V stredu, 2. apríla 2014, nás svojou prítomnosťou a duchovným slovom poctil Mons. ThDr. Marián Bublinec, PhD., biskupský vikár pre katechézu a novú evanjelizáciu Banskobystrickej diecézy. Vo svojej homílii sa zameral na posolstvo evanjelií pôstnych nediel.
V evanjeliu z prvej pôstnej nedele (Mt 4,1-11) sme počuli o pokúšaní Pána Ježiša. Diabol Ježiša pokúšal troma spôsobmi. Okrem evanjelistu Matúša nám o tejto udalostí svedčí aj evanjelista Lukáš (Lk 4,1-12). Okrem svätého Písma Mons. Bublinec vychádzal aj apoštolskej exhortácie pápeža Františka Evangelii gaudium (Radosť evanjelia), ktorá pojednáva o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete. V nej svätý otec vyzýva, aby sme rozlišovali medzi „radosťou“ a „potešením“. Zatiaľ čo radosť je trvalá a vyžaduje si aj čas, námahu, obetu, sebazapieranie a podobne, je potešenie rýchle – hneď (momentálne) – no jeho efekt je len chvíľkový a raz-dva pominie.
Ježiš povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ (Mt 28,18) – no povedal to až po svojom zmŕtvychvstaní. Diabol mu núkal slávu a moc ešte na začiatku Ježišovho účinkovania, kým sa postil na púšti, chcel mu to dať ihneď, bez toho, že by nás Ježiš vykúpil smrťou na kríži. No Ježiš diablovu ponuku neprijal, aby splnil vôľu Otca.
Žijeme v dobe, kedy sme zvyknutí, že všetko „funguje na gombík“, ako to povedal otec vikár. Hoci sú niektoré tieto výdobytky techniky dobré a uľahčujú nám život, prenášame toto „na gombík“ aj do našich vzťahov s Bohom a našimi blížnymi. Chceme od nich veci ihneď a keď ich momentálne nedostaneme, tak na Boha i blížnych zanevrieme. Hľadáme rýchle, chvíľkové uspokojenie namiesto toho, aby sme hľadali pravú radosť, ktorá si vyžaduje čas, obetu, sebadarovanie…
V evanjeliu z druhej pôstnej nedele (Mt 17, 1-9) sme počuli o zvláštnej udalosti, o premenení Pána. Ako povedal otec vikár, Kristus nepremenil kamene na chlieb alebo nespravil nejaký podobný zázrak, ale ukázal nám, ako môžeme (my) premeniť „seba na seba“.
Kresťanstvo od nás nechce, aby sme neboli samými sebou, aby sme boli niekým iným, bez našej originality, individuálnej jedinečnosti. Kresťanstvo chce od nás, aby sme zažiarili sebou samými, svojimi darmi, talentami, ktoré sme dostali a podobne. Máme žiariť z toho, že sme stretli vo svojom živote Krista; a tak máme byť a stávať sa tým, čím sme a byť tým naplnení. Peter ponúkol Ježišovi, že postaví Jemu, Mojžišovi a Eliášovi stany. Pápež František nás učí, že niekedy chceme Krista napratať do našich schém, do našich predstáv ako Peter Pána Ježiša do stanu. Kristus však nebude fungovať podľa toho, ako sme to my naplánovali, ako si to my predstavujeme.
Dobrým príkladom na tento náš schematizmus bol spojený s odstúpením pápeža Benedikta. Ako Mons. Bublinec vo svojej homílii povedal, že bola to predstava nás ľudí o tom, že pápež nemôže odstúpiť, no Benedikt XVI. nám dokázal opak. A často tak chceme, aby aj Duch Svätý pôsobil a konal v našom živote tak, ako to chceme my, lenže Duch je ako vietor a vanie kam chce (porov. Jn 3,8), preto by sme mali byť skôr ako plachetnice, natiahnuť plachty a nechať sa viesť Duchom.
V skratke sa pozrime ešte na posledné myšlienky z homílie. Tretia pôstna nedeľa nám ponúkla evanjelium, v ktorom sa Ježiš pri studni stretol so Samaritánkou (Jn 4,5-42). Hlavná myšlienka otca vikára smerovala k tomu, že „Ježiš mal živú vodu a samaritánka vedro“. I my máme byť takýto, keď ohlasujeme Ježiša – my sme tí, ktorí máme živú vodu, ale tí, ktorým hlásame, majú vedrá. Znamená to, že máme mať k nim úctu.
V evanjeliu zo štvrtej nedele uzdravil Ježiš slepého od narodenia (Jn 9,1-41). Hlavné posolstvo z tejto udalosti je to, že Ježiš sa nepozeral na toho, ktorého uzdravil ako na slepca, ale ako na človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Kristus sa na nás díva ako na ľudí, vníma aj naše dobré aj naše zlé stránky, má Boží pohľad. My vidíme na ľuďoch prevažne ich negatíva, mali by sme sa snažiť vidieť v každom v prvom rade človeka.
V piatu pôstnu nedeľu nás čaká evanjelium o vzkriesení Lazára (Jn 11,1-45). Mons. Bublinec nám túto udalosť priblížil v tom zmysle, že vzkriesenie Lazára nebola Kristovo vyriešenie problému smrti, ale dôkazom toho, že má i takú moc. Je rozdiel medzi vzkriesením Lazára a zmŕtvychvstaním Ježiša. Lazár bol prinavrátený do života, po čase musel znova zomrieť; Kristus vstal a už neumiera. Dôležité pre otca vikára však bolo nie samotné tajomstvo tejto udalosti, ale skôr to, že si máme dať pozor na to, za čo sa modlíme. Treba si dať pozor na náš úmysel, lebo Boh to môže vyslyšať a my nemusíme byť potom nápomocní svojim blížnym.
V závere svojej homílie nám otec vikár ešte pripomenul, že máme byť vnímaví na Sväté písmo a pozorní pri jeho čítaní a pri uvažovaní o ňom.
Branislav, študent PF KU