Zmätení a naľakaní sú dnes učeníci, keď náhle uprostred nich stojí vzkriesený Pán a oslovuje ich: „Pokoj vám!“ A keď si myslia, že vidia ducha, on im hovorí: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. (Lk 24, 38-48)
Ako často sme zmätení a naľakaní aj my… Ako často sme zmätení a naľakaní aj my…
Keď ho spoznali a ich srdcia naplnil pokoj, vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“
Zmätený a naľakaný pred pár dňami stál predo mnou aj mladý muž. Pracuje v zahraničí a cestou do práce sa zastavil za mnou v Ružomberku. Bola nedeľa večer. „Otče, nemám sa s kým porozprávať“, hovorí a pokračuje: „Som zmätený. Pochádzam z úprimne veriacej kresťanskej rodiny, no už dlhší čas pracujem mimo Slovenska. V prostredí, v ktorom sa pohybujem, ľudia nežijú vieru. Navyše sú tam moslimovia. Aj môj šéf je moslim. Je to dobrý človek, úprimne veriaci. Prosím Vás, je naša kresťanská viera tou pravou vierou? A prečo nie islam? Hovoril som o tom a s kňazom z našej dediny. A ten mi odpovedal slovami, ktoré už dávno poznám. Hovoril, že naša viera je tým iná, že Boh sa stal človekom, že Boží Syn Ježiš Kristus sa za nás obetoval na kríži a že vstal z mŕtvych. Toto však, otče, už dávno poznám a viem. A predsa mi táto odpoveď nepostačuje. V čom je naša kresťanská viera ešte iná, v čom je naša viera výnimočná?“, dohovoril a odmlčal sa a v napätí zmätený očakával moju odpoveď. V tichu som sa zamyslel a potom…
Váš pán farár má naozaj pravdu. Kresťanská viera je výnimočná naozaj tým, že:
- Naša viera je výnimočná, lebo nám bola zjavená skrze Božieho Syna, ktorý sa stal človekom.
Z neba k nám prišiel Boží Syn, Ježiš Kristus, aby nám oznámil posolstvo o Božej láske. Ježiš hovoril s človekom z očí do očí a nakoniec nás vykúpil svojou smrťou na kríži. Aj keď toto už dávno poznáš“, hovorím mu, „predsa toto je najkľúčovejšia udalosť v dejinách ľudstva. A potvrdil to aj apoštol Pavol, s ktorým sa vzkriesený Kristus osobne pri Damasku stretol. Pavol v 1. Liste Korinťanom píše: „Ak Kristus nevstal, potom márna je naša nádej. Príbeh človeka je tak najsmutnejším príbehom spomedzi príbehov všetkých tvorov žijúcich na tejto zemi. Ak Kristus nevstal, tak náš život nemá zmysel a smeruje k ničote. Ale Kristus vstal, prvotina zosnulých“, dodáva Pavol. A tak naša kresťanská viera, naše náboženstvo je postavené na osobnom stretnutí so vzkrieseným Bohom. Iné náboženstva takúto skúsenosť nemajú a až na židovské náboženstvo, sú iba ľudským výtvorom.
Videl som, že mládenca moja odpoveď neupokojila, a tak som pokračoval.
- Naša viera je výnimočná, lebo vychádza z hĺbky ľudskej prirodzenosti.
Našu vieru nám zjavil Boh, ktorý najlepšie vie, čo je ukryté v človeku, aké sú tam túžby. Naša kresťanská viera tak hovorí o nesmiernej hodnote života každého človeka. Každého z nás chcel z lásky Boh. A tak každý človek, tak žena ako aj muž, majú rovnakú dôstojnosť. Naša viera nám hovorí o láske a o podstate lásky, čo znamená milovať. Ježiš to raz povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ Cestou k ozajstnému šťastiu, po ktorom túžime, je teda láska, ktorá sa nezištne dáva. Naša viera, na rozdiel od iných, navyše rešpektuje ľudskú slobodu, rešpektuje aj náboženskú slobodu. Naša kresťanská viera rešpektuje aj každé iné náboženstvo, lebo v každom náboženstve sa nachádzajú isté semienka pravdy. Ak by si ty po naozaj hlbokom a dôkladnom skúmaní našiel pravdu napr. v islame a pre toto náboženstvo by si sa úplne vedome a dobrovoľne rozhodol, a túto vieru by si naozaj úprimne aj žil, ak by si zároveň úprimne všetkých ľudí miloval, tak naše náboženstvo by toto tvoje rozhodnutie úplne rešpektovalo a ty budeš spasený. Lebo Kristus zomrel za všetkých ľudí, aj za úprimne veriacich ľudí iných náboženstiev, či dokonca aj za úprimne žijúcich ateistov. Tvojou povinnosťou ale je“, dodávam mladému mužovi, „tvojou povinnosťou ale je úprimne hľadať pravdu. Úprimne premýšľať nad tým, čo ti od malička vštepovali tvoji drahí rodičia, vychovávatelia a kňazi. Aby si naozaj rozpoznal skutočnú pravdu, potrebuješ sa hlboko modliť, potrebuješ rásť v štúdiu kresťanskej viery a potrebuješ aj úprimne veriace kresťanské spoločenstvo, aby si nevyhasol. Ono je to tak, ako keď z pahreby vytiahneme žeravý uhlík. Ak ho dáme mimo, samučičký žeravý uhlík zakrátko vyhasne.
Po tejto mojej odpovedi som si všimol, že v očiach mladého muža zažiarila maličká iskierka svetla. A tak som mu ponúkol ešte jeden argument. Najsilnejší.
- Naša viera je výnimočná, lebo hlása milosrdenstvo a odpustenie.
„Vidím, že som ťa stále svojou odpoveďou neuspokojil, a tak mám pre teba ešte jeden argument. Prečo práve naša viera? Lebo len ona prišla s novinkou, teda Kristus prišiel s niečím úplne novým a nečakaným, a to s milosrdenstvom a odpustením. Veď po čom najviac túži ľudské srdce, ak nie po láske? A možno budovať skutočnú lásku, možno budovať manželstvo, možno vybudovať domov a tento svet bez milosrdenstva a odpustenia? Kristus ide ešte ďalej, keď hlása, aby sme milovali aj svojich nepriateľov a aby sme robili dobre tým, ktorí nám zle robia, aby sme mali milé srdcia a mohli milovať. Ak by svet naozaj rešpektoval a dodržiaval Kristovo slovo, či by sme tu mali nikdy nekončiacu vojnu v Sýrii? Či nájdeš milosrdenstvo a odpustenie vo svete, v iných náboženstvách, milosrdenstvo a odpustenie až do krajnosti?“
Po týchto slovách som sa už odmlčal. V tichu som sa nad týmto mladým mužom modlil. Spovednú miestnosť už zaplavila tma, ale keď som sa po chvíli napriek šeru na neho zahľadel, všimol som si, že vzkriesený Pán sa ho dotkol. Vzkriesený Pán sa ho dotkol tak, ako sa dotkol aj zmätených a naľakaných apoštolov vo večeradle. A ich srdcia zaplavila radosť a pokoj.
Mládenec vstal, s pekným úsmevom sa v krátkosti poďakoval a nakoniec prišla ešte jedna otázka: „Otče, ak pôjdem okolo aj nabudúce, môžem sa zastaviť?“ „Jasné, že môžeš, stále môžeš, veď vlastne preto žijem a preto žijú aj moji spolubratia kňazi.“ Usmial sa a odišiel do svetla.
Jozef Žvanda
Foto: Internet