„Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť“ (Lk 21, 25-26).
Tak trocha som to už zažil. A zažili to aj mnohí iní. Bolo to počas slávenia sobotňajšej vigílie v závere Svetových dní mládeže v španielskom Madride roku 2011. Miestne letisko Quatros vientos, kde Svetové dni mládeže finišovali, pukalo vo švíkoch. V jeho priestoroch v augustovej páľave sa tlačilo viac ako milión mladých ľudí z celého sveta. Ďalších niekoľko sto tisíc zostalo za jeho bránami. Medzi nimi aj my. Na únavu a tlačenicu, či na organizačný chaos sme nedbali, veď radostná atmosféra týchto neopakovateľných hodín a dní ďaleko prevýšila naše očakávania. Čakali sme na Svätého Otca. Mnohí len tak odpočívali, niektorí tancovali a spievali, mladí Portugalčania si v tejto páľave svoje chvíle krátili neveľkonočnou oblievačkou a my sme diskutovali s našimi susedmi, mladými Mexičanmi. Deň sa pomaly schyľoval ku koncu. Na obrovských televíznych obrazovkách sa objavili zábery príchodu Svätého Otca k nám na letisko. Pri sledovaní TV záberov však našej pozornosti neušiel pohľad na tmavnúcu oblohu, na ktorej sa zhromažďovali nebezpečne olovnaté mračná. Tie s približujúcim sa Benediktom XVI. ešte viacej tmavli, pomaly sa objavili prvé nebezpečné záblesky a ozvalo sa mohutné hromobitie. Svätý Otec ešte stihol vyriecť pár slov, keď nad našimi hlavami sa spustilo neplánované divadlo šialených bleskov, mohutná hromová kanonáda, silný víchor a dážď. Vysoké stožiare s televíznymi obrazovkami, na ktorých sa medzitým stratil signál, sa začali chvieť, hrozilo že sa zrútia. Hrozilo, že sa zrútia aj blízke veľkoplošné stany, ktoré v tej chvíli plnili úlohu kaplnky s Eucharistiou. Celé toto hrôzostrašné divadlo trvalo takmer celú hodinu. Medzitým sa na TV obrazovkách objavil signál a my sme opäť uvideli Svätého Otca. Videli sme, že on je s nami, že napriek varovaniam blízkych spolupracovníkov, milióny mladých ľudí z celého sveta neopustil a na letisku zostal. Tušili sme, čo sa asi v jeho srdci odohráva, no on strach nedostal, ale modlil sa. Potom sa to utíšilo a my sme v slávení vigílie Svetových dní mládeže mohli pokračovať. Na pódiu ďaleko vpredu sa objavila mohutná monštrancia s Eucharistiou a my sme pred našim Pánom uprostred nás padli na kolená.
Tento večer bol pre nás všetkých tu zídených obrovskou školou. Ani hrozivé blesky, silný dážď a vietor nedokázali rozohnať modliacich sa mladých ľudí so svojim pastierom, u prostred ktorých bol Eucharistický Baránok. On stál pri nás a posilňoval nás. Iba vďaka nemu sme zvládli očakávanie jeho príchodu. Ten večer nás všetkých poučil, že aj keď Pán občas dopustí aj ťažké veci, on aj napriek tomu zostáva tam, kde sú dvaja traja zídení v jeho mene. On chce byť uprostred nás, uprostred našich skúšok, ak ho medzi seba vpustíme.
Jozef Žvanda