Skúsenosť nám hovorí, že vo svete je síce veľa pekného, ale aj akési zlomenie. Nie všetko je také, aké by malo byť. A čo je ešte horšie, ak sme úprimní sami voči sebe, musíme si priznať, že to zlomenie je aj v nás samých. Často sa dostávame do situácií, kedy nerozumieme ani sami sebe a cítime, že ani my nie sme úplne celistvými ľuďmi. Svet si priznáva, že je v ňom niečo v neporiadku, ale väčšinou sa k tomu hneď dodá, že je to len vec sociálna či intelektuálna, a ak zlepšíme sociálnu úroveň obyvateľstva, prípadne ak budú mať všetci primerané vzdelanie, v šetko sa samo vyrieši. Ale my, kresťania, vieme, že sa to všetko samo nevyrieši, pretože je tu prítomná skutočnosť hriechu a nebojíme sa ju nazvať tým pravým menom. Ale často aj my, veriaci, máme istú nesprávnu, ba až detinskú predstavu o hriechu. Predstavujeme si, že si Pán Boh svojvoľne vymyslel nejaké pravidlá, ktorých zachovávanie nám nariadil, a keď ich už z akéhokoľvek dôvodu porušíme, Boh na to príde, nesmierne sa nahnevá, a ako dôsledok sa nás rozhodne potrestať. Ale táto predstava je skutočne nesprávna a detinská, a keď ju domyslíme do konca, musíme uznať, že je voči Bohu krajne urážlivá. Pretože Boh takto nekoná. Svoj zákon nám nedáva preto, aby nás skúšal koľko vydržíme, ale preto, aby nás chránil, a aby nám stanovil určité mantinely, ktoré nemôžeme prekročiť, ak chceme ostať ľuďmi. A dá sa hovoriť o ľudskosti, ak sa nemôžem spoľahnúť na to, či mi druhý človek hovorí pravdu a či mi nechce ublížiť?
Väčšina našich hriechov – a to je našim veľkým šťastím – nepochádza ani tak z toho, že by sme cielene chceli páchať zlo. Ráno predsa nevstávame s vedomím, že ideme niekomu ublížiť. Spravidla si však volíme menšie dobro, alebo hriech páchame preto, lebo máme v srdci nedostatok lásky. Možno nám niečo chýba, a preto sa vrháme po niečom nesprávnom, alebo hriech páchame jednoducho zo strachu. Tak či onak, každý z nás na sebe dokáže rozpoznať skutočnosť hriechu. Keby v tejto chvíli Boh odhalil všetky masky, pod ktorými sa ukrývame, a keby sme tu v tejto chvíli stály jeden pred druhým takí, akí naozaj sme, čo by sa odhalilo? Každý z nás má v sebe niečo, čo skrýva. Niečo, za čo sa hanbíme, na čo by sme najradšej zabudli, ale sú veci, o ktorých sa bojíme, že by boli odhalené pred inými, pretože by nás to ponížilo, a tak máme strach. Ale čo je horšie, nemáme strach len pred tými druhými, ale niekedy aj sami pred sebou a pred Bohom. No keď sa stretneme zoči voči s Božou spravodlivosťou, v tej chvíli cítime, že už nemôžeme so svojou vlastnou spravodlivosťou obstáť. Keď sa stretneme zoči voči s láskou, výjde najavo naša nedokonalosť, náš hriech, naša slabosť, to, čo nezvládame, to, čo nás presahuje, to, čo nás častokrát vnútorne ponižuje. Otázkou je – a nad tým sa dnes chcem spolu s vami zamyslieť – čo máme robiť, Keď už tu tá skutočnosť hriechu raz je a nechceme sa k nej stavať ako slepci, ktorí ju odmietajú uvidieť? Ako máme túto skutočnosť prijať?
