Na úvod by som sa chcel spýtať, prečo Boh, ktorý všetko vie, dáva ľuďom otázky. Napríklad: Adam, kde si? Eliáš, čo tu robíš? A vo Svätom Písme nájdeme oveľa viac takýchto otázok. Keďže sme na univerzite, určite nám je jasné, že každý dobrý pedagóg vie, že dobre položená otázka vedie študenta k zamysleniu. A my veríme, že aj tento čas misií nás privedie k zamysleniu. Boli tu položené rôzne otázky: Čo je pravda? Potrebujem cirkev? Som naozaj slobodný? Kam kráčam?
Za koho ma pokladajú ľudia? V dnešnom evanjeliu, ktoré sme vybrali špeciálne pre našu tému, odznela práve táto otázka. Otázka, ktorá sa nesie stáročiami a máme na ňu množstvo odpovedí. Ako to tak trochu ironicky píše toho času ešte kardinál Ratzinger – je zaujímavé, že mnohé odpovede, ktoré si nárokujú utvárať pravý obraz Ježiša Krista, nesú fotografiu svojich autorov a ideálov svojej doby. A tak v dobe osvietenstva je Ježiš spravidla predstavovaný ako veľký učiteľ a pestovateľ čností, ktoré vychádzajú z nášho rozumu. V dobe romantizmu sa zase Ježiš vykresľuje ako hrdina, takmer až romantický hrdina umučenia. V dobe kantizmu je Ježiš morálnym učiteľom a akýmsi zaručiteľom istého kategorického imperatívu. Pre komunistov sa Ježiš stáva vodcom hnutia tých prenasledovaných, akýmsi lídrom revolúcie. V dnešnej dobe, ktorá je tak trochu dobou uvoľnených mravov, sa Ježišovi často pripisujú vzťahy so ženami, je vnímaný ako ženatý či rozvedený, jednoducho ako veľký liberál, revolucionár uvoľnenej morálky. A toto všetko sa tiahne stáročiami.
Za koho ma pokladajú ľudia? Pýta sa Ježiš svojich učeníkov a oni mu odpovedajú: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ (Mt16, 14) Musíme uznať, že táto odpoveď nie je celkom pomýlená a čosi z tajomstva Ježiša skutočne vystihuje. Lebo Ježiš je naozaj prorokom a zároveň človekom, ktorý má veľkú skúsenosť s Bohom. Ale nie je to celá pravda o tajomstve Krista. Určite aj my stretávame ľudí, možno aj tu, medzi nami, ktorí svojím spôsobom spoznali Krista, veľa o ňom študovali, dokonca si ho zvolili za vzor svojho života, ale v skutočnosti nestretli Krista takého, akým naozaj je a čím sa odlišuje od všetkých ľudí tejto zeme. Oni možno majú Krista úprimne radi, ale v centre všetkého diania je pre nich človek sám, ktorý si z Kristovho učenia, či z učenia iných velikánov, vyberá to, čo mu najviac vyhovuje.
„A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa Ježiš apoštolov a oni ostali stáť šokovaní. Rovnako šokovaní, ako istý pastor v amerike, o ktorom som sa kedysi dávno dočítal, a ktorému jedného dňa akýsi novinár položil otázku, kto je preňho Ježiš Kristus. Pastor sa zarazil, ostal ticho stáť, a potom si sadol a rozplakal sa. A novinár fascinovane konštatuje – to bola tá najsilnejšia odpoveď, akú mi pastor mohol dať.
„Ty si mesiáš,“ hovorí Peter posilnený milosťou. Ale my vieme, že táto odpoveď v ňom musela dozrievať celé roky, tak ako dozrieva aj v nás, ako dozrela aj v spomínanom pastorovi. A Ježiš Petrovu odpoveď prijíma a hovorí – áno, som mesiáš. Keď totiž Peter vyznáva „ty si mesiáš“, ako by zároveň povedal – nie si len jeden z prorokov, ktorí predpovedali záchranu, ty si záchranca. Ty si ten, kto nás prišiel vykúpiť, ty si Bohom poslaný mesiáš. A Ježiš Petrovi prisviedča – áno, som mesiáš, som záchranca. No zároveň svojim učeníkom vysvetľuje, akým spôsobom tá záchrana príde. Všetko im povedal otvorene, a tak isto to hovorí aj nám, aby sme sa v ňom náhodou nemýlili. Nie, Ježiš nás neprišiel oslobodiť od utrpenia a smrti. Možno sa nazdávame, tak ako Peter, že teraz už všetko pôjde hladko – Ježiš porazí Rimanov, bude nás kŕmiť chlebom, vylieči každú chorobu, vzkriesi každého mŕtveho , budeme s ním mať úžasný život. Ale tak to nie je. Aby Ježiš vyviedol apoštolov z omylu, hovorí im: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 8, 31)
