Vo štvrtok 12.9.2013 sa tím UPaC opäť po roku vybral na krátku púť. Aj keď sa o ceste obdobného charakteru uvažovalo už dávno, predsa len jej realizácia nakoniec pripadla na čas tesne pred začatím semestra.
Hoci naším pôvodným zámerom bolo podobne ako pred rokom navštíviť Krakov, nakoniec naša voľba padla na obec Zakamenné. Ako sa ukázalo, už len samotný fakt, že sme sa tentokrát ocitli v rýdzoslovenskom prostredí, so sebou priniesol hneď niekoľko špecifík. Začalo sa to už cestou v aute, kedy okrem modlitby a filozofických debát na tému európskej histórie, Našim otcom, ako sa tak obzerali po okolitej prírode, postupne začala vŕtať v hlave len jedna jediná téma – dubáky. Po celý čas totiž neuvažovali nad ničím iným, iba ako by si len popri nabitom programe odskočili kdesi do lesa a zabezpečili nám materiál na piatkový obed. Mali sme však smolu, podobným krokom by sme totiž riskovali spravodlivý hnev študentky Lucie, ktorá nás v Zakamennom netrpezlivo očakávala, aby nás mohla počas nášho výletu sprevádzať.
Lucia nás skutočne čakala a spolu sme ihneď zamierili do gotického chrámu Nanebovzatia Panny Márie, aby sme tam v úzkom kruhu odslúžili tichú omšu. Teda tichú až na záver, ktorý sme zaklincovali hlučným spevom známej mariánskej piesne – predsa len, Panna Mária si na meniny určite zaslúžila aj trochu radosti a hluku.
Hneď po omši sa však atmosféra medzi nami stala o čosi vážnejšou, pretože sme navštívili miestny cintorín a pomodlili sme sa pri hrobe Jána Vojtaššáka. Naším plánom bolo v podobnom duchu ešte chvíľu zotrvať a cestou domov navštíviť kostol s relikviou sestry Zdenky, to by však deň musel mať o čosi viac hodín, alebo by sa aspoň muselo začať stmievať o čosi neskôr, a tak sme sa tejto časti plánu museli vzdať.
Samozrejme, keď nás miestny kňaz Andrej Dulák pozval na kávu a keď sme hneď potom prijali pozvanie samotnej Lucie, ani sme len netušili, aký dlhý a pekný čas u našich hostiteľov strávime. Najskôr sme mali možnosť posedieť si v jedálni s krbom a neskôr ochutnať domáce oštiepky a popri tom všetkom sa dozvedieť čo to o miestnych pomeroch a zvykoch. Jedno je isté, na Orave sa miestni obyvatelia ešte stále nevzdali pohostinnosti a starých tradícií.
Aj keď sme nakoniec usúdili, že čas už značne pokročil a treba sa vydať na spiatočnú cestu, naši otcovia sa ešte stále nie a nie vzdať myšlienky na dubáky. O plných lesoch húb sme síce čo to tušili, keď sme však tesne pred reštauráciou, v ktorej sme sa zastavili na bryndzové halušky, pod akýmsi ihličím objavili velikánsku kopu rýdzikov, jasne sme uvideli, že máme do činenia s prírodou v celej svojej nevyspytateľnosti. Jej bližšie preskúmanie však predsa len skončilo ako záväzok do budúcnosti a po neskorom obede sme zamierili rovno domov.
Kdesi tesne pred Ružomberkom vzniklo už aj zopár nápadov, kam sa pôjdeme pozrieť nabudúce. Jednou z možností by bola opätovná návšteva Krakova alebo Zakameného, mohli by sme sa však poobzerať aj po iných končinách. Možno sa našou tradíciou časom stanú septembrové púte, no kto vie, možno sa na ďalšiu cestu vyberieme oveľa skôr.
Fotogalériu nájdete: TU
Autor: Slavomíra Matlová