Dnes sa spoločne chceme zamyslieť nad realitou cirkvi. Bolo to také podarené, keď pred chvíľou až dvaja chceli spievať žalm. A tak by to malo vyzerať v cirkvi. Že každý chce spievať žalm. Že vás nemusíme vyzývať, aby ten žalm už konečne niekto zaspieval, ale že chcú spievať všetci a nakoniec to dopadne tak, že jeden dá priestor tomu druhému. (celé s úsmevom)
Napadlo mi, že si niekedy uvedomujeme, že nemáme problém povedať „verím v Boha“. Nemáme problém povedať, že veríme v Ježiša, ktorý je Božím Synom. Nemáme problém povedať, že veríme v odpustenie hriechov. A ako tak prechádzame jednotlivými článkami ďalej a dostaneme sa až k článku „jedna svätá katolícka cirkev“, niekedy sa zachvieme v srdci. Verím v svätú cirkev? Ja verím. Ale mnoho mladých ľudí a nie len mladých často hovorí, že má s týmto článkom problém. A je cirkev naozaj svätá? Nuž, keď vidím toľko ľudí, vôbec o tom nepochybujem. Stačí prísť na omšu a vidieť tú svätú cirkev pokope. Keď sa ľuďom pozerám do očí, vidím na nich to sväté nadšenie, tú svätú pohotovosť ísť slúžiť druhým ľuďom a prežívať liturgiu v plnosti.
Možno už viete, nad čím sa dnes chcem spolu s vami zamyslieť. Je to tajomstvo a realita cirkvi, ktorej sme súčasťou, či chceme, alebo nechceme. Ja som našich nežiadal, aby ma dali pokrstiť, neprosil som mamu, aby ma ako troj či štvorročného učila prežehnávať sa a modliť sa „anjeličku, môj strážničku“, a aby ma otec nútil chodiť na prvé sväté spovede. (s úsmevom)A teraz, po rokoch, keď si spomínam, ako rástla moja viera, uvedomujem si, že mnoho z toho, čo mi v rámci mojej viery dala cirkev, bolo len akési zvykové. Napriek tomu, že je to tak hlboká a krásna realita, nedokázali mi ju odovzdať inak, len cez akýsi zvyk, akoby tí, ktorých mi Boh dal, aby ma k nemu priviedli, ma k nemu viedli iba tak trochu, nie do hĺbky. A tak som sa často zamýšľal nad tým, či má vôbec zmysel niekoho viesť k čomusi, čomu ja sám celkom nerozumiem. Má zmysel učiť niekoho modliť sa Otčenáš, prežehnávať sa či chodiť do kostola, keď sa ešte ja sám trápim s týmto tajomstvom?
Viem, na začiatok homílie sú to ťažké otázky. Ale kým je pre teba cirkev? Keď počuješ slovo cirkev, čo sa ti vynára ako prvé? Pre niekoho je to možno Svätý Otec, pre niekoho Vatikán, pre niekoho svätá omša, pre niekoho krst. A možno niektorých ľudí pri zmienke o cirkvi napadne inštitúcia. Obrovská inštitúcia, ktorá má miliardu členov. Inštitúcia so svojimi budovami a kanceláriami, so svojou administratívou a birokraciou a so svojimi pracovníkmi, ktorí síce nemajú kravaty, ale za to majú koláriky a habity. Ale či tento obraz vyčerpáva celú realitu a celé tajomstvo cirkvi? Ak by tomu tak bolo, bolo by to úbohé. Keď o cirkvi hovorí Písmo, používa množstvo pomenovaní, pretože je to tak hlboké tajomstvo, že si často musí vypomáhať rôznymi obrazmi – obrazom božej role, božej stavby či božej vinice. A je to celé o tom, že Boh vlastní vinicu a stará sa o ňu, aby bola ušľachtilá. Stará sa o svoju stavbu,, aby nespadla, aby pevne stála, aby to bola tá najkrajšia budova. Ale stále to nevystihuje celú podstatu cirkvi.
