Skip to content Skip to footer

Rozhovor s Veronikou Konušíkovou

Veronika patrí medzi spolupracovníkov UPaC, ktorí sa podieľajú nie len na estetickej stránke omší a adorácií, ale okrem toho majú na svedomí aj atmosféru v UPaC a  naše priestory by bez nich až nebezpečne utíchli. Veronika nie je práve z tých, čo s metlou v ruke naháňajú ostatných študentov do roboty, ale naopak, svojím zvonivým smiechom každého presvedčí o tom, že čosi také ako otravná práca vlastne ani neexistuje.

Veronika pochádza zo Žiliny, no málokto o nej vie, že jej korene siahajú až na Kysuce. Stredoškolské štúdium absolvovala na Gymnáziu svätého Františka a teraz sa nachádza tesne pred zavŕšením druhého ročníka štúdia histórie a náboženskej výchovy. Hoci to chvíľu trvalo, nakoniec sa mi predsa len podarilo Veroniku presvedčiť, aby aspoň pol hodiny obsedela na jednom mieste a niečo mi o sebe prezradila. A toto je výsledok:

 

Začnime úplne od začiatku a to tou najzákladnejšou otázkou: prečo si sa vôbec rozhodla študovať na Katolíckej univerzite?

Už od pradávna mi bolo jasné, že pôjdem na vysokú školu. Bolo to nakoniec aj logické, nakoľko práve na univerzitách končí väčšina študentov gymnázií. A potom, už asi tak od piatej triedy som vedela, že sa raz v nejakej forme budem venovať náboženskej výchove. Z nejakého dôvodu ma to k nej vždy ťahalo, keďže už ako malé dieťa som mala zo všetkých kníh najradšej práve obrázkovú Bibliu a neskôr, samozrejme, tú skutočnú. A čuduj sa svete, vydržalo mi to až doteraz  – aj v najtvrdších fázach skúškového obdobia mám čo robiť, aby som pri poznámkach a knihách dokázala obsedieť bez prestávky aspoň povinných šesťdesiat minút, ale takú Bibliu dokážem čítať aj tri hodiny v kuse. V tomto som teda vždy mala jasno, bolo však vhodné nájsť k náboženskej výchove  nejakú adekvátnu kombináciu. O mojom vzťahu k prírodným vedám asi najviac svedčí fakt, že sa mi neskutočne uľavilo, odkedy som definitívne zatvorila poslednú z inkriminovaných učebníc. Na druhej strane, spomedzi humanitných vied ma vždy najviac zaujímala história. A prečo práve Katolícka univerzita? Otázkou by skôr mohlo byť: a prečo nie? Je pravda, že som pôvodne zamýšľala ísť do Bratislavy, nakoľko mi naše hlavné mesto bolo vždy sympatické. Okrem toho sa mi však pozdávala aj možnosť ísť na ďalšiu cirkevnú školu, keďže som navštevovala podobne zameranú základnú a strednú školu a celkom sa mi zapáčil nápad  v tejto tendencií pokračovať. Možno práve toto zavážilo najviac zo všetkého a tak som sa predsa len rozhodla pre Ružomberok. Cítim, že to bolo to najlepšie rozhodnutie.

 

Vieme o tebe, že si veľmi aktívnou študentkou v rámci UPaC. Akým aktivitám sa venuješ a ako si sa k ním dostala?

