Milí priatelia!
Pred niekoľkými rokmi som zažil istú príhodu. Mal som pochovávať a deň pred tým, v rámci vybavovania záležitostí okolo pohrebu, prišiel za mnou asi päťdesiatročný pán:
– Viete, chcem Vám povedať jednu vec. Ja som veriaci človek, ale zároveň som aj vyštudovaný právnik. A prišiel som na to, že to, čo vravíte vy, kňazi, nemôže byť pravda. Prišiel som na to, že Pán Boh nemôže byť nejaký deduško na obláčiku.
Na to mu ja hovorím:
– Ale veď v takého Pána Boha neverím ani ja.
A on, celý začudovaný, mi odpovedá:
– Ale vy ste predsa povinný presviedčať ma o tom, že tomu tak je. Veď to je to, čomu som doteraz veril a to je to, čo všetci kňazi hovoria.
Sami vnímame tú tragikomédiu, ako sa človek dokáže rozvíjať po všetkých stránkach, ale akoby ostával zakrpatený práve v duchovnej oblasti. Nakoniec, všetko robíme preto, aby sme sa rozvíjali fyzicky, budovali si vzťahy a intelektuálne rástli. Ale niekedy je zvláštne, ako môže človek v duchovnej oblasti ostať až na úrovni dieťaťa. Na margo toho hovorí kresťanský spisovateľ C. S. Lewis, že niektorí ľudia si skonštruujú svoju vlastnú verziu Boha hodnú dvanásť či trinásťročného dieťaťa, – dieťa na to právo má, ale nie dospelý človek – a potom ju podrobia svojej zdrvujúcej kritike. Samozrejme, ich viera sa rozpadne pod náporom faktov a oni si myslia, že niečo nové objavili či niečo nové dokázali. Často sa o viere v Boha diskutuje, akoby to bola nejaká akademická dišputa. Akoby sme Boha proste mohli postaviť do stredu a začať ho analyzovať, rozoberať, posudzovať. Lenže Boh nie je vec v našom priestore. A ani keby sme náš pohľad ako koľvek rozšírili, Boha nikdy skutočne neobsiahneme, pretože on je bytostne mimo nášho priestoru, mimo priestoru, ktorý sme schopní zachytiť. Ak vôbec vieme niečo o Bohu, vieme to preto, že Boh sa nám zjavuje, nie preto, že by sme sami na to prišli.
My sami už čosi poznáme, nakoľko sme veriaci a od malička sme sa už čo-to naučili, niekto skôr, niekto o niečo neskôr. Ale mnoho krát si povzdychneme- predsa len to mali ľahšie tí, ktorí zažili zjavenie Boha plnšie ako my. Napríklad taký Abrahám, keď začul božie volanie, stretol sa s Bohom tak bytostne! Alebo taký Mojžiš. Najviac to však badáme asi v prípade Apoštolov, tí predsa chodili s Ježišom Kristom tri roky, denne s ním jedli, rozprávali sa s ním, sedeli pri ňom, videli ho, ako sa modlí, ako sa rozpráva s ľuďmi, ako žije. Boli tak blízko pri ňom, že sa ho mohli dotknúť. Aké to asi apoštoli mohli mať ľahké – Aké to mohli mať ľahké všetci tí velikáni, o ktorých čítame vo Svätom Písme. Avšak pravdou je, že nikto to nemá ľahšie. Ani oni, ani my. Pretože aj Abrahám, ako čítame vo Svätom Písme, v nádej uveril proti nádeji. Uveril tam, kde sa už nedalo veriť.