Iným obrazom je pohľad na cirkev ako na božiu rodinu. A to sa ma už začína týkať, tomu už začínam rozumieť, pretože dobre viem, čo je rodina. V rodine sú poslušné, aj neposlušné deti. Ľudia zrelí, aj nezrelí, ľudia, ktorí majú pätnásť, aj ľudia, ktorí majú šesťdesiat, ľudia ufňukaní, aj nadšení. Aj v našich rodinách často badáme takú tú komickú realitu nedeľného obeda, kedy voláme celú rodinu, aby aspoň v nedeľu prišla ku stolu. A deti na to: „Ja nechcem, ja sa radšej najem v detskej“. Mama na to: „Daj mi pokoj“. Otec na to: „Čo zase chceš?!“ A podobne to niekedy vyzerá aj v cirkvi, pretože sme rodina. Jeden frfle, druhý chce všetkých zhromaždiť, iní sa nechcú nechať zhromaždiť. A na druhej strane, či chceme, či nechceme, rodina je ten najkrajší priestor, tam rastieme ako ľudia. Môžeme na našu mamu a na nášho otca hundrať, ale keby nebolo ich, neboli by sme teraz tu a spolu s týmto kňazom by sme neuvažovali o cirkvi. (s humorom) Ale keďže máme mamu a otca, akokoľvek sú nedokonalí, im vďačíme za to, že sme teraz tu, a že počúvame boží hlas pre náš život.
Ako kňaz som už voči cirkvi počul veľa námietok. No mňa v mojom osobnom pohľade na cirkev veľmi oslobodilo, keď som si začal uvedomovať, že cirkev je Ježišova manželka. Predstavte si, Ježiš si vlastne vzal cirkev za ženu. Odvtedy som už menej kritický voči cirkvi, a ak som aj kritický, snažím sa neustále si pripomínať, že ak je aj cirkev menej svätá, je to preto, lebo ja sám som menej svätý, lebo sa modlím menej, než by som mal, lebo som občas drzý, správam sa k ľuďom zle a toto všetko vnášam do cirkvi. Takže ak je cirkev svätá, je to preto, lebo ja sám som svätý. A ak jej svätosť chýba, je to preto, lebo chýba mne. Keď sa takto začínam dívať na cirkev, začínam k nej mať oveľa väčšiu úctu, než som mal pred tým, pretože je to Ježišova manželka a on sa s ňou stal jedným telom. Ježiš dobre vie, že členovia cirkvi sú nedokonalí. A predsa si nás zobral za svoju ženu. On je dokonalý, ale jeho žena nie. To, čo je v nej dokonalé, to je on sám. Keďže je s ňou jedno telo, tak cirkev má dokonalú svätosť, pretože Ježiš sa daroval cirkvi celý. Nedal jej len kúsok svojho srdca, dal jej všetko – celé svoje srdce, celé svoje prebyté telo. My ako cirkev máme celého Krista. Takže čo odpovieme, ak sa nás niekto opýta, či je cirkev svätá? No jednoznačne je. Pretože Ježiš celý žije v cirkvi. „On je svätý, svätý, svätý“. Ježiš je svätý, svätý, svätý a my máme byť aspoň svätí. (s úsmevom) A toto je pre nás neustála výzva.
