Pred pár dňami som sa dozvedel, že sa naša bývalá študentka PF KU Janka Jopková vrátila z misií z Angoly. V misii pôsobila ako dobrovoľník pod zastrešením bratov saleziánov. Janku som poprosil, aby sa podelila s nami o svoje skúsenosti z misie.
V čom spočívala tvoja misia?
Bola som v centre Kala-Kala, čo v preklade znamená práca-práca. Centrum bolo určené pre chlapcov z ulice. Mali sme ich tam 95, čiže tej práce tam bolo naozaj dosť. Každý chalan absolvoval 3 ročníky a v poslednom ročníku mali slávnostné ukončenie, kde obdržali vysvedčenie s ukončením 6. ročníka, lebo v každom ročníku sa preberali ako keby dva roky spolu. Možno nám to príde aj dosť náročné, ale keďže títo chlapci prídu do centra zvyčajne ako 13 ročný alebo starší, je to veľmi praktické.
Ja som tam pracovala ako učiteľka. Učila som chlapcov z prvého ročníka. No v prvom ročníku boli delení na dve skupiny: chalani, ktorí majú aspoň slabé základy čítania, písania a počítania a chlapci, ktorí nemajú žiadne základy. Mala som tých slabších. Učila som ich matematiku a portugalský jazyk. Bolo to veľmi komické, hlavne v tom, že ja som bola ich učiteľkou portugalčiny. Pre chalanov to bol materinský jazyk a ja som sa naučila hovoriť po portugalsky, len keď som prišla do Angoly. Spoločnými silami sme to nejako zvládli. Oni mi pomáhali s mojou výslovnosťou a ja som im pomáhala s čítaním a písaním. Okrem učenia som mala rôzne aktivity a kopec drobných činností, ako napr. šitie, varenie, upratovanie…
Ako si vnímala domorodcov?
Pred odchodom do Angoly som krajinu veľmi nepoznala a asi ani vám nie je až taká známa. Aby ste si ju vedeli aspoň trochu predstaviť, predstavte si Slovensko a potom pravý opak. Angola bola vo všetkom odlišná ako naše Slovensko. Či už ľuďmi, zvieratami, tradíciami, zvykmi, prírodou,… v niečom mala plus a v niečom mínus.
Angolanci majú už mnoho rokov veľmi tvrdí život, i keď teraz je to neporovnateľne lepšie ako pred niekoľkými rokmi. Mnoho rokov tam bola portugalská kolónia a potom bola 30 rokov občianska vojna. Vojna skončila pred 10-mi rokmi. Vojna zničila všetko. Je tam veľmi málo škôl, nemocníc… ľudia by aj mali snahu pracovať, ale nemajú kde. Cez vojnu zomrelo mnoho mužov, preto je tam omnoho viac žien ako mužov. A keďže pre každú ženu je najdôležitejšie mať dieťa, tak to znamená, že každý muž musí mať viacej žien. A keďže angolskí muži majú ženy veľmi radi, nie je to pre nich žiaden problém. A aj toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo sú deti na ulici. Žena sa bez peňazí nevládze postarať sama o 10 detí. Je potešujúce, že rodiny držia veľmi pokope a tak sa snaží pomáhať aj širšia rodina. Je však škoda, že takto sú na tom skoro všetky ženy, čiže rodina sa nedokážu až tak podporovať. No i napriek tomu sú to veľkí optimisti a bojovníci. Každý verí v lepšiu budúcnosť, nikdy nezúfajú a nesťažujú sa.
Aký bol tvoj najsilnejší duchovný zážitok?
V Angole je veľký nedostatok kňazov, preto sv. omšu sme mali len v sobotu večer. Kňaz sa väčšinou veľmi ponáhľal a tak o nejakom duchovnom rozhovore alebo duchovnom vedení som ani len nesnívala. I keď samozrejme raz mesačne som ho požiadala aspoň o sv. spoveď. Ale mala som také šťastie alebo smolu, že som mala 2 krát silnú maláriu a skončila som v nemocnici a potom som sa ešte musela doliečovať dosť dlho v jednom saleziánskom centre, kde bývali saleziáni. Tento čas bol skutočne veľmi požehnaný. Sledovať ich prácu, ich humor, ich vytrvalosť bolo veľmi super. Vždy mi hovorili: ,,Jana, keď pracuješ, robíš veľa. Keď sa modlíš, robíš ešte viac. Keď však trpíš, robíš všetko.“ Tieto slová mi často opakovali a skutočne ich brali vážne, čo ma veľmi povzbudzovalo.
Aký misijný odkaz by si nám odovzdala?
V Angole mi bolo fajn, ale bez modlitebnej podpory ľudí zo Slovenska by to nešlo. Keďže je to portugalská kolónia, mnohí majú belochov v nenávisti, čo je potom pochopiteľne pre nás aj dosť nebezpečné. Okrem toho je naše centrum pri jazere, preto sme mali okolo misie množstvo jedovatých hadov. Taktiež sú tam rôzne choroby… no okrem malárie sa mi tam skutočne nič nestalo, za čo skutočne vďačím modlitbám. Raz na mňa vyskočil jedovatý had, ja som sa naň dokonca dívala, ako je oproti mne s vystrčeným jazykom, ale v tom istom momente som pocítila veľkú istotu, že mne sa nič nestane, lebo ma Boh ochráni. Had sa stiahol a odplazil. Preto by som vás chcela povzbudiť, aby ste sa modlili za misie a misionárov.
Pre Janku vyprosujeme veľa Božej pomoci pri správnom rozhodnutí a posúvame jej úmysly za misionárov do rúk Nebeského Otca.
Fotogalériu k článku nájdete: TU
Autor: o. Róbert