Na úvod by som vám chcel priblížiť jednu príhodu. Rodičia poslali svojho syna do rabínskej školy. Keď sa po roku vrátil, otec sa opýtal syna: „Čo si sa naučil? “ A syn mu odpovedal: „Naučil som sa, že Pán, miluje svoj izraelský národ.“ Otec mu povedal: „Ale to viem i bez rabínskej školy.“ „Áno, ty to vieš,“ odpovedal syn, „ale ja som sa to naučil.“ Aký je v tom rozdiel? V autobuse je plno detí a prídu dvaja starší ľudia. Deti vedia, že je správne a slušné, aby uvoľnili miesto starším, dôchodcom, ale oni to neurobia. Informáciu majú, oni to vedia, ale nenaučili sa to. To je ten rozdiel. Vedia to, ale nenaučili sa, že to treba aj urobiť. (M. Kašparu, V spätnom zrkadle)
Za uplynulé dni, týždne sme mali možnosť počúvať, aký je nebeský Otec nesmierne dobrý, láskavý a milosrdný. Zachytilo vás to, aký je Boh milosrdný? Boh, či už zobrazený ako otec márnotratného syna. Ježiš, ktorý robí to, čo vidí robiť svojho Otca, hovorí cudzoložnici: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš.“ Márnotratný syn ani nedokončí to svoje vyznanie, ktoré mal pripravené a otec už povie: dajte mu najlepšie šaty, obuv na nohy, prsteň, zabite vykŕmené teľa. To je ohromné, spoznať Otca, vedieť, aký je. To je dôležitá informácia, ktorú potrebujeme vlastniť.
Svätý Otec František nám preto vyhlásil Rok milosrdenstva, aby sme si to v prvom rade uvedomili, všimli si, pozreli na nebeského Otca, lebo my máme byť milosrdní ako Otec. Jedna vec, však, je, že ja to viem, ale na druhej strane sa to treba aj naučiť. Najlepšou metódou je, ak Božie milosrdenstvo sami prežijeme a precítime. Akým spôsobom sa to dá? Je akoby jeden hmatateľný spôsob a druhý duchovný, meditatívny. V čom spočíva meditatívny spôsob? Včerajšie evanjelium (Ježiš a cudzoložnica) nám dáva veľkú príležitosť k tomu, aby sme prežili Otcovo milosrdenstvo jednoduchým spôsobom. Zapojme trochu obrazotvornosť a postavme sa my sami do prostriedku ako žena – cudzoložnica. Predstavme si okolo seba ľudí, ktorým sme ublížili. Boli by to ľudia, ktorí vedia, že sme ich oklamali, že sme im vynadali, že sme ich podviedli, ale boli by tu aj ľudia, ktorí o tom ani nevedia, lebo sme ich poohovárali, poosočovali, v mysli sme im zle priali a vysmievali sme sa z nich. Tí všetci by boli zhromaždení okolo nás s kameňmi v rukách a hovorili, čo všetko som im urobili. Tu sa na chvíľu zastavme a precíťme tú hanbu a veľké nebezpečenstvo, lebo každý z nich by do nás mohol hodiť kameň. Zaslúžime si ten kameň, lebo sme im ublížili. A zrazu príde Ježiš a povie známe slová, ktoré povedal aj farizejom a zákonníkom. Po krátkom čase ostaneme len my sami s Ježišom a on povie: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a už nehreš!“ Je to veľmi krásny spôsob precítiť odsúdenie a milosrdenstvo. Odporúčam vám, aby ste si to z času na čas skúsili. Zvlášť, keď sa pripravujete na svätú spoveď alebo keď chcete niekoho druhého odsúdiť. V duchu sa postavme a dajme si tých ľudí okolo seba. Toto je nehmatateľný spôsob ako precítiť veľké Božie milosrdenstvo, ktoré chce prejaviť každému z nás.