A dnes sme počuli krásne evanjelium o tom, ako Peter musí bojovať o svoju vieru. Len si predstavte celý ten kontext, ako sa učeníci plavia na maličkej loďke Genezaretským jazerom a zrazu uvidia niekoho kráčať po mori. Židia neboli nijakí dobrí moreplavci a ani nezvykli podnikať veľké cesty. A tak sa dá povedať, že už aj samotné Genezaretské jazero bolo pre nich morom. Ako rybári apoštoli veľmi dobre vedeli, aké môže byť more zradné. A tak chodiť po mori znamenalo, že také čosi môže urobiť len Boh. Ako čítame aj v knihe Jób – Boh je ten, kto sa prechádza po dne mora. A tak nečudo, že sa apoštoli v prvom momente boja. Ale čo je zvláštne, keď spoznávajú Ježiša, ktorý sa im prihovára, keďže ho asi sami neboli schopní spoznať, vtedy Peter hovorí – Pane, dovoľ mi ísť k tebe. Na prvý pohľad je to niečo nepredstaviteľné. Ale Peter už nepozerá na vlny, ani na nič iné, ale pozerá na Ježiša, akoby bol fascinovaný tým, čo dokáže Ježiš a kdesi v hĺbke srdca cíti, že aj on dokáže to isté. A tak skutočne môže vykročiť z loďky a kráčať k Ježišovi. A je úplne nepodstatné, že sa potom začne topiť, pretože si to akosi premyslí, a uvedomí si, že to vlastne nie je možné. Pretože Ježiš ho hneď chytí za ruku. A tak Peter, ktorý sa vracia zmáčaný do loďky, zakusuje väčšiu vieru ako tí, ktorí sa svojej loďky držali a nevyšli z nej von.
Ale viera, to nie je nejaký experiment. Je to niečo, čo si nemôžeme overiť na sto percent. Darwin kedysi dávno povedal – všetkých bude súdiť experiment. Ale sú veci, ktoré nijakým spôsobom nemôžeme podrobiť experimentu. Viera totiž potrebuje akoby preškrtnutie nášho vlastného ťažiska. Každý z nás, či už vedome, alebo podvedome, stavia na sebe samom. My sami sme akoby stredobodom všetkého a zo svojej pozície posudzujeme druhých ľudí, to, ako sa vyvíja svet, ako všetko okolo nás funguje. Väčšinou všetko posudzujeme zo svojho pohľadu, ktorý je však veľmi ohraničený a obmedzený. Viera, to znamená preškrtnutie vlastného ťažiska – vtedy to ťažisko musím dať akoby mimo mňa samého. Tak, ako Peter, ten nepozerá na seba či je toho schopný, ale pozerá na Ježiša. A vtedy toho schopný je a môže kráčať k nemu. Ale keďže nás to vždy znova a znova ťahá k nám samým, tak dennodenne bojujeme o to, aby sme to ťažisko presúvali mimo nás. A ja viem, že ako kňaz s tou vierou, s ktorou stojím pred vami, o polroka či orok neprežijem. Viera musí rásť a ja sa neustále a dennodenne musím snažiť vlastné ťažisko posunúť ďalej.
A tak každá vec, ktorá prichádza do nášho života, nech je pre nás výzvou, aby sme svoj pohľad zdvihli od seba samých. Inak sme v nebezpečenstve, že nám ostane iba akési politické náboženstvo. A potom akoby sa náboženstvo odtrhlo od pravdy. Je to presne to, čo v starovekom Ríme nazývali institutio vite – akási forma usporiadania života. Všetky náboženské ceremónie sa zachovali, všetko išlo ďalej, no nikto tomu už neveril. Akýsi filozofický racionalizmus akoby odsunul všetky ich božstvá a všetkých bohov do sféry nereálna – možno tu čosi je, nejaká sila, ale Boh, ku ktorému by som sa skutočne mohol modliť, taký Boh v mnohých srdciach neexistoval, hoci staré rituály navonok praktizovali. A tak aj my sa neustále dostávame do takéhoto nebezpečenstva – akoby sme prestali pozerať mimo svojej loďky, a tým sa nám začne odtŕhať to skutočné náboženstvo od pravdy.
