Milí priatelia, verím že poznáte proroka Izaiáša, ten napísal: „Milosrdenstvo Pánovo chcem hlásať.“ /63,7/ Stojac pred vami chcem v tejto chvíli hlásať to isté: Milosrdenstvo Pánovo – Boh je milosrdný k človeku. Možno budem konkrétnejší ako on a poviem: Boh je milosrdný k vám študentom, čo hľadáte cestu k budúcnosti a môžete sa pomýliť.
To „pomýliť sa“ už nemusí byť tragické, vďaka milosrdenstvu je to okamih, keď zbadáte pred sebou vznešenejšiu cestu a vy mate túžbu vykročiť po nej, lebo tušíte, že pre čosi viac ste stvorení. Pravda, ak vám je ľúto krokov starých ciest. To je najhlavnejší odkaz Božieho zjavenia – tejto knihy – pre vás.
Naše hriechy majú svoj počet, svoje miesto a svoju mieru, avšak milosrdenstvo Božie mieru nemá – veď On sám je bez miery. Ak správne chápeme Božie milosrdenstvo nemáme príčinu sa kritizovať, súdiť, vidieť sa zlými, nadávať si, alebo si zúfať, i keby počet a veľkosť našich hriechov bol veľký, veľmi veľký, stále nám zostáva hrdosť byť človekom. My sme naozaj nevedeli čo robíme – mladosť sa prejavuje aj tým, že nevieme čo robíme.
U teba sa prejavila aj tým, že si nevedel narábať s krásou ktorú máš, a že si jedinečnosť zahodil a múdre slová si nevšímal. Ani na smelosť si si nespomenul a sebe si neveril – nepripustil si, aby mohol Boh kráčať s tebou do školy. Ani si nevedel, že mladosť nie je stvorená pre pôžitok, ale pre hrdinstvo.
Pretože nevieme čo robíme, máme skúsenosť hriechu a tá nás utláča, ubíja, znechucuje, deformuje, odďaľuje od seba samých. Pretože nevieme čo robíme, naše správanie – sebavyjadrenie, je často nesprávne, neľudské, nehodné človeka a nespĺňajúce cieľ, pre ktorý sme stvorení. Ježišove slová „Otče odpusť im, lebo nevedia čo robia“ nie sú minulosťou a ani sa nestanú minulosťou. Pavol napísal “…hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti.“ /Tim 1,13/ Aj žalmista sa pýta: „Kto však vie o všetkých svojich poblúdeniach?“ /Ž 19,13/
Preto netrápte sa pre slabosti, prezradím vám jednu vec: „Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval.“ /Rim 11,32/ A toto neustále jeho zmilúvavanie sa nado mnou, sa nazýva milosrdenstvo. Boh sa chce aj takto prezentovať. Zmilúvať sa, je jeden zo spôsobov sebavyjadrenia Boha. A takéto sebavyjadrenie, sa môže udiať, len cez hriešneho človeka, ktorý volá o zmilovanie. Inými slovami, prijať milosrdenstvo znamená ukázať, ako je prítomná Božia láska v mojom živote.
Valter Kasper píše, že v Synoptických evanjeliách /okr. Jn/ je viera ukázaná ako „poznanie vlastnej bezmocnosti a ako dôvera v Božiu moc, ktorá pôsobí v Ježišovi Kristovi“. Keď už nemáme svoju moc, keď sme bezmocní voči hriechu, dovoľujeme, aby v nás pôsobila Božia moc. Musíš pocítiť svoju slabosť, musíš vedieť, že je niečo, čo nezvládneš. Vtedy je ti otvorená cesta k milosrdenstvu.
