Vo sviatok dňa práce sme krátko po svitaní vyrazili. Čakala nás dlhá púť až na vrchol nie tak vzdialenej hory Choč. Do batohov sme nabalili proviant, tretiu nohu a samozrejme veci potrebné na sv. omšu, niekto si pre istotu pribalil aj pršiplášť (ktorý sme našťastie nepotrebovali). S najvyšším odhodlaním pokoriť ozrutánsky kopec, s pevne zaviazanými šnúrkami prešli sme peši prvé metre smerom nahor so stúpaním približne 45 stupňov.
Cesta pre nás, rokmi skúšaných turistov (aj nováčikov) nebola náročná. Aj keď bol terén miestami zľadovatený, nebola nutná ani hospitalizácia, tak sme si mohli vydýchnuť. Ale až na vrchole sme popadli dych s pokojným vedomím, že domov sa pôjde už len dole.
Hore nás čakal úžasne ďaleký výhľad na okolité kopce, Liptovskú Maru, zase kopce… Aby nám doma verili, pofotili sme sa aj pri tabuľke so slovenskou vlajkou. Po tom, čo sme sa nabažili výhľadu na vyššie spomínané objekty, duchovný otec Jozef a Róbert slúžili svätú omšu. Otec Dušan pekne spieval. A ako sa po dobrej omši a chôdzi do kopca patrí, najedli sme sa a slnili na horskom slnku (ktoré bolo častejšie za mrakmi, ale nevadí).
Naspäť sa išlo jedna radosť, i keď pravý turista ide radšej smerom nahor, akoby mal klesať dole ako potápač. Skalnatý chodník s labilnými kamienkami býva zradný, tak aj zostup by bol fuškou, nie však pre nás. Naplno sme si vychutnávali krásu lesa. Okolitá príroda, stromy, skaly a jarné kvety neboli jedinou atrakciou. Na polceste nás miesto dažďa zasiahla spŕška šišiek, ktorá vošla do dejín ako Šišková vojna. Aj tú sme zvládli affranchi a šťastne dokončili cestu. Ďalšou výzvou bude výstup na Šíp, ktorý je pripravený 8. mája.
autor: Mirka Vajsova