolička, posteľ a možno jedna skriňa. Dnes je tam už množstvo vecí, ktoré spríjemňujú náš život a uľahčujú ho, ale je tam aj kríž Kríž, ktorý je znakom utrpenia a smrti. Ako sa dá žiť pohodlne a bez utrpenia pod krížom? Ako sa dá žiť v tieni kríža a zároveň Odmietať utrpenie a nevšímať si majstra, ktorému veríme, ktorého milujeme, a ktorý trpí na kríži? Je tu akýsi rozpor. Nechceme trpieť. Ale keď príde utrpenie, chceme ho prijať. Chceme ho objať. Pretože v utrpení objímame Krista na kríži. A tak ani smrť, ani život, ani kniežatstvá, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani utrpenie, ani bolesť, nič nás nemôže odlúčiť od Krista, nášho Pána, ktorý zomrel za nás, bol pochovaný, ale vstal k životu. A skutočne, utrpenie prichádza aj v mladom veku. Nie sú to zďaleka len boľavé zuby či menšie neistoty, je množstvo problémov, s ktorými sa všetci trápime. Náš život je akoby slzavým údolím. Ale nechceme vyhľadávať utrpenie kvôli samotnému utrpeniu. Chceme žiť utrpenie preto, že chceme byť s Kristom na kríži, s našim majstrom.
Amen