Už na strednej škole som od známych počula, že na vysokých školách existujú akési univerzitné pastoračné centrá. Nie že by som si už vtedy plánovala vysokoškolský život, o ktorom som koniec-koncov nemala žiadnu predstavu, vždy ma však veľmi zaujímalo, čo sú to vlastne za centrá, keďže ich všetci aktívnejší vysokoškolskí študenti toľko vychvaľovali. Keď som potom nastúpila na Katolícku univerzitu, až na niekoľko bývalých spolužiakov som tu nikoho nepoznala. Čoskoro som náhodou objavila vchod do UPaC, a tak som svojich starých známych začala presviedčať, aby sme v rámci univerzitných prieskumov zablúdili aj tam. Prostredie UPaC ma ihneď ohúrilo svojou rodinnou atmosférou. Tunajší študenti sa zdali byť dobrou partiou, spolu s univerzitnými kaplánmi, ktorí ich všetkých poznali po mene. Mne ešte stále chýbala družnosť, aká v našom kolektíve vládla na strednej škole, a tak som celkom prirodzene zatúžila stať sa súčasťou tunajšej komunity. Z praktického hľadiska ma zase zaujala Čajka, v ktorej sa nedalo len učiť, ale napríklad aj oddychovať a na chvíľu si zdriemnuť, čo bolo pre mňa ako pre dochádzajúceho študenta veľmi praktické. Všetkým kamarátom som teda oznámila, že ak ma náhodou nebudú vedieť nájsť, určite budem sedieť v Čajke. Nečinné posedávanie ma však príliš nenapĺňalo, a tak sme sa o nejaký čas spolu s niekoľkými kamarátkami začali venovať spevu na omšiach v kaplnke. Samozrejme, na omšiach sa tu spievalo už dlhší čas, hru a spev však nikto systematicky neviedol. Preto som sa vedenia tak trochu chopila a nadškrtla som aj niekoľko návrhov na nácviky a ich organizáciu. Postupne sme medzi seba začali pozývať ďalšie kamarátky, o ktorých sme vedeli, že radi spievajú. Nakoniec sme dali dokopy pravidelne sa stretávajúci, ako to nazývame my “zborík”, a podľa možností sme sa snažili spievať aspoň na jednej omši denne. Neskôr nás oslovil otec Ondrej s prosbou, aby sme sa podieľali aj na príprave adorácií. Ako som sa tak čoraz častejšie potulovala po UPaC, z času na čas ma sám otec Jozef zapriahol do výpomoci pri príprave rôznych akcií. Náš zbor tak dostal príležitosť podieľať sa na celoškolských adoráciach a omšiach, ale napríklad aj na niekoľkých duchovných obnovách. Pre mňa to bola príležitosť zoznámiť sa aj s ostatnými kaplánmi, ale aj bližšie spoznať tunajšiu komunitu. A tak sa jedného dňa stalo, že ma otec Jozef požiadal, aby som sa stala koordinátorkou spolupracovníkov UPaC.

 

Ako úlohu koordinátorky zvládaš?

Dúfam, že celkom dobre. Úloha koordinátora zďaleka nie je taká náročná, ako by sa mohlo zdať. Nevyhnutné je hlavne viesť poradu a rozdeľovať úlohy pri väčších akciách, akou je napríklad sedliacka veselica či historický ples. Všetko sú to však činnosti, ktoré si vyžadujú veľa času, a aby bol dosiahnutý  adekvátny výsledok, dôležitá je efektívna spolupráca medzi študentami. Pre hlavného organizátora je najdôležitejšie, aby správne vedel rozdeliť úlohy, a aby jednotlivé aktivity vedel zorganizovať aj z časového hľadiska. Poverenie zo strany otca Jozefa som teda vzala ako výzvu, a ako svoju úlohu zvládam, to už musia posúdiť ostatní.

 

Svojím prístupom k životu by si mnohým z nás mohla ísť príkladom. Bola si vždy taká akčná? Alebo ťa zmenilo až univerzitné prostredie?

Vždy keď ľuďom hovorím o tom, aký som kedysi bola introvert, nikto mi nechce veriť. Pravda je však taká, že v časoch základnej školy som prehovorila iba vtedy, keď som k tomu bola vyzvaná, aj to tak potichu, že museli učitelia napínať uši, aj keď som napríklad sedela v prvej lavici. Všetko to našťastie napravila stredná škola. To však neznamená, že by som sa aj pred tým nevenovala svojím záľubám. Od piatej triedy som spievala v gospelovom zbore, okrem toho som chodila do základnej umeleckej školy na hodiny gitary, klavíra a spevu a ako samouk som sa pokúšala hrať na flautu, či bongo. Neskôr som sama na gitare doprevádzala náš gospelový zbor. V rámci aktivít centra voľného času sme spolu so zborom navštevovali rôzne hrady a zámky a snažili sme sa pripravovať program pre ostatných turistov, spravidla pozostávajúci zo scénok a piesní. Mimochodom, myslím, že práve tu sa zrodil môj vzťah k histórií. Okrem tohto všetkého som chodila aj na dramatický  a keramický krúžok. Veľmi rada som tiež recitovala, a to buď duchovnú poéziu, alebo vtipné texty hraničiace s komédiou, zásadne nič medzi tým. Dá sa teda povedať, že som nikdy nebola človekom, ktorý by len tak sedel so založenými rukami. To, v čom ma posunul život na univerzite, bola chuť organizovať a nebyť len pasívnym účastníkom.