Tí „slušní ľudia“ čo v evanjeliovom zmysle nemajú žiadne nedostatky – ku ktorým aj ty chceš patriť – nie sú zranení, sú silní, mocní, sebestační, zrelí. Ich morálna koža, je vždy čistá, sťa pancier bezchybnosti. Nemajú sa prečo otvárať milosti, ale to je v podstate ich hriech. Pretože nie sú zraniteľní, nie sú ani zranení. Ak im nič nechýba, nič nedostanú. Božia láska sama od seba nelieči toho, kto nemá rany. Ak si spravodlivý, robíš Boha zbytočného – nemôže sa pri tebe prejaviť. Boh, ťa musí urobiť slabším, aby si ho potreboval a aby, on nebol zbytočný. Urobiť niekoho zbytočným, vylučovať zo života, je jedna z najťažších urážok – toto je hriech. Prosiť niekoho o milosrdenstvo znamená, považovať ho za dôležitého.
Nežiadaj od seba dokonalosť, zhoď toto neúnosné bremeno, ty len smeruješ k dokonalosti ako pútnik. Tvoje zlyhanie ťa nezničí – ako si myslíš – ale spôsobí, že Boh vystrie k tebe ruky. Teda prejaví sa ako Otec. Ja viem – ty myslíš na súd, ale Boh Otec myslí na lásku. Na odev a obuv, na prsteň, hostinu.
Keď Pavol učí o dokonalosti píše: „Nie … že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho /Ježiša/ niekedy zmocnil. … Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou.“ /Filip 3, 12/
Keď sa Boh približuje k človeku, oslabuje ho. Nie posilňuje! Oslabuje! A ty tak často sa brániš tej najväčšej milosti, milosti bezmocnosti. Už sv. Pavol predsa napísal „…sila sa dokonale prejavuje v slabosti. A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila… lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ /2 Kor 12, 9-10/ Prečo je silný? Lebo táto sila nie je jeho, ale Kristova. Jedna z prefácií o mučeníkoch – oslavnej piesne – naznačuje: „Tvoja sila sa prejavuje v slabosti, keď krehkého človeka posilňuješ …“.
Keď budeš v dialógu s ľuďmi, alebo v apoštoláte jednať s mocou a silou, staneš sa „anti-znamením“. Ľudia nechcú tvoju moc, pretože ich ponižuje! Si len jeden z mnohých poučovateľov a utláčateľov, ktorých stretávajú na každom kroku. Boh vkladá svoj poklad do krehkých hlinených nádob – ako sme my mladí ľudia, neskúsení, emocionálni, precitliveli, nerozumní, ba občas aj … aby bolo vidieť, že to, čo robíme, pochádza z Božej moci, nie z nás. Druhí sa musia pýtať: skade to má, tento ničtoš, ako to mohol dokázať?
Ak niečo nebolo v poriadku v tvojej láske, vzťahu s ľuďmi, v rodine, ak ťa rozrušila istá slabosť, nebuď výmyselník, na tisíc ospravedlnení, ale volaj so žalmistom: „Ukáž mi, Pane svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch. Veď ma vo svojej pravde a uč ma, lebo ty si Boh, moja spása, a v teba dúfam celý deň.“ (Ž 25,4-5)
Maj milosrdenstvo s mojimi slabosťami. Maj milosrdenstvo s mojim vekom, s mojim telom, očami, slabými chvíľami s mojou zamilovanosťou i precitlivenosťou, s mojim neporiadkom. Volám o milosrdenstvo. Volám o záchranu seba, svojej osobnosti. Volám o moju budúcnosť o odpoveď na zmysel života.
Boh vie, že tvoje vyznanie na face booku, hodiny presedené na pokeci, je volanie o milosrdenstvo. Na múroch popísané vulgárne hriechy, slová z duše naznačené na kameni, sú ako dlhotrvajúca – pokiaľ ju dážď nezmyje – anonymná spoveď, čítaná mnohými. Aj tam raz Boh dá rozhrešenie.