Existuje aj hmatateľný spôsob ako zakúsiť veľké Otcovo milosrdenstvo. Je to sviatosť zmierenia. Tam môžem prísť a povedať: zhrešil som. A môžem tam všetok hnus, ktorý je vo mne dať von, všetko tam môžem „vyklopiť“. Dokonca Svätý Otec, nás spovedníkov upozorňuje, aby sme príliš nedbali na to dostať z penitentov každý jeden hriech. Ale keď vidíme, že ten človek naozaj ľutuje, že sa trápi, idú mu slzy, aby sme si spomenuli na otca márnotratného syna a uvedomili si, že ani on nedal dohovoriť svojmu márnotratnému synovi. Svätý Otec nás vyzýva k tomu, aby sme aj my, kňazi, zvlášť pri spovedaní boli veľmi milosrdní k penitentom, ohľaduplní a láskaví. Takto môžeme až hmatateľné zakúsiť Božie milosrdenstvo. A keď sa nad nami objaví ruka a počujeme tie nádherné slová: „A ja Ťa rozhrešujem v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, s lúčením na konci: „Pán Ježiš ti odpustil, choď v pokoji“, to je niečo, čo je jarou v našom srdci. Znova začína niečo kvitnúť. Začína sa znova objavovať život, prichádzajú včielky, začínajú opeľovať kvety a nanovo naše vnútro hrá mnohými farbami. Svätý Otec dodáva, že práve toto sa stane zdrojom nášho vnútorného pokoja. Koľkí ľudia cítia nepokoj, sú nervózni a my máme akoby obnoviteľný zdroj pokoja. Tak, ako telo má schopnosť akéhosi samouzdravenia, aj duša má túto schopnosť, ktorá sa naštartuje vďaka sviatosti zmierenia.
Máme tu poznanie Otca ako milosrdného, ako veľkodušného, ako toho, ktorý sa teší, že sa márnotratný syn našiel a teší sa z toho, že ožil. Nesmierne sa teší. Veď vieme, že v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý koná pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Viete si predstaviť tú radosť, akú majú v nebi, keď sa konečne dostaneme a doplazíme do tej spovednice a povieme tam všetko, čo nám leží na srdci a zaťažuje nás? Toto sú také kroky, ktoré potrebujeme urobiť v Roku milosrdenstva, aby sme mali zážitok, ktorý je v najvyššej miere pravdivý, prináša život, opravdivú radosť a krásu do nášho života.
Za záver by som vám chcel predstaviť hypotézu amerických vedcov Willsona a Kellinga, s ktorou prišli v roku 1982 a po overení ju nazvali teória „prvého rozbitého okna“. Predstavte si dom, ktorý je opustený už niekoľko rokov, záhrada je zarastená, za oknami sa objavuje pavučina. Ľudia okolo neho chodia, pristavia sa a povedia, že keby sa umyli okná, namastili pánty, pokosila tráva… všetko by v tom dome bolo ako predtým. Ale vracajú sa mladíci z diskotéky, vezmú kameň, rozbijú tam jedno okno a utečú. Postupne v priebehu pár dní sa k tomu jednému rozbitému oknu pridá ďalšie a zrazu sú všetky okná rozbité. Niekoľko rokov na ňom nebolo žiadne rozbité okno, ale v priebehu pár dní sú všetky. Spomínaná teória hovorí, že ak niekto rozbije okno na budove a toto okno nie je čo najskôr zasklené, ľudia nadobudnú presvedčenie, že na tejto budove nikomu nezáleží. Preto je v poriadku rozbíjať ďalšie okná. (P. Škrla, 101 příběhu a metafor z manažerské praxe.) Čo z toho vyplýva pre nás? Nie je dobré, ak my po prvom hriechu, pri veľkom hriechu, ktorý nás odtrhne od Boha, to necháme bez povšimnutia. Ako náhle to necháme tak, že síce som urobil ťažký hriech, ale nejako to vydržím, tak vedzme, že práve spomínaná teória začne fungovať. Hoci sa aj týždne alebo mesiace dovtedy nič nedialo, v priebehu pár dní sa to extrémne zhorší. A preto je veľmi dôležité, aby sme nečakali, až kým sa to tak nakopí, že budú všetky okná na budove nášho srdca rozbité. Je určite úžasné a krásne vidieť ako sa márnotratný syn vracia. Je nádherné, že tá cudzoložnica nie je odsúdená, ale musíme povedať, že to nie je ľahké. Čím viac krívd a zločinov sme popáchali, tým je oveľa ťažšie dostať sa k spovedi a k odpusteniu.
Preto, drahí bratia a sestry, milí mladí priatelia, chcem vás poprosiť, aby sme po prvé vedeli, že Boh je milosrdný. Po druhé, aby sme to zakúsili, či už nehmatateľným spôsobom – meditáciou, alebo hmatateľne práve v spovednici. Zároveň odporúčam, aby sme s tým veľmi dlho nečakali. Skôr buď pravidelne prijímajme sviatosť zmierenia, alebo hneď, ako zbadáme, že je prvé okno rozbité, dajme ho zaskliť. To bude základná lekcia, ako sa môžeme naučiť byť milosrdnými voči iným. Ďalšou lekciou sú skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Ale o tom možno nabudúce.
o. Dušan