 

A ako si predstavuješ svoju budúcnosť? Mám pritom na mysli tvoje budúce povolanie, ale aj aktivity, ktorým by si sa chcela venovať.

Keď je reč o budúcnosti, mimovoľne mi prichádza na um obrázok, ktorý som zahliadla kdesi na internete. Bol na ňom trojposchodový panelák a na druhom poschodí sedeli manželia v strednom veku. Nad nimi sedel mladý chalan so slúchadlami na ušiach a pod nimi babička a dedko s elektrickými gitarami. Manželia, zhrození z veľkého hluku, búchajú na chalana, ktorému ten rámus pripisujú. Ani im nenapadne, že aj babička a dedko vedia hrať na gitare. No a ja v budúcnosti nechcem skončiť ako ten mladý chalan so slúchadlami na ušiach, ale radšej ako babička s elektrickou gitarou. Ale teraz vážne, tým nechcem povedať, že by som sa cítila priam ako živel, každý mi však hovorí, že vidieť ma päť minút na jednom mieste je hotový zázrak. A v podobnom trende by som chcela pokračovať aj naďalej. Čo sa týka môjho budúceho zamestnania, jednoznačne chcem byť učiteľkou, pretože je to môj životný sen. Ak by som aj neskončila v školstve, určite chcem pracovať s mladými ľuďmi, ako dobrý nápad mi okrem iného pripadá aj animátorstvo a to v akejkoľvek forme: celkom sa mi pozdáva práca hotelového animátora, alebo hoci aj príležitostné animátorstvo v rámci letných táborov. Samozrejme, nevylučujem ani možnosť ďalšieho štúdia. Na druhej strane, celkom rada by som sa aj naďalej venovala svojim doterajším záľubám, musím si však priznať, že jednou z mojich negatívnych vlastností je nedostatok trpezlivosti, no práve tú si umelecká činnosť vyžaduje najviac zo všetkého. Napriek tomu by bolo zaujímavé opäť sa viac venovať zboru v Žiline. Pamätám si, že keď som v ňom začínala spievať, bola som taký introvert, že som sa takmer hanbila prihlásiť za člena, teraz si však neviem predstaviť, že by som sa neprihlásila do akéhokoľvek zboru, ktorý by existoval niekde v mojom okolí. Okrem toho by som sa chcela aktívnejšie venovať hre na gitaru a na klavír.

 

Na záver mi prezraď, kde sa v tebe berie tá obrovská chuť do života, ktorá v dnešnej dobe nie je až takým častým zjavom. Odkiaľ čerpáš svoj nekonečný optimizmus?

Ak sa mám pokúsiť zadefinovať svoju motiváciu k životu, tak je ňou určite Boh. A čoraz viac sa utvrdzujem v poznaní, že akokoľvek je život ťažký, ak človek žije s Bohom, všetko je oveľa ľahšie ako bez neho. Navyše, pointou pre mňa nie je ukazovať svojmu okoliu smútok. Naopak, moja filozofia znie: zvestuj Boha v tom, čo robíš. Človek predsa môže v druhom nájsť Boha už len tým, že sa ten druhý naňho usmeje. Neznamená to však, že by som nemala problémy, alebo že by som zo všetkých svojich aktivít nebola unavená. Neviem si však predstaviť, že by mi odrazu chýbala energia do života, alebo že by som sa na ľudí začala mračiť. Cítim, že ak Boha nenechám odísť zo svojho života, on mi dá silu ísť ďalej.