Mnohé teologické prúdy sa túto otázku snažia vyriešiť rôznym spôsobom. Napríklad podľa Jana Kalwina je v podstate aj tak dopredu jasné, kto bude spasený a kto bude zatratený, my s tým veľa nezmôžeme. Ostáva nám len čakať, na koho Boh milosrdne zhliadne, ale každý z nás je povinný žiť tak, ako keby mal byť spasený, aj keď je možno odsúdený na zatratenie. Ale keď sa tak nad tým zamyslíme, dá sa v takejto neistote žiť? Dá sa žiť, keď vlastne ani neviem, či Boh vôbec chce moju spásu? Toto bola aj základná otázka Martina Luthera. To, čo ho najviac trápilo bolo, ako nájsť milosrdného Boha. Jasne si uvedomoval, že vlastnými silami toho nie je schopný. A keď nakoniec zistil, že Boh ho miluje, myslel si, že objavil niečo nové. Ale táto skutočnosť je neustále prítomná v katolíckej cirkvi, iba sa často zatláča do úzadia. Ale aj v samotnej cirkvi akoby pretrvávalo isté nasiaknutie tým, čím sa vyznačoval kalwinizmus, ale napríklad aj taký jansenizmus a iné prúdy: predstava, že len človek, ktorý sa naozaj veľmi snaží, má akú-takú šancu byť spasený. Ale človek, ktorý nemôže všetkému zadosťučiniť, ktorý sa nemôže poriadne modliť tak ako treba, a ktorý si nemôže plniť všetky náboženské povinnosti tak ako treba, ten veľkú šancu nemá. A necítime to tak aj my v dnešných dňoch? A v takejto neistote sa naozaj nedá žiť. Preto napríklad v kalwinizme vznikla takzvaná náboženská polícia, ktorá kontrolovala ľudí, či sa modlia v tom správnom čase a či čítajú Sväté Písmo, pretože ak človek nemá istotu, a ak sa nemá o čo oprieť, všetko sa mu sype. Potom nechápe, prečo sa má vôbec modliť a prečo má zachovávať všetko ostatné. Som presvedčený, že aj človek dneška, ak sa mu dáva pred oči len to, čo musí a on vidí, že to všetko nezvláda, prepadá akejsi malomyseľnosti a nemá silu ísť dopredu. A potom prichádzajú narad rôzne reštriktívne opatrenia. Preto sa musíme detí na náboženstve pýtať, či boli v nedeľu na svätej omši, namiesto toho, aby sme sa ich pýtali, prečo tam vôbec boli a podobne.
Lenže do cirkvi prichádzajú stále noví ľudia, ktorí zas a znova objavujú tú starú pravdu, že Boh chce spasiť každého z nás. Nie je to nič nové a predsa je to vždy tak úžasne nové. Tak ako s tým prišiel Filip Neri, Svätý Ignác, ale aj náš zakladateľ Svätý Alfonz, ktorý sa stal nezmieriteľným odporcom v tom čase veľmi silného jansenistického prúdu. Všetci títo hovoria pravdu, ktorá sa nám na jednej strane zdá taká jasná, ale v zásade ju možno ani mi sami celkom v srdci neprežívame: Boh chce naozaj moju spásu. Všetko to stojí na otázke, či je Boh naozaj milosrdný, či je Boh naozaj dobrý, a či mu naozaj na mne záleží. Mnohí hovoria, že ak aj majú nejaký problém, radšej si ho vysporiadajú sami v sebe. Prečo by to mali urobiť pred Bohom, prečo by sa vôbec mali pokoriť? Ale sami cítime, že sa to takto nedá, pretože nikdy nebudeme stopercentne spokojní. Pretože aj neveriaci človek potrebuje mať pokoj a potrebuje sa o niečo oprieť.
Existencialistický filozof Albert Camus napísal román s názvom Pád. Celá kniha je akýsi monológ, vyznanie človeka, ktorý bol právnikom a rád sa staral o ľudí. Obzvlášť rád si vyberal slabých ľudí, siroty a vdovy. Často pomáhal ľuďom prejsť cez cestu, v autobuse vždy uvoľnil miesto starším. Preto si myslel, že už dosiahol vrchol toho, čo ako človek mohol dosiahnuť, akýsi vrchol ľudskej čnosti. Až jedného dňa, keď v Paríži prechádzal cez most nad riekou Seinou, videl, ako isté dievča spáchalo samovraždu. Ale namiesto toho, aby ju zachránil, utiekol preč. Vtedy sa mu začalo všetko rúcať, pretože sa mu neustále vracali spomienky na tú udalosť. Čo z toho, že v autobuse niekomu uvoľnil miesto, keď nezachránil ľudský život? Po istom čase už nedokázal žiť v Paríži a odišiel do Amsterdamu. Tam rozprával o svojom zážitku všetkým, ktorých stretol. Celá kniha má v sebe akýsi výkrik – to naozaj na tomto svete neexistuje inštitúcia,ktorá by mi priniesla pokoj a odpustenie? On sám nemôže získať odpustenie vlastnými silami, pretože neverí v Boha. Táto kniha je zároveň pohľadom do vnútra samotného autora, a je výkrikom neveriaceho človeka, že aj on, sám autor, túži po tom, aby mu bolo odpustené.
