Advent je obdobie v ktorom očakávame toho, „ktorý prichádza“ a ten kto prichádza, je anjelom nazvaný Ježiš. Je to Boží Syn, ale to nie je všetko, čo o ňom vieme. Keď prídeš k zrelosti, trošku pochopiť Božiu lásku, pochopíš aj to, že v ňom prichádza náš ženích – tvoj ženích, lebo on je ženích Cirkvi a ty si Cirkev. Cirkevní otcovia hovoria, že to čo sa dá povedať o Cirkvi, dá sa s určitými rozdielmi aplikovať aj na každého človeka v Cirkvi. Teda tvoj ženích prichádza. Preto advent, to je čas prípravy nevesty, to je krášlenie sa, strojenie sa, to je očakávanie – vzrušenie. Príde ti ženích o chvíľu, Panna ti ho porodí a ty nakukneš do jeho kolísky.
Odpúta sa od Otca ako sám hovorí: /Mt 19,5/ “… muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.” – On priľne k Cirkvi – k tebe. No na tvoje prekvapenie príde malý, chudobný, slabý, ale je to kráľ. Vianoce už pre teba nebudú znamenať: prísť k jasliam ako dieťa – to bolo niekedy – ale teraz to znamená: prísť k jasliam ako nevesta. A ty už nehovoríš: „Ježiš prišiel k nám“ – to tiež bolo niekedy – ale: „Ženích prišiel ku mne“.
V priebehu cirkevného roka vyrastie na zrelého muža, ženícha, ktorý teba – Cirkev, už takú aká si, ako sa pripravíš – vezme si za manželku, za nevestu.
Priprav sa na stretnutie, ba „poď mu v ústrety“ vyzýva ťa cez advent sv. písmo. Stretnutia so Ženíchom, to nie sú len sviatosti, modlitba, to sú uvažovania a údiv nad všetkým krásnym čo je stvorené, lebo: “Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“. /Kol 1,16/ Preto stretávaš sa s ním, keď sa dívaš z vlaku na zasnežené Tatry; na pahorky v diaľke, ktoré meriaš očami; keď sa dívaš na oblohu, aby si spočítal hviezdy; keď si chcel zvečniť okamih, lebo sa ti zdal krásny; keď si spomenieš na zázrak, lebo neveríš v náhody.
Stretnutie s ním, to je štúdium tvojho odboru, predmetov, písanie prác, riešenie príkladov, vzorcov, zákonitostí – lebo aj v nich je Ježiš. Ako Pavol napísal v liste /Rim 1,20/ Boha – „jeho večnú moc a božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí;“ ty ich tu na univerzite môžeš štúdiom skúmať, poznávať a objasňovať a vo všetkých predmetoch nachádzať jeho krásu, tvorivosť, moc i božstvo.
Budeš študovať, lebo si zaľúbený do Krista, do jeho Nevesty Cirkvi a chceš, aby aj cez teba bola Cirkev vzdelaná, múdra, súca vziať všetko do rúk a pretvárať. Tvoja tvorivosť, snívanie, krásne túžby, budú tvorivosťou a snívaním Cirkvi.
Budeš si upravovať vlasy a krášliť ich kvetom, hľadať v obchodoch, čo možno ani nemajú, budeš stáť pred zrkadlom, stále v rozpakoch, či si to ty; či to, čo máš na sebe, sa na teba hodí – aj to je stretnutie – lebo chceš, aby aj cez teba bola Cirkev krásna, nádherná, lebo aj tvoja tvár je tvarou Cirkvi, i tvoja sviežosť, radosť, tvoj šarm sú radosťou a sviežosťou Cirkvi. Veď “Bez teba ako aj bez Eucharistie, Kristus nebude mať “telo” vo svete”. /Cantalamessa DC so sv. otcom/
Stretnutie s ním, to je radostné stretanie sa s priateľmi, kde nie si sám, kde je úcta a kde ľudský rastieš – sám cítiš, že je Niekto medzi vami. To je sviatočné stolovanie, z úctou pripravené jedlo položene na stôl ako dar na oltár, chlieb o ktorý si si v modlitbe prosil, voda na osvieženie, ktorú každý nemá; to je včasný spánok, v ktorom naberáš sily, teplo s ktorého sa tešíš, radosť s pohybu, ktorý je tak vlastný mladému človeku – a mimochodom vieš, že Boh ťa aj po chôdzi pozná? Keď len tak kráčaš, pozri sa aj na nebo – dívate sa na seba.
Stretáte sa v práci, ktorou sa prejavuješ, lebo svojim snom chceš dať reálnu podobu i v každej starostlivosti o telo – tvoj chrám – veď vieš, že Duch Svätý v tebe prebýva. A ako o Cirkvi Ježiš môže povedať: “Hoc est corpus meum”- „Toto je moje telo“ takto môže povedať aj o tebe – aj ty si jeho telo. /Pamätáš? Čo o Cirkvi, to i o tebe/
Osobitne krásne stretnutie je tvoje vyznanie hriechov, aj keď s trepotom srdca – tak, ako sa ti dalo, ako si dostal milosť. Lebo „/Ježiš/ si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny, ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ /Ef 5,27/
Kristus za svoju Nevestu zaplatil, ako to bolo židovským zvykom tzv. „mohar“ – výkupné. Táto cena nie je vyjadrená v zlate a striebre. “Veď keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním.“ /Pies 8,14/ Preto touto cenou za lásku je on sám! Ježiš pristupuje k Cirkvi ako s svojej milovanej Neveste, „ktorú si získal vlastnou krvou“ /Sk 20,28/
On, dávajúc seba samého za svoju Nevestu, neodlučiteľne sa spája s Cirkvou a tá sa stáva „Jeho“, tak, ako nevesta patrí ženíchovi a ženích neveste.
Tento vzťah je tu raz a navždy a je neodvolateľný. Písmo Sväté nás nenecháva na žiadnych pochybnostiach ako hovorí Pavol: „Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže“/2 Tim 2,13/
Teraz už viete, prečo Ježiš povedal: „…hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“? /Mt 28, 20/ Pretože Ženích nikdy neopúšťa svoju Nevestu Cirkev, ale je s ňou stále – „po všetky dni až do skončenia sveta.“ Či sa nesľubuje pri sviatosti manželstva: „…že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života?“
Nuž hovoril som o vzťahu Ježiša a Cirkvi, ako o vzťahu ženícha a nevesty a to len preto, že takto písal o vzťahu medzi Bohom Izraelským národom už prorok Ozeáš, osemsto rokov pred Kristom a aj mnohí iní. Písali tak, preto že sme ľudia a ako oni aj my, potrebujeme počuť o nádhernej láske Boha k nám ľudským spôsobom. No a vrcholom nášho ľudského vzťahu je vzťah muža a ženy – manželstvo. Naše pozemské dejiny sa začali svadbou v záhrade Eden a skončia svadbou Baránkovou.
Prečo to tu všetko hovorím? Možno nerozumne, ale – preto že vás mám rád – odpoviem ako sv. Pavol v druhom liste Korinťanom: „Veď horlím za vás /študentov/ Božou horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi; aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu.“ /2 Kor 11, 2/
P. František Kovaľ, SJ