A toto je ten kľúč. Na počiatku všetkého je kríž. Ako nám zdôrazňuje aj Benedikt XVI, z kríža vychádza všetko. Na kríži sa začína aj nové chápanie učeníkov, ktorí museli vo svojom vnútri všetko prehodnotiť, predovšetkým otázku, kým Ježiš v skutočnosti je. Aj stotník na kríži vyznáva – ty si naozaj Boží Syn. A tak aj my možno máme predstavu Boha, ktorého si sami vytvárame, a s ktorým sa nám dobre žije. Možno je to finančník či obchodník a naša modlitba je ako kreditná karta – dáš a dostaneš. A tak sa s Bohom chceme dohodnúť, chodíme do kostola a očakávame, že všetko pôjde ako po masle. Lenže ono to takto jednoducho nefunguje. Aj my si možno myslíme, že Boh mohol iným spôsobom zachrániť ľudí. Mohol to urobiť tak, ako keď uzdravoval malomocných, mohol prísť a položiť na človeka ruky a človek by bol ihneď uzdravený. Mohol povedať svoje všemohúce slovo, ako keď uzdravoval chorých, ako keď otváral oči slepým, mohol zavolať, tak ako na Lazára – poď von – a my by sme vyšli zo svojich hrobov a boli by sme zachránení. Ibaže to by bol len akýsi príchod zvonka. Boh chcel vstúpiť do tohto sveta a chcel človeka zachrániť zvnútra, zo strany jeho srdca. A srdca sa dotkne iba láska a utrpenie. Boh nás chce premeniť zvnútra. Nechce byť Bohom kdesi ďaleko, ale Bohom, ktorý prijal celý náš ľudský osud, aj s utrpením, aj so smrťou. Áno aj s utrpením, tak ako ho v tejto chvíli prežívate vy, mnohí poslucháči nášho rádia. A je pre vás dobré vedieť, že tú cestu niekto pred vami prešiel, že niekto váš osud už prežil, že všetko je to už vykúpené. Kristova záchrana prichádza inak, ako by sme si možno predstavovali. Je to tak, ako píše Svätý Ján: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 14-16) Tak to chcela láska, tak sa zjavuje Boh, ktorý je láskou. Naša záchrana spočíva v tom, že uveríme v túto lásku, aby každý, kto v ňu uverí, nezahynul, ale mal večný život.
Dnes žijeme v zvláštnej dobe, kedy v spoločnosti badať značný záujem o osobu Krista. Mnohí spisovatelia, básnici a filmoví režiséri sa ním zaoberajú a snažia sa priblížiť ľuďom jeho príbeh. Ľudia tento príbeh čítajú a navštevujú kiná, no nezdá sa, že by zároveň aj rástla ich viera. Akoby išlo len o vonkajšiu zvedavosť, tak ako u Herodesa. Aj on chcel vidieť Ježiša, no keď sa s ním konečne stretol, Ježiš sa mu ani neprihovoril. Z Herodesovej strany to bola len púha zvedavosť – tak urob pre mňa nejaký zázrak! A Boh túto hru neprijíma. Skúsim vám to priblížiť prostredníctvom takéhoto obrazu: predstavte si, že Boh je ako slnko. Slnko môžeme poznávať a skúmať, nemôžeme sa k nemu priveľmi priblížiť, pretože by sme zhoreli, no nemôžeme sa od neho ani priveľmi vzdialiť, pretože by sme zamrzli. Tak, ako to popisuje Jób, Boh má v rukách všetko a čo chce, urobí, on sa prechádza po dne mora, on určuje beh hviezdam, ako sa len môžeme k nemu priblížiť? Ale to je pohľad na Boha zvonka, máme pred ním bázeň, skláňame sa pred ním. Ale Boh sa k nám chcel priblížiť a byť vo svete prítomný tak, že chcel byť Bohom v nás A to prostredníctvom Ježiša Krista, cez jeho lásku, cez jeho kríž.
Nedávno sme v breviári čítali krásne slová, ktoré si v posledných dňoch často opakujem:
„Ty pravé slnko, vojdi k nám,
ty žiariš leskom, večný plam,
radosťou Ducha Svätého
srdce i myseľ naplň nám. „Ty pravé slnko, vojdi k nám.“
A to je nádherné. Ježiš je slnkom, ktoré môže vojsťdo mňa, môže ma premeniť a pozdvihnúť vyššie, lebo Ježiš vstal z mŕtvych a tak akoby tu vytvoril novú sféru. Sféru, ktorá je vysoko nad biosférou, a v ktorej sa človek môže stretávať a zjednocovať s Bohom. My sa do tejto sféry dostávame cez Krista. Nejde tu len o púhy život, ale o čosi viac, k čomu nás Ježiš dvíha tým, že do nás vstupuje. A my ho aj pri tejto svätej omši pozývame: príď, Pane Ježišu.
Ty pravé slnko, vojdi k nám,
ty žiariš leskom, večný plam,
radosťou Ducha Svätého srdce i myseľ naplň nám.
O to prosíme aj cez tieto misie.
A možno chceme aj my dať Ježišovi odpoveď a dávame mu ju v každom veku a pri každej skúške. A je tak dôležité, aby to bola tvoja vlastná odpoveď, ktorú dáš Ježišovi, keď sa ťa spýta: a za koho ma pokladáš ty? Istý novinár raz povedal staručkému filozofovi Robertovi Penmanovi: vy, taký renomovaný a známy filozof, vy predsa nemôžete veriť ako dieťa v také hlúposti, že sa Ježiš Kristus narodil z pannny, že robil zázraky, že vstal z mŕtvych, a že nám dáva večný život. A on na to odpovedá – ak to tak veľmi chcete počuť, tak v to všetko naozaj verím. Verím v to isté, v čo som veril ako dieťa. Akurát, že som počas celého života veľa o svojej viere premýšľal a to premýšľanie mi pomohlo rásť vo viere.
Verte v to, v čo ste uverili ako deti a premýšľajte o svojej viere. A to premýšľanie nech nás posilňuje vo vzťahu ku Kristovi.
Amen