Moja cesta začala 13. 5. 2014 o 23:59 h. Avšak už predtým ako som sa pobalil a vycestoval, ocitol som na ceste dôvery. Asi mesiac pred odchodom na púť do Lúrd som mal veľké obavy, ako zo zdravotných problémov zvládnem túto dlhú a náročnú cestu. Obavy sa množili, ale v poslednom čase sa ma Boh učil dôverovať mu a tak som sa rozhodol zveriť túto púť do jeho rúk.
Prišiel deň odchodu a nasadol som do autobusu, pred cestou nám kňaz udelil požehnanie. Cestovali sme celú noc a po dvanástich hodinách sme prišli do Montichiari v Taliansku, kde sme na pútnickom mieste Panny Márie nazvanej Rosa Mystica mali svätú omšu. I keď sa náznak bolesti objavil, nebola to neznesiteľná bolesť. O necelé 4 hodiny nás čakal náš prvý nocľah v predmestí Turína – San Mauro Torinese, kde sme boli ubytovaní v kláštore. Na ďalší deň sme smerovali do Monaka a odtiaľ do cieľa – Lúrd.
Keď sme sa vybalili, ľahol som si na posteľ a chválil som Boha za takú bežnú vec ako je posteľ, lebo som si uvedomil jej cenu pri cestovaní. Do Lúrd som cestoval s nádejou, že tu sa môj zdravotný stav môže zlepšiť. V Lurdoch som strávil päť dní, počas ktorých sme mali každý deň sv. omšu. Počas piatich dní som absolvoval kúpeľ a prehliadku mesta. Prvá návšteva prebehla neustálym cvakaním fotoaparátu a zhonom pri prehliadke i pri modlitbe. Hneď som vytušil, že to nie je správne a rozhodol som sa, že nie je dôležité mať všetko odfotené, ale vlastnými očami vidieť svet okolo, musel som tiež spomaliť a nájsť si čas na modlitbu.
Na druhý deň som šiel do kúpeľov, po 3 hodinách som sa dostal na radu. Zavolali ma do prezliekarne, v ktorej čakalo ďalších 5 ľudí a jeden služobník. Tento muž, ktorý nám tam slúžil, opýtal sa ma, akým jazykom rozprávam. Po príprave som prišiel k nim a oni mi povedali, že sa teraz budú za mňa modliť a keď budem pripravený, mám im povedať. Táto situácia na mňa zapôsobila, lebo človek očakáva, že príde a hodia ho do kúpeľa, z ktorého ho následne vytiahnu a pošlú preč. V pokoji a bez nátlaku na čas sme sa pomodlili a mňa čakala 11°C voda. Pomaly som zostupoval, títo služobníci sa ma ujali a s najväčšou starostlivosťou ma ponorili do vody, z ktorej mi trčala len hlava. Trvalo to asi 3 sekundy. Potom mi pomohli vstať a postavili ma pred sochu Panny Márie a opäť nasledovala modlitba. Po modlitbe mi naliali do rúk vody, aby som si mohol umyť aj oči a napiť sa. Keď som sa vrátil do prezliekarne, začal som sa obliekať a to, čo som videl zanechalo na mňa veľký dojem. Muž, ktorý tam slúžil, naťahoval druhým ponožky, pomáhal pri obúvaní a obliekaní. Keď som stál na jednej nohe a snažil som si navlieknuť ponožku na mokrú nohu, prišiel za mnou a chytil ma za rameno, aby som náhodou neodišiel z Lurdského kúpeľa dolámaný. Tento muž slúžil Bohu aj blížnemu s ochotou. Neokúňal sa a ani nečakal, kým ho niekto poprosí a neštítil sa naťahovať druhým ponožky na nohy, neváhal a nečakal poslúžiť. Keď som odchádzal, poďakoval som sa mu, odchádzal som s dojmom, že som zažil konanie svätca. Po návrate na ubytovanie som v Lurdoch absolvoval počas piatich dní Eucharistický sprievod o 17:00 h a sviečkový sprievod spojený s modlitbou ruženca o 21:00 h.
Keď ubehlo päť dní, začali sme sa baliť na cestu do La Salette, kde sme mali prenocovať a cestovať domov na Slovensko. Toto pútnické miesto vo francúzskych Alpách sa nachádza v nadmorskej výške 1800 m.n.m., čo sme cítili i vo vzduchu. Okolo nás boli vrchy vysoké okolo 3000 m.n.m. Po noci v La Salette sme vyrazili na cestu domov.
I keď sa môj zdravotný stav nezlepšil, uvedomil som si, že nie je podstatné miesto a ani voda, ale podstatný je Boh. Neodchádzal som teda zo smútkom a sklamaním, ale naopak s dôverou. A tak sa snažím Bohu dôverovať, že i keď k tomu neprišlo v Lurdoch, je to v rukách Božích a môže sa to stať kdekoľvek a kedykoľvek.
Keby sme si uvedomovali, ako sa Boh dotýka ľudí na týchto miestach, doslova by sme túto zem pobozkali tak ako sv. Ján Pavol II.
A poslednou vecou je dotyk Boha prostredníctvom toho muža-služobníka a jeho výzva – nečakať s pomocou a láskou k blížnemu.
Študent PFKU