Spomínam si na mnoho výhrad ľudí, ktorí boli zranení kňazom, rehoľnou sestrou či katechétom. Ich život viery sa akosi zablokoval, prestali chodiť do kostola a prestali sa modliť. Začali to všetko zvaľovať na Boha – ak je Boh naozaj takýto, tak ja takého Boha nechcem. Uvedomujem si, že možno my, kňazi a rehoľníci a po nás biskupi a Svätý Otec, my všetci sme akoby v prvej línií a ľudia k nám vzhliadajú a pozorujú nás, ako cirkev reprezentujeme. A keď cítia, že sme svätí, tak ich to k cirkvi neskutočne priťahuje a hovoria – som šťastný, že som v cirkvi. Keď vidíme Benedikta XVI, alebo keď sme pred časom videli Jána Pavla II, možno sme si mysleli – som taký šťastný, že som katolík. Ale keď som v kontakte s veriacimi, ktorí sú tiež katolíci a svoju vieru vôbec nežijú, veľmi ma to bolí a láme mi to srdce. Ale už ma to ani tak nevedie ku kritike, skôr mi to láme srdce. Myslím, že práve to chce Ježiš, aby nám to lámalo srdce, že jeho nevesta je chorá, alebo že má veľa vrások a on pritom túži, aby bola nádherná a príťažlivá, aby tým, aká je krásna a plná lásky, priťahovala všetky národy. To je jej povolanie. Keď evanjelizujeme a hovoríme o Kristovi, to nie je nejaký džob navyše, to je naša úplná prirodzenosť. Prirodzenosť cirkvi je všetkých priťahovať ku Kristovi. Pretože ak Kristus žiari v cirkvi, tak všetkých priťahuje do jednej rodiny. A Kristus chce mať len jednu rodinu, nechce, aby sme sa rozdeľovali. Preto všetkých chceme pritiahnuť do katolíckej cirkvi. Je na tom niečo zlé?
A tak si možno uvedomujeme, že je tu niečo aj zoslabnuté a choré, ale ak niečo v cirkvi či vo svete zoslabne, Boh akoby v tele vytváral biele krvinky. A my dobre vieme, na čo slúžia biele krvinky. Pomáhajú bojovať s chorobou a s nákazou v tele. Ale čo sa mnohokrát v boji s bielymi krvinkami stáva? Zomierajú, aby zachránili telo. Zmobilizujú sa a bojujú, aby telo prežilo. Svätci v cirkvi sú tými bielymi krvinkami. Keď niekde vzniká množstvo egoizmu, Boh nám dáva svätcov, aby prinášali obetu a lásku. A možno práve nám Boh dnes hovorí, že chce, aby sme boli tými bielymi krvinkami. Tam, kde je neistota, Boh prináša svätcov, ktorí majú čisté srdce. Tam, kde je množstvo lakomstva, vzídu svätci štedrosti. Tam, kde je neúcta k životu, vyrastajú ľudia, ktorí budú bojovať proti neúcte a budú vnímať všetkých ľudí ako niekoho vznešeného, kto je stvorený na boží obraz. To je realita cirkvi. Slabí ľudia, aj silnejší, hriešnici, aj svätci.
Carlo Carretto, spisovateľ a mních, ktorý žil veľmi svätým životom, sa raz vyjadril, že nakoľko odmalička prežíval svoj život v cirkvi, takmer nemal kontakt s vonkajším svetom. Hovorí: „Tie najhoršie pohoršenia, ktoré som kedy zažil, som zakúsil v cirkvi. Ale aj najväčšie príklady svätosti som videl práve v cirkvi. Cirkev mi spôsobila Najviac bolesti, ale aj najviac radosti. V cirkvi som sa naučil božej láske a tam sa ma po prvý krát dotkol Duch Svätý. Tam som prosil Pána, aby ma uzdravil, keď som bol chorý, tam sa teraz aj pripravujem na smrť. A tak ako ma cirkev pri krste prijala do svojho náručia, chcem v jej náručí aj zomrieť a ostať s Kristom navždy. To je cirkev. Je to tajomstvo, do ktorého sme ponorení a možno o ňom málo vieme, možno o ňom málo uvažujeme, možno sa málo tešíme z toho, že sme v cirkvi. Ale byť v cirkvi, to znamená byť chránený Kristom.
A tak možno dnešný deň je pre nás časom, aby sme prosili Boha – Bože, daj mi vidieť moje vznešené miesto v cirkvi. Ktorou bielou krvinkou vlastne som, proti akej chorobe to mám vlastne bojovať? Zatiaľ som ponorený do všedných vecí života, mnohému ešte nerozumiem, ale dnes som už počul túto kázeň a Pane, prihovoril si sa mi. Ukáž mi moje miesto a nesmierne ti ďakujem, že som v tvojej cirkvi, ktorá je tvojím telom, ktorá je tvojou manželkou a tú si nedáš za živý svet.
Amen.