Je Zaujímavé, že keď sme v pondelok na spomienku Svätej Terézie začínali tieto akademické misie, počuli sme evanjelium o dieťati. „Nechajte deti prísť ku mne, nebránte im.“ hovorí Ježiš dnes v evanjeliu. (Mk 10, 14). A ak si spomínate, bolo tiež povedané: „Ak sa neobrátite ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“. (Mk 10, 15) Je pritom zaujímavé, že to Ježiš na tomto mieste hovorí aj pre nás: „Nechajte deti prísť ku mne, nebráňte im“. A Ježiš kládol na ne ruky, objímal ich a požehnával ich.
Čo je také zvláštne na dieťati, že ho Ježiš dáva za vzor? Ako to kedysi hovoril otec Rastislav – dovolím si to ukradnúť z jeho kázne – či Ježiš je nejaký sentimentalista, alebo precitlivelý človek? Azda keď vidí dieťatko, pomyslí si – aké si len krásne a milučké a rozcitlivie sa? Nie, Ježiš nevníma dieťa ako hračku. Alebo je vari Ježiš idealista a vníma dieťa ako nevinné, čistučké stvorenie, ktoré je bez hriechu a bez zloby? Predsa žijete v rodine a tak viete, koľko zloby vie narobiť hoci aj troj či štvorročné dieťa a aké vie byť vzdorovité! V istej farnosti prišiel na spoveď malý, troj či štvorročný cigánsky chlapec. Kňaz mu hovorí – ty predsa ešte nemusíš chodiť na spoveď, nemáš predsa hriechy. A chlapec na to odpovedá – ale jasné, že mám, ťahal som mamu za vlasy. (s humorom)
Koľko je vzdorovitosti a všetkého zlého už aj v maličkom dieťati! Ježiš nie je idealista. Nie je ani idealistom, ani semtimentálnym človekom, Ježiš je realista. Ježiš vníma dieťa také, aké je. Dieťa je závisléna iných. Dieťa zúfalo potrebuje lásku a prijatie. Dieťa potrebuje ochranu, pretože si samo neporadí. Dieťa si pýta lásku, pohladenie, dotyk. Dieťa, keď je v akejkoľvek núdzi, nespolieha sa na svoje vlastné sily, ale uteká k mame, k otcovi. A keď Ježiš vníma túto potrebu dieťaťa, a keď ho akoby stavia do stredu a ukazuje naň, chce tým povedať, že my všetci sme ako deti. Ani my nemôžeme stavať na našich vlastných silách, ale zúfalo potrebujeme iných, potrebujeme pomoc, potrebujeme byť prijatí, milovaní. Počuli sme – Nie je dobre človeku byť samému – to Boh povedal už na počiatku. (Gn 2, 18) Preto žijete v manželstvách, preto žijeme v rodinách, preto žijeme v reholiach, preto žijeme v spoločenstve – aby sme si navzájom pomáhali, aby sme vnímali potreby iných. A keď Ježiš ukazuje dieťa ako vzor, chce poukázať na to, aby sme vnímali práve tých najslabších, tých, ktorí to najviac potrebujú. V rodinách sa často stáva, že prichádza k rozvodu a rodičia sa medzi sebou dohadujú, ale čo deti? Kde sa obrátia? Ale aj v každom spoločenstve, čo s tým, kto je najslabší? Kde môže hľadať pomoc? A vlastne každé spoločenstvo, každá spoločnosť sa najlepšie charakterizuje tým, ako sa stará o tých najslabších, o tých, ktorí sú závislí na pomoci druhých. Lebo Ježiš hovorí: „Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Ich anjeli neustále pozerajú na tvár môjho otca. Dávajte si pozor, ako s nimi zaobchádzate, Aby ste ich nepohoršili. (Mt 18, 10)
Vnímať tých najslabších, to je to kresťanské a tak trochu aj naše redemptoristické. My máme vnímať tých, ktorí sú stratení a opustení. Možno by sme nakoniec ani nemali byť na misiách tu na univerzite. Ale aj tu sú určite ľudia, ktorí sú stratení, osamelí, opustení, tak ako napríklad aj v manželstvách či v rodinách. Tak ako mi to raz povedalo jedno dievča – doma sme šiesti, ale ja sa cítim tak strašne sama. V celom tomto kolose, kde je množstvo ľudí, možno aj desaťtisíc, sa určite nájdu ľudia, ktorí sú tak trochu na okraji. Celý tento kolos má zaiste ľudí, ktorí sú nemenovaní, ale ktorí sú potrební, aby to tu všetko fungovalo, a ktorí tiež chcú byť docenení, chcú byť milovaní. Možno nás Ježiš tak trochu chce upozorniť na to, aby sme vnímali človeka ako takého.
