Na začiatku svojho verejného účinkovania Ježiš odchádza do ticha púšte. Je to Boží Duch, ktorý ho tam ženie. Ježiš má tam prežiť štyridsať dní a nocí v tichu, uprostred púšte a medzi divou zverou. (Mk 1, 12-13) Je to vôbec možné? Dá sa to? Vieme si vôbec predstaviť samých seba na Ježišovom mieste? Vieme sa ešte vôbec stíšiť? A satan ho pokúšal.
Púšť. Púšť symbolizuje neistotu, miesto bez života, vyschnutú zem, piesok, skaly, šakaly a divú zver. Ježiš prijíma púšť, prijíma jej nepohodlie, nehostinnosť a aj jej ohrozenia. A predsa tam kráča a neobáva sa nebezpečenstva. Ide tam, lebo ho tam vedie Duch, Boží Duch, ktorému dôveruje, vedie ho tam Otec. Je to jeho Otec a náš nebeský Otec, o ktorom je reč aj v dnešnom prvom čítaní, ktorý pred vekmi dal prisľúbenie Noemovi. Je to Otec, ktorý plní prisľúbenia. Neskôr dáva a plní svoje prisľúbenia Abrahámovi, Izákovi, Jakubovi, Mojžišovi, Dávidovi… Aj nám dal prisľúbenie, nové prisľúbenie, ktoré uzavrel s nami vo svojom Synovi, keď ho obetoval za nás na kríži. Toto prisľúbenie sa plní vo svätom krste, ktorý „neodstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista“. (1 Pt 3, 21) Preto sa nemusíme báť púšte v našom živote. Tak, ako sa ani Ježiš nebojí púšte, neistoty, divej zveri, samoty a ticha, lebo je s ním Otec. Nemusíme sa báť neistoty v našom živote. Veď krstom sme sa stali Božími deťmi a nad nami bdie náš Otec, nebeský Otec.
Duch. Duch hnal Ježiša na púšť. Nie zlý duch, ale Duch Boží. Tento Duch Boží ho hnal na miesto neistoty a nebezpečenstva. Prečo ho nehnal do paláca a do pohodlia či do wellness centra? Prečo? Božie cesty nie sú našimi cestami a Božie myšlienky nie sú našimi myšlienkami. Duch vedie Ježiša na púšť, na vyschnutú púšť, aby táto púšť raz zarosila a zakvitla a aby raz priniesla ovocie. Púšť, púšť ľudských sŕdc, tam do ľudských sŕdc plných šakalov a divej zveri, vedie Boží Duch Ježiša a vedie aj nás, jeho učeníkov. Vo sviatosti krstu a vo sviatosti birmovania sme obdŕžali svetlo Ducha Svätého, Božieho Ducha, ktorý vedie aj nás často do nepohodlia a neistoty púšte, medzi šakaly a divú zver, ktorá na každom kroku číha, aby zahubila ľudské srdce, srdce dieťaťa, srdce mladého človeka. Áno, na púšti, kam nás vedie Boží Duch, na púšť a nie do pohodlia, na púšti sa stretneme s nebezpečenstvom a šakalmi, ale sú tu aj dobrí anjeli. Aj nám budú posluhovať. Vedie nás Boží Duch. Ak ho poslúchneme, bude stále s nami On, Boží Duch a anjeli, ktorí nám budú posluhovať. A my ten boj zvládneme, isto to s Božou pomocou zvládneme. Nuž, len sa nechať viesť Božím Duchom.
Satan. A satan ho pokúšal. Ježiš odchádza do ticha. Veď v tichu sa udiali najväčšie udalosti spásy. Na Horebe sa Eliášovi zjavil Boh nie v hluku, v ohni či v búrke, ale v tichom lahodnom vánku. (1 Kr 19, 12) „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme,“ hovorí Ježiš na vrchu Blahoslavenstiev. (Mt 5, 5) A aká je skúsenosť svätého Jána Pavla II. s tichom? Počúvajme, čo hovorí: „Ak máme správne chápať a hodnotiť, musíme si vytvoriť oázu ticha, ponoriť sa do seba a do modlitby.“ Nuž z dejín spásy a zo skúsenosti mnohých ľudských životov vidíme, aký veľký význam má pre náš život ticho. Preto Ježiš odchádza do ticha. Odchádza, aby tam bol sám, aby tam bol sám s Otcom, so svojim Otcom, aby tam počúval Otcov lahodný hlas. Len satan mu v tom prekáža a pokúša ho. Satan nenávidí ticho, satan túži po hluku, aby hluk, silný hluk z každej strany ohlušoval a „ohlupoval“ človeka. Aby človek už nepočul, aby nepočul lahodný Otcov hlas, aby nepočul hlas Božieho Ducha, ktorý volá: „Poď k Otcovi!“ Ale nie v hluku, lež v tichu sa rodí spása.
Preto sme aj my na začiatku pôstneho obdobia pozvaní vykročiť do ticha, do ticha púšte, do ticha svojej izbičky, do ticha svojho domu, do ticha svojho srdca. Je tu však otázka, či to dokážeme. Je tu otázka, či ešte vieme mlčať, otázka, či sa ešte vieme stíšiť, aby sme počuli hlas Božieho Ducha, ktorý sa k nám prihovára. Stíšiť sa, aby sme počuli ľudský hlas, hlas trpiaceho brata a sestry. Dokážeme sa ešte stíšiť? Počujeme ešte hlas našich bratov a sestier?
Nuž Boží Duch, púšť a jej ticho a satan. Toto je ľudský život, zápas a duchovný boj. Sila ticha však napriek všetkému hluku preniká srdce človeka, v ktorom Boží Duch volá: „Poď k Otcovi!“
Jozef Žvanda
Foto: Internet