Ako sa tak na život okolo seba pozeral jeden z kresťanských spisovateľov, Tertulián, povedal vetu, ktorá tu už tento týždeň odznela – Kristus sa nenazval zvykom, ale nazval sa pravdou. Kristus nie je len nejaký zvyk, nejaké klišé, dedičstvo otcov, o ktorom niekedy ani nevieme, čo je to vlastne za dedičstvo, ale Kristus je pravda. Pravda je niečo, čo nás prekvapí, čo si my nemôžeme vymyslieť podľa svojej vôle, je to niečo, čo nás stretne, a čo nás potom istým spôsobom zaväzuje, aby sme na to odpovedali. A tak je v podstate naším šťastím, že v živote prichádzajú situácie, kedy nám Pán Boh akoby rozbije to, čo sme si my sami postavili. Pretože vďaka tomu, že nám Boh rozbíja tie naše domčeky, že nás núti k tomu, aby sme vystúpili zo svojich lodiek, môžeme vidieť život v širšej dimenzií. Aj keď potom veľa krát plačeme ako malé deti a obrazne povedané, hádžeme sa o zem, pretože nie sme radi, že sa nám to všetko pokazilo, ale v skutočnosti ten dar spočíva v tom, že môžeme vidieť nebo. Už môžeme vidieť viac, než len to, čo sme si sami skonštruovali. A tak zisťujeme, že nie zákony hmoty, ale vôľa, láska, a teda konkrétna osoba riadi naše kroky. Náš život, to nie je len nejaká fatalita, ale za ním stojí skutočná osoba. A toto zistenie dáva úplne iný rozmer aj našej viere.
Obávam sa, že mnohí kresťania žijú tak, akoby za tým všetkým v skutočnosti vôbec nestála konkrétna osoba. Ostalo im len niečo vonkajšie, akoby lešenie bez budovy, len akési klišé. Ale nie je v tom vnútorný život. Preto je nevyhnutné, – a Ježiš to naozaj chce – aby sme urobili ten krok viery, pretože bez neho sa nám všetko skôr či neskôr zosype a prídeme do situácie, v ktorej sa naša viera rozpadne, pretože nevydrží príval toho, čo príde. Hovorí sa, že maličký plamienok zhasne, aj keď doňho fúknete, ale keď už horí poriadna vatra, tak aj keď príde vietor, on ju ešte viac rozdúcha. A tak viera, ktorá rastie, má v sebe potenciál, že ju nič nedokáže zahasiť, dokonca ani tie skúšky, ktoré nevyhnutne prídu.
Môžeme sa ale spýtať, prečo tá neistota, prečo ju neustále musíme prežívať? Nikdy si nemôžeme byť na sto percent istí, či sme naozaj „dobre uverili“, a či sme náš život vsadili na tú správnu kartu. Ale na margo toho hovorí pápež Benedikt XVI – kto nechce prijať neistotu viery, bude musieť pocítiť, čo znamená neistota nevery. Pretože ani neveriaci človek si nie je tak úplne istý, že to, v čo neverí, je pravda. A tak každý človek na tejto zemi, ako aj apoštoli, nesie v sebe akúsi výzvu neistoty, že nevieme všetko na sto percent, že nedržíme v rukách celý svoj život a v konečnom dôsledku, že bez zmyslu, bez lásky, sa nám všetko zosype. Ak nemáme tú skutočnú vieru, tak všetky ostatné malé viery a malé nádeje sa ukazujú byť ničím. Lebo aj keby sme mali hoci aj nadbytok pozemského komfortu, a keby sme boli zabezpečení zo všetkých strán, aj napriek tomu v živote prichádzajú situácie, kedy všetko sa nám zdá byť ničím, pretože strácame to najdôležitejšie, strácame zmysel toho, prečo máme dýchať, prečo máme ráno vstať.
A tak aj my sme v tento deň pozvaní ku kroku viery. Čo to asi znamená? Pre niekoho to môže byť to, že dokáže odpustiť druhému človeku a že sa už nebude držať neodpustenia, pre niekoho to môže byť skutočnosť, že príjme svoj život taký, aký je a so všetkými obmedzeniami, a to môže byť obrovský krok smerom ku Kristovi. Môže to byť tisíc iných vecí, ku ktorým sme pozvaní. Nech teda aj dnešný deň, keď sa pozeráme na Petra, ktorý sa vracia zmáčaný do loďky, ale napriek tomu šťastný, nech sa aj v našom srdci vzbudí túžba- áno, aj ja chcem vykročiť na vodu, ktorá je na jednej strane neistotou, no na druhej strane niet väčšej istoty, než je Kristova ruka.
Amen