V dnešnej dobe sa tak trochu sťažujeme na to, že sa vo svete šíri sekularizácia. Ona je do určitej miery dobrá, pretože svet má byť svetom. Pán Boh nemusí všade zasahovať, aj keď drží svet v rukách. (s humorom) Niekedy sme však veľmi pobúrení, ak sa zasahuje do toho, čo je „sakrum“. Začína sa hovoriť o tom, že to, či ono by v kostoloch, či na cintorínoch vôbec nemalo byť, novinári sa dotýkajú postáv biskupov a kňazov, útočí sa na to, čo je posvätné. Avšak celkom sa nevyhneme tomu, že svet sa premieňa. Pred niekoľkými rokmi – otec rektor si to určite bude pamätať, sme predsa len trochu staršia generácia – nebolo možné, aby sa laik mohol dotknúť kalicha. Ak by laik na oltár priniesol kalich, bola by to takmer svätokrádež. Dnes sa To „sakrum“ kamsi posunulo. Kedysi nebolo možné, aby v takom to priestore, ako napríklad tu v aule, v hale alebo na ulici, bola slúžená svätá omša, ale dnes sa s tým stretávame celkom bežne. Možno to naše „sakrum“ sa neustále kdesi posúva a my sme na to citliví a možno ten kalich máme v sebe, a keď sa nám ho niekto dotkne, tak protestujeme. No na druhej strane sa vo svete kamsi posúva aj úcta k človeku. V poslednej dobe sú všetky vojny a koncentračné tábory vnímané intenzívnejšie aj vďaka Jánovi Pavlovi II. Vyzdvihuje sa hodnota človeka, úcta k človeku, ku každému jednému človeku, od nenarodeného dieťaťa až po prirodzenú smrť. Nakoniec to sakrum ani nie je tak dôležité – nakoniec aj my sami posväcujeme tento priestor. Áno, Boh je svätý, no na ddruhom mieste má byť svätým práve človek. Boh je tu prítomný cez človeka. Ak sa dotýkame človeka, dotýkame sa Boha. Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili“. (Mt 25, 40) Práve kdesi týmto smerom sa posúva kresťanstvo, smerom k úcte k človeku.
Určite si pamätáte istý príbeh, v ktorom Ježiš vyzval človeka s vyschnutou rukou, aby sa postavil do stredu. A všetci naokolo mali tvrdé srdcia a rozhnevali sa. A Ježiš hovorí: „vVstri ruku.“ (Mt 12, 13) A to je práve to, čo robí Ježiš, stavia človeka do stredu. Stavia do stredu dieťa a každého človeka, práve toho, ktorý je na okraji a možno si myslí, že si ho nikto nevšimne. Kdesi týmto smerom by mala ísť revolúcia a celý posun spoločnosti. Človeka sa nemôžeme tak ľahko dotknúť, nemôžeme naňho kričať, pretože človek, to je svätá vec. Človek, to je Boh prítomný v tomto svete. A aj v takomto svetle môžeme vnímať celú obnovu, ako snahu o to, aby sa v celej tej mašinérií nestratil človek.
Možno sem mnoho prvákov prichádza vystrašených. Sám si pamätám, ako som po prvý krát prišiel z dediny do Bratislavy. Mali sme sa ísť prihlásiť na políciu a ja som celý deň tú políciu hľadal. A bál som sa spýtať na cestu. Ale každý človek by mal byť docenený, stačí, ak sa len na neho pozrieme či usmejeme. Dôležité je, aby sa viac do celého priestoru dostávala civilizácia lásky. Veľa krát o tom hovoril aj Ján Pavol II. Nám sa to môže zdať ako utópia, ale inej cesty niet. V tomto svete, v tejto civilizácií konzumu, blahobytu a úspechu, kde sa po človeku často šliape, je civilizácia lásky liekom. A tá skutočne ľuďom pomáha žiť, pretože človek v blahobytnej spoločnosti často nemiluje ani seba samého – on si len dopraje. A ako potom môže milovať iných? Ak úctu k človeku nevnesieme do tohto sveta my, kresťania, tak kto potom? Týka sa to všetkých: tých, ktorí sú teraz tu, medzi nami, ale aj tých, ktorí tu nie sú. Možno robia chyby, veď mladý človek má právo na chyby, Ale vždy je to človek, ktorý v sebe nesie Boha. Jeho duša je od prirodzenosti kresťanská, on kresťanstvo už v sebe nesie. Aj keď to možno ešte nevie vyjadriť, aj keď o tom možno vôbec netuší. A tak možno práve v týchto dňoch sa nám podarí do svojho vnútra vniesť Kristov pohľad na človeka,pohľad veľkej úcty. V druhom čítaní sme počuli,že Kristus pretrpel smrť za všetkých. A nehanbí sa volať ich bratmi a sestrami. Nikoho. Ani toho bezdomovca, ani tety upratovačky, nikoho, až po otca rektora. Hovorí – to je môj brat, to je moja sestra, ja som za neho pretrpel smrť.
Matky k Ježišovi privádzali svoje deti. Tak to bolo zvykom na veľké židovské sviatky, že matky privádzali deti k rabínom, aby ich požehnávali. Učeníci im v tom bránili. Možno preto, že nechceli, aby Ježiš bol vnímaný ako jeden z rabínov , možno preto, že dieťa vtedy nemalo príliš veľkú cenu, tak na čo sa nimi Ježiš bude zaoberať? On má predsa na práci dôležitejšie veci, tak nech ho nechajú na pokoji. Ale Ježiš sa tu ukázal ako skutočne milujúci Boh. Na učeníkov sa namrzel a povedal im -nechajte deti prísť ku mne a nebránte im. Tak Ježiš hovorí stále. Na inom mieste zase zdôrazňuje – nebráňte hriešnikom prísť ku mne. Ja sa nebojím dotknúť hriešnika. Nie ako farizeji, ktorí sa boja, že sa nakazia. Nechajte ženy prísť ku mne. A to vtedy nebolo zvykom, aby s učiteľom chodievali aj ženy. Nechajte ľudí prísť ku mne. Lebo človeku nie je dobre byť samému. A Ježiš prišiel, aby sme neboli sami, aby nikto nebol sám. Aby každý mohol prísť k nemu, tak ako nás na istom mieste pozýva – poďte ku mne všetci. A ja vás posilním, ja vás osviežim. Ja budem s vami, aby sa nikto necítil sám. Amen