Slávnosť zvestovania Pána je udalosťou, keď archanjel Gabriel zvestuje Panne Márii, že sa stane matkou Božieho Syna. „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“, hovorí archanjel Gabriel Márii (Porov. Lk 1, 25). Čo prežíva Mária vo svojom srdci? Čo prežíva žena, keď zacíti život pod svojim srdcom?
Ako muž to možno nikdy nepochopím a neprecítim. Pán Boh daroval dar materstva žene, dar hlbokej symbiózy, dar hlbokého osobného spojenia medzi matkou a dieťaťom.
Čo asi prežíva žena, keď zacíti život pod svojim srdcom? Dieťa je Božím darom, je požehnaním, nie problémom. Každé dieťa, ktoré prichádza na tento svet je akoby poodhalením kúska Božej tváre, je veľkým tajomstvom, s ktorým to dieťa prichádza na svet. Tuší ta matka, kým len to dieťa bude? A tak podľa môjho úsudku každá žena, ktorá v sebe podvedome nosí túžbu po materstve, ktorá prirodzene túži byť matkou, prežíva veľké tajomstvo, veľkú radosť a zároveň veľkú bázeň… Zaiste túto radosť prežívala aj Panna Mária. Spočiatku možno zarazená z tej správy, možno ako aj iné ženy, no neskôr s obrovskou radosťou prijala svoje materstvo, skutočnosť, že sa stane matkou, matkou Božieho Syna. O jej veľkej radosti svedčí aj fakt, že hneď po zvestovaní odchádza na juh do Judei, aby sa s touto radosťou podelila so svojou príbuznou Alžbetou (Porov. Lk 1, 39 n.).
Ľudský život – po Bohu to najdôležitejšie
Zaiste každý človek, každý normálny človek sa teší z nového života. A rovnako aj my dnes, keď slávime slávnosť Zvestovania Pána, rovnako aj my chceme sa tešiť z daru počatého života. Lebo život je po Bohu to najdôležitejšie, čo je tu na zemi, ľudský život. Láskavý Boh keď stvoril tento svet, všetko tu urobil pre život človeka, človeka urobil Pánom nad všetkým tvorstvom, aby všetko slúžilo človeku (Porov. Gn 1, 28-31). Všetko, naozaj všetko, čo je tu na tejto zemi má slúžiť ľudskému životu, človeku, aby už tu na zemi poznával Božiu dobrotu a aby túžil po tej večnej. Dokonca Boh na toto všetko myslel už vo večnosti. Apoštol Pavol píše v liste Efezanom, že Boh si nás už pred stvorením sveta vo večnosti v Kristovi vyvolil, a tam už vo večnosti nás aj požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Skrze jeho Syna sme sa stali jeho adoptovanými deťmi (Porov. 1, 3-10).
Z toho vyplýva, že:
– Boh nás chcel, sme chcení, každý človek je chcený
– Boh nás požehnal, sme požehnaní, nie prekliati
– V jeho Synovi sme sa stali jeho adoptovanými Božími deťmi.
A toto platí v podstate o každom človeku. Ak sa Márii zjavuje anjel a oznamuje jej, že sa stane matkou Božieho Syna, rovnako to vďaka Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi platí aj o každej matke v požehnanom stave: každá matka nosí pod srdcom Božie dieťa, Božieho adoptovaného Syna, Božiu adoptovanú dcéru. Tak, ako Panna Mária kráčajúc k Alžbete sa stáva Bohostánkom, lebo pod svojim srdcom nesie Božieho Syna, tak aj každá matka je Bohostánkom. Každá matka totiž pod svojim srdcom nosí Božieho adoptívneho syna.
A v tom spočíva aj hodnota ľudského života, jeho dôstojnosť. Ľudský život má svoju hodnotu už len tým, že je, už len tým, že ho chcel Boh. Každého človeka chcel Boh. Ľudský život má svoju hodnotu už len tým, že je, nie tým, že má, nie tým, čo má, nie tým, čo produkuje, vyrába. Každý ľudský život má svoju hodnotu.
