Znova odišiel a modlil sa: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ (Mt 26, 36-42)
Evanjelium dnešnej slávnosti nás uvádza do tajomstva Kristovej agónie v predvečer jeho utrpenia v Getsemanskej záhrade. Pán Ježiš prežíva smrteľnú úzkosť pred udalosťami, ktoré o chvíľu majú prísť. Prežíva opustenosť a samotu. Jeho učeníci ho opustili, unavení spia a ani netušia, čo sa odohráva v Ježišovom srdci. Ak by sa aspoň na chvíľu z tej únavy prebrali, ak by sa pozreli do tváre svojho majstra, spozorovali by kvapky krvi na jeho tvári. Od veľkej úzkosti, bolesti a samoty mu na čele pukali žily a z nich vytekali malé pramienky krvi.
Ježiš prežíva smrteľnú úzkosť, modlí sa a zhovára sa s Otcom a nie, nechce ustúpiť, nechce zutekať, chce plniť Otcovu vôľu, chce splniť to, čo už pred rokmi povedal o ňom prorok Izaiáš v štyroch piesňach o Pánovom služobníkovi: „Kto by uveril, čo sme počuli, a komu sa zjavilo Pánovo rameno? Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili… On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa).“ (Iz 53, 1-7)
Nie, Ježiš nechce cúvnuť, lebo veľmi túži plniť Otcovu vôľu. To o ňom dnes spieva Žalmista: „Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril. Nežiadaš žertvu ani obetu zmierenia, preto som povedal: „Hľa prichádzam. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon.“ (Ž 40, 7-9)
Nie, Ježiš nechce cúvnuť, preto naplno prijíma Otcovu vôľu a stáva sa kňazom, ktorý prináša Bohu obetu: „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti.“ (Hebr 5, 1-2) Ježiš je však nie obyčajným kňazom, je nevšedným kňazom, lebo každý kňaz musí prinášať obetu za hriechy ľudí a aj za svoje hriechy. (Porov. Hebr 5, 3). No Kristus je čistý, nevinný a nepoškvrnený Baránok, ktorý nemusí prinášať obetu za svoje hriechy, on ju prináša za nás. Kristus je neobyčajným kňazom, lebo neprináša obetu baranov a býkov, ale On sám sa stáva aj kňazom a aj obetou a oltárom je jeho kríž. Jeho obeta na kríži priniesla nám všetkým večnú spásu, preto Ježiš nie je obyčajným kňazom, je našim Najvyšším a Večným kňazom, ktorý má s nami súcit. „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.“ (Hebr 4, 15)
Od jeho kňazstva, od Krista, ktorý je našim Najvyšším a Večným kňazom, je odvodené každé na tejto zemi. Každý kňaz, keď deň čo deň predstupuje pre oltár, reprezentuje tohto Najvyššieho a Večného kňaza, v Jeho mene prináša obetu za iných a za seba, za hriechy ľudí a za svoje hriechy. Každý kňaz je „alter Christus“ – druhý Kristus. A okrem toho, že prináša obetu za ľudí a za seba, zároveň má mať súcit, má mať súcit s ovečkami, ktoré nie sú jeho, ale Kristove. Preto sa modlime za všetkých kňazov, aby boli, aby sme boli ako náš Najvyšší a Večný kňaz, kňazom a aj obetou na oltári každodenného života, každodenných krížov, aby sme tak plnili Otcovu vôľu, a aby sme s Kristovými ovečkami mali súcit.
Text a foto: Jozef Žvanda
Kríž v Kaplnke sv. Alberta na Katolíckej univerzite v Ružomberku