Cigarety, alkohol, film, frustrácia, hnev, depka, je to jeden zo spôsobov ako voláš o pomoc, síce zo zlej pozície, ale je to volanie o milosrdenstvo – verím, že ťa Boh skôr začuje ako mňa zo zloženými rukami. Volám po milosrdenstve, keď sa pýtam prečo som taká, či onaká, keď som celú noc nespal pre hanbu urobenú na sto rokov, áno strápnil som sa a všetci to videli, bár by sa na to zabudlo. Ale i Boh sa strápnil a všetci to videli a zapísali to do budúcna, aby sa to čítalo na veky. A knihu o Božom strápnení sa, nazvali Evanjelium. Pavol v liste napísal: „vo všetkom sa musel pripodobniť bratom /teda i v strápnení/ aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom“ /Hebr 2,17/
Už začiatok Ježišovho života – vtelenie, je o pohoršení. Predstava, že by Boh sa stal človekom bola z pohľadu nábožných ľudí Izraela bláznivá. Dokonca „Ľudovít z Granady v tejto súvislosti povie: že vtelenie je pre Boha pokorujúcejšie ako kríž.“ /H. Balthazar/ A že Predstava Boha YHWH zomierajúceho ako zločinec na dreve je strašlivo rúhavá, ani netreba vysvetľovať. Vtelenie a Kristov kríž – podľa niektorých hanba – bude sebavyjadrením Boha do konca časov. Tvoj hriech, podľa teba hanba na „sto“ rokov, je sebavyjadrenie tvoje – na čas tvojho života.
Ježiš založil Cirkev a v nej cez teba, príbeh pohoršenia a škandálu pokračuje. Ak si niekto myslí, že náboženstvo je postavené len na svätosti, je na omyle. Ono je postavené na milosrdenstve. Náboženstvo je príbeh milosrdenstva.
Pápež František v bule „Misericordiae vultus“ /Tvár milosrdenstva/ ktorou vyhlásil rok milosrdenstva, poukazuje že: „Milosrdenstvo je nosným pilierom života Cirkvi… a nič z jej ohlasovania a z jej svedectva pred svetom sa nezaobíde bez milosrdenstva.“ Spravodlivosť je nevyhnutná a potrebná, aj pre vás mladých, ale vy sa potrebujete posunúť ďalej, k tomu čo je podstatné, aby sa dosiahol vyšší a dôležitejší cieľ. Vziať na seba slabosti a ťažkosti našich bratov a sestier. Najprv však musíme pocítiť, že ťažkosti a slabosti zo mňa sňal Boh.
Nejde o to aby ste zopakovali tradičnú vieru Cirkvi – to nechajte nám starým ujom a tetám v čiernych kabátoch. Pokiaľ my sme niečo robili s povinnosti, vy to robte z lásky, z nadšenia; ak my sme verili zo strachu pred trestom a kvôli ľuďom, vy verte v slobode a smelosti; pokiaľ sme my vieru prijímali ako doplnok k životu, vy ju prijímajte ako štýl života; ak sme sa my cítili pre vieru na okraji, vy ju prijmite ako prestíž.
Ak sme sa my chválili skutkami, vy sa pochváľte aj slabosťou; my sa chválime, čo o Bohu vieme, vy sa pochváľte pravdivým životom; ak sa my zaoberáme pletkami z minulosti, vy pozerajte do budúcna; ak naša svätosť bola v odmietaní ľudskosti, vaša nech je v jej posvätení; ak sme my vieru vyjadrili v chodení do kostola, vy ju vyjadrite v láske a spravodlivosti; ak sme my boli veľkí v obetovaní sa, vy buďte veľkí v milosrdenstve. Boh chce milosrdenstvo, nie obetu. Vieme, že nás premôžete, lebo ste pravdiví a milosrdní, lebo ste mladí a my vás tajne obdivujeme.
Volajte o milosrdenstvo aj za nás, čo sme vám zničili svet, znečistili vzduch i vodu, zobrali vám nádej, rozložili rodiny, dali zlý príklad, pokazili mladosť, čo na vás hovoríme, že ste zlí a myslíme si, že my sme boli iní.
Potrebujeme nadšenie mladých. Potrebujeme radosť zo života, akú máte vy. Vo vás sa odráža čosi z pôvodnej radosti, ktorú mal Boh, keď stvoril človeka. /JPII/ A okrem toho, dnes potrebujeme vidieť, ako čerpáte z milosrdenstva.
P. František Kovaľ, SJ