Cestujem autobusom, sedím pri okne a podriemkávam si. Po krátkej chvíľke precitnem, pozorujem svet tam vonku a náhle môj pohľad zabehne k vodičovi. Pálime si to asi osemdesiatkou a zrazu sa strhnem. Všimol som si, že aj jemu klesá hlava, že si podriemkáva… Nie, našťastie túto príhodu som si iba vymyslel. Ona však naznačuje nebezpečenstvo, v ktorom sa môže náhle ocitnúť človek, ak si „podriemkáva“, teda ak si nedostatočne plní svoje povinnosti a zanedbáva to podstatné. V prípade vodiča autobusu by to bolo veľké ohrozenie cestujúcich. V prípade inžiniera architekta by to bola zle naprojektovaná budova. V prípade lekára by to bola zle určená diagnóza. V prípade policajta by to bola šikanovanie jednoduchého človiečika. Podriemkávanie je užitočné, ale na správnom mieste.
Podobné nebezpečenstvo vycítili aj Ježišovi Dvanásti. V Skutkoch apoštolov čítame, že síce počet učeníkov chvályhodne rástol, no oni pre službu pri stoloch zanedbávali Božie slovo.
Zanedbávanie toho, čo je podstatné, je nebezpečné. Zanedbávanie Božieho slova je oveľa nebezpečnejšie. Ono sa už nedotýka iba pozemského života, ale má dosah pre večný život. Zanedbávanie Božieho slova v živote apoštolov znamenalo stratu kontaktu so svojim učiteľom a Pánom. Teraz, keď už nie je medzi nimi, práve Božie slovo, jeho slová, ktoré im zanechal, im ho sprítomňujú. Aby nezostali sami, zoslal im svojho Ducha, ktorý im pomáha prostredníctvom modlitby spojiť sa s ním, pomáha im správane chápať slová, ktoré vyslovil, keď ešte bol uprostred nich. On, ktorý je Cestou k Otcovi do nebeskej vlasti, On, ktorý je Pravdou, vo svetle ktorej môže človek spoznať zmysel svojho života, On, ktorý je ozajstným Životom, lebo stretnutie s ním prináša aj dnes mnohým nový život a večný život, On túži byť neustále s nimi a s nami, v ich a našich srdciach, v ich a našich myšlienkach, v ich a našich slovách a skutkoch. Zanedbávanie Božieho slova a modlitby znamená pre učeníkov, že studňa Živej vody vyschne, znamená nebezpečenstvo straty cesty, pravdy a života. Ale učeníci toto možné ohrozenie načas predvídali. Preto sa rozhodli vyvoliť si siedmich spolupracovníkov, diakonov, ktorí mali vykonávať službu pri stoloch. „My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe,“ povedali. V závere dnešnej perikopy čítame: „Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov v Jeruzaleme veľmi narástol.“
Čo z tejto skúsenosti Dvanástich vyplýva pre náš život? Krstom sme sa stali členmi Kristovej cirkvi, stali sme sa údmi Kristovho mystického tela, sme bratia a sestry. Cirkev je Sviatosťou spásy, je tu preto, aby nám pomáhala na ceste pozemského života dosiahnuť raz večný život. My pokrstení sme Cirkvou, a počúvaním Božieho slova a modlitbou máme v tejto Cirkvi objaviť svoje osobitné poslanie. Vysvätení Pánovi služobníci – biskupi, kňazi a diakoni, ako to hovorí František, sú tu pre službu, nie pre vládnutie. Ich úlohou, našou úlohou, je počúvať Božie slovo, modliť sa a toto Božie slovo vo svetle Ducha Svätého zdnešňovať – aktualizovať, interpretovať do dnešných čias. Laici krstom dostali účasť na Kristovom všeobecnom kňazstve, majú byť spolupracovníkmi vysvätených služobníkov. V Cirkvi majú svoje miesto ako akolyti, lektori, žalmisti, katechéti, miništranti, členovia farský ekonomických a pastoračných rád. Katolícki laici sa majú starať aj o časné veci, majú si zodpovedne plniť svoje stavovské povinnosti, plodiť a vychovávať deti, statočne si plniť pracovné povinnosti, majú sa angažovať v politike, ekonomike, hospodárstve a kultúre. Laici majú byť nápomocní vysväteným služobníkom, aby tí nezanedbávali Božie slovo. A naopak vysvätení služobníci majú svojim ovečkám ponúkať Božie slovo a modlitbu, aby na cestách nepoomdlievali.
Na záver pred každým z nás stojí niekoľko otázok: „Nech už som vysvätený služobník či kresťanský laik, má Božie slovo a modlitba miesto v mojom živote? Neohrozujem svoj život a životy druhých svojou duchovnou driemotou a povrchnosťou vo vykonávaní svojich povinností?“ Kiežby aj o našom živote platilo: „Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov veľmi narástol.“
Jozef Žvanda
Foto: Internet