Hodnota života nenarodeného dieťaťa
Svoju hodnotu má ešte nenarodený život pod srdcom matky, od prvej chvíle počatia má tento život svoju hodnotu. Lebo tento život je už samostatnou osobou, jedinečným a neopakovateľným bytím. Tento život má svoju hodnotu, lebo ho Boh chcel, Boh má s ním svoj originálny plán, jedinečný a neopakovateľný plán. A Boh nerozlišuje, či je to dieťa belocha, černocha, Maďara, Slováka, Nemca, Indiána, Róma. Každý život je chcený. Dokonca je chcený aj život dieťaťa, ktoré bolo počaté pri znásilnení. Koľko takýchto ľudí bolo počatých počas vojny a možno ešte dodnes žijú. Zaiste znásilnenie je zločinom, ale je tu už fakt nového života, s ktorým Boh počíta. Ak matka si toto dieťa nechce ponechať, lebo bolo počaté neprávosťou, toto dieťa môže vychovať niekto iný. Aj takéto dieťa môže byť veľkým prínosom. A hodnotu má aj dieťa, ktoré je telesne, či mentálne postihnuté. Aj takéto dieťa je Božím synom, v živote má svoje originálne poslanie, ktoré zdraví ľudia nie vždy pochopia. Matky, ktoré takéto dieťa prijali a vychovávajú neraz v takomto dieťati vidia veľký Boží dar.
Si môj, si moja, ja ťa bezhranične milujem.
Človek má nesmiernu hodnotu nielen preto, že ho Boh chcel, ale že ho Boh stále chce. Tohto človeka nielen z lásky stvoril a daroval mu nesmrteľnú dušu, ale tohto človeka po prvom hriechu, keď mal byť navždy uvrhnutý do zatratenia, tomuto človeku vrátil dôstojnosť tým, že sa Boh sám stal človekom. Boh človeka, každého človeka z veľkej lásky stvoril, no ešte z väčšej lásky vykúpil. Človek má svoju nesmiernu hodnotu, lebo je pozvaný pre večný život. Boh ho pozýva na zdieľanie účasti v spoločenstve s Najsvätejšou Trojicou vo vlasti blaha, svetla a pokoja. Lebo ako píše apoštol Pavol, ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo to, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. V krste, vo svätom krste nám bol pripomenutý tento fakt. Tak ako pri Ježišovom krste v Jordáne nad Ježišom zaznelo: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Porov. Mt 3, 17), podobne to zaznelo aj nám: „Si môj, si moja, ja ťa bezhranične milujem. Od tejto chvíle držím nad tebou svoje ochranné ruky. Túžim po tebe, túžim, aby si bol šťastný, aby si bola šťastnou, aby si sa raz opäť vrátil do môjho náručia vo večnosti. Ó, moje dieťa, ako ťa veľmi milujem, ako veľmi po tebe túžim.“
Život každého človeka má svoju hodnotu, aj život ľudí, ktorí zblúdili, život ľudí, ktorí sa dostali na šikmú plochu. Biblická udalosť, keď Kain zabíja svojho brata Ábela to dosvedčuje. Po vražde sa Boh obracia na Kaina a neprestáva byť voči nemu milosrdný. Keď trestá Kaina, urobí mu na čele znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil. Dáva mu rozpoznávací znak nie preto, aby ho ľudia zavrhli, ale aby ho chránil a bránil pred tými, čo by ho chceli zabiť, hoci preto, aby pomstili smrť Ábela. Ján Pavol II. píše, že ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a Boh sa stáva jeho garantom (EV 9).