Dnes sme počuli príbeh o tom, ako Ježiš prichádza do večeradla k učeníkom, ktorí sú tam zatvorení zo strachu a hovorí im – pokoj vám. Len si predstavte tú situáciu! Učeníci spáchali jeden z najväčších hriechov, zradili priateľstvo. Zradili toho, kto ich najviac miloval. A Ježiš vstupuje do ich strachu a do ich zrady a hovorí – pokoj vám. Nehovorí im – poďte sem, vy zbabelci, čo ste mi to len urobili? Ale hovorí – pokoj vám. A oni preľaknutí a prestrašení, ani tomu nemôžu uveriť. A on im po druhý krát hovorí – pokoj vám. A ešte k tomu pridáva – ten pokoj môžete rozdať aj iným. Ako som už na začiatku zdôraznil, väčšina našich hriechov – a v to pevne verím a dúfam – nevyplýva zo skutočnej zloby, ale z toho, že často zúfalo hľadáme dobro aj tam, kde nie je. Hľadáme kúsky šťastia a vrháme sa na ne, pretože nemôžeme uveriť tomu, že je to celé také jednoduché – stačí len prijať odpustenie od Boha, odpustenie, ktoré nám dáva zmŕtvychvstalý Kristus. Pretože si to vyžaduje jednu dôležitú vec a tou je pokora. Musíme sa pokoriť a uvedomiť si – áno, som na tom tak, ako som, sám si neporadím. Všimnite si, že apoštoli ani nemajú silu vyhovárať sa. Spolu s Ježišom veľmi dobre vedia, ako sa to všetko stalo. Ani my nemáme dôvod prísť pred Boha s celým zoznamom výhovoriek. Dôležité je, že chceme jeho odpustenie prijať. A tak všetko ani tak nestojí na tom, či nám Boh môže, alebo chce odpustiť, , ako sa to často pýta tá prekrútená teológia, ale na tom, či som ja ochotný prijať Božie odpustenie. Pretože my často krát máme problém so skutočnosťou, že nám Boh naozaj môže odpustiť. My totiž Pána Boha posudzujeme podľa toho, ako my sami odpúšťame. My, keď odpustíme, pre istotu si to necháme niekde v šuflíku a sme schopní aj po desiatich rokoch to znova vytiahnuť na povrch a v tej najnevhodnejšej chvíli to druhému človeku, väčšinou nášmu najbližšiemu, vrhnúť do tváre. A tak sa podvedome bojíme – čo keď Boh moje zlyhanie na mňa neskôr vytiahne? Čo keď mi to všetko vráti? Lenže Boh nikdy nekoná ako človek. Keď nám Boh odpúšťa, odpúšťa nám úplne. A tak je z našej strany potrebné jedno: vstať a ísť. Rovnako, ako márnotratný syn, ktorý si tiež povedal – vstanem, vrátim sa k svojmu otcovi, napriek všetkému, čo som urobil, pretože len uňho budem mať prijatie, nech už bude akékoľvek. A čo urobí otec? On prvý beží k stratenému synovi, aNI mu nedovolí začať vymenovávať všetky svoje výhovorky a znova ho prijíma k sebe. A takisto koná aj Boh. Aj my si často krát vo svojom srdci pripravujeme množstvo výhovoriek. Ale ak Bohu svoje srdce skutočne otvoríme, prekvapí nás tým, ako jednoducho nám dokáže odpustiť.
Je tu ale otázka, ktorú si možno kladú mnohí z nás: prečo to tak vôbec je? Ak je Boh naozaj dobrý, nemohol to zariadiť tak, že by sme vôbec nemohli zhrešiť, že by tu nebolo to zlomenie, tá možnosť pádu? Lenže tam, kde nie je možné nenávidieť, nie je možné ani milovať. Tam, kde nie je možné postaviť sa proti Bohu, nie je možné ani postaviť sa zaňho. A Boh nám natoľko dôveruje, že sa vystavuje riziku, že sa môžeme postaviť aj proti nemu. Avšak keď sa naozaj rozhodneme milovať, to je skutočná láska. Boh by nás mohol prinútiť k čomukoľvek, ale nechce, aby sme ho milovali nasilu. Vážili by ste si predsa niekoho, kto vás miluje len akoby navonok, pretože musí? Je to vôbec láska? A tak aj naše obrátenie musí vychádzať predovšetkým z lásky. Nie zo strachu, ale z lásky, pretože už viem, že toto je môj pevný bod, to je to, kam sa môžem vrátiť a kam môžem zložiť to, čo mňa samého presahuje.
A tak teda aj v dnešný večer prichádzame ku Kristovi so všetkými svojimi slabosťami, alebo inak povedané, Kristus prichádza k nám. Sme tu zhromaždení ako apoštoli so svojimi strachmi, so všetkým, čo nezvládame a Kristus prichádza do prostred nás a hovorí – pokoj ti dávam. Ja viem všetko, nemusíš nič hovoriť, dávam ti svoj pokoj, len mi otvor svoje srdce. A tak chceme aj v tento večer otvoriť Bohu svoje srdce, pretože veríme, že máme jeho odpustenie. Máme ho v Ježišovi Kristovi, ktorý nás miloval až do krajnosti.
Amen