Hodnotu má aj život starého a nevládneho človeka. Pápež František v RIU 2013 potvrdzoval práve túto skutočnosť, keď tvrdil že starí ľudia spolu s mladými ľuďmi patria k sebe. Mladí sú nádejou sveta a Cirkvi, sú budúcnosťou a starí sú zase pamäťou, sú morálnym svedomím sveta. Obidve tieto generácie sú vytláčané na okraj spoločnosti, na jeho perifériu. No bez týchto dvoch generácií nie je možná budúcnosť ľudstva. Starí ľudia už nevládzu, často sú nepochopení, neraz opustení, no stále majú čo dať svetu. Môžu byť prospešní. Môžu sa podieľať na výchove budúcich generácií, môžu sa za nich modliť, môžu sa za nich obetovať. A vôbec uvedomujeme si, že možno aj my raz zostarneme, zoslabneme? Ľudský život je posvätný od jeho počatia až po smrť, a preto treba ho chrániť.
Ako chrániť ľudský život?
Jednou zo skutočností, prečo dnes neraz kultúra smrti víťazí nad kultúrou života, je podľa Jána Pavla II. v encyklike Evangelium vitae oslabenie citlivosti na Boha i človeka. Toto je jadro drámy, akú prežíva dnešný človek. Keď človek stráca citlivosť na Boha, stráca ju aj na človeka. Na druhej strane systematické narúšanie morálneho zákona, najmä vo vážnej matérii rešpektovania ľudského života a jeho dôstojnosti postupne vedie k istému oslabeniu schopnosti vnímať oživujúcu a spásonosnú Božiu prítomnosť. Oslabenie citlivosti na Boha i človeka nevyhnutne vedie k praktickému materializmu. Hodnoty spojené s „byť“ sú nahradené hodnotami spojenými s „mať“. Jediným cieľom, ktorý sa berie do úvahy, je vlastný hmotný blahobyt. Takzvaná „kvalita“ života sa najčastejšie spája s kategóriami ekonomickej efektivity, neusporiadaného konzumizmu, atrakcií a príjemností fyzického života. Zabúda sa na hlbšie – vzťahové, duchovné, náboženské. V takejto klíme utrpenie, ktoré neustále zaťažuje ľudský život, ale môže sa stať aj podnetom osobného rastu, býva odmietané ako neužitočné, ba bojuje sa proti nemu, ako proti zlu, ktorému sa treba vždy a za každých okolností vyhnúť. V tomto kontexte telo sa už nevníma ako osobná skutočnosť a miesto stretávania s druhými, s Bohom i so svetom. Dostáva sa do čisto hmotného rozmeru. Jeho pohlavnosť je zbavená osobného rozmeru. Namiesto toho, aby bolo miestom, jazykom lásky, to jest sebadarovaním a prijatím druhého s celým bohatstvom jeho osoby, stále viac sa stáva príležitosťou a nástrojom uplatnenia vlastného ja.
Kristova krv nám zjavuje našu veľkosť
„Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne“, zaznelo na Kainovu adresu. Aj krv každého človeka je hlasom, ktorý sa dvíha k Pánovi. Absolútne jedinečným a výnimočným spôsobom volá k Bohu Kristova krv, krv, ktorá vyteká z Kristovho boku na kríži. On zjavuje, aká je veľká Otcova láska a zároveň ukazuje, aký cenný je v Božích očiach človek a akú veľkú hodnotu má ľudský život. Keď veriaci človek uvažuje nad drahou Kristovou krvou, znakom jeho obetovania sa z lásky, učí sa vnímať a ceniť takmer božskú dôstojnosť každej osoby. Kristova krv zjavuje človeku aj to, že jeho veľkosť a potom aj povolanie spočíva v nezištnom sebadarovaní. Z Kristovej krvi všetci ľudia čerpajú silu konať vo veci obrany života. Práve táto krv je najsilnejším znamením nádeje, ba základom absolútnej istoty, že tak ako je to podľa Božieho zámeru, život určite zvíťazí.
Jozef Žvanda
EV – Encyklika Jána Pavla II. Evanjelium života
Foto: Internet