Všetko to začalo vo Zvolene, kde sme sa stretli Lucika (Lucka Hovancová), Andráš Oťo (otec Ondrej), Gerike (Gregor Kožuško), Mirike (ja- Miroslav Strmeň), ale o týchto menách, ktoré sme dostali od sestričiek v Budapešti bude reč neskôr, teraz sa nachádzame vo Zvolene, sme krátko po sv. omši a v rodnom dome otca Ondreja raňajkujeme a pripravujeme sa na výjazd. Keď je všetko tak ako má byť, dvíhame kotvy a vyrážame.
Cesta prebiehala pokojne a čas v aute sme využívali na modlitbu. Krížová cesta sa práve v tej chvíli odohrávala v nenápadnom Opli. A tak postupne sa dostávame do Budapešti. Túto časť našej cesty by som nazval „Tam-Kam to korman zvrtol“. Vo výbave sme mali vytlačenú mapu, kde sa máme dostať. Problém bol v tom, že pár A štvoriek je na dvoj miliónové mesto málo. Tak sme každý vyfasovali kúsok mapy, aby sme sa orientovali. Situácia v aute pripomínala rely, kde spolu sediaci každú chvíľu hlási najbližšiu zákrutu, kde treba odbočiť. Rozdiel bol iba v tom, že pokiaľ pretekár vie kam má ísť, my sme to nevedeli. Otec Ondrej: tak kam máme ísť? … (všetci poctivo mlčia) po chvíli Lucka: tak poďme vľavo. A tak sme šli :) a bolo to super, videli sme Budapešť z rôznych uhlov, zažili sme kopec srandy a nakoniec naše putovanie ukončil parlament, kde po nás prišla sestrička a bezpečne nás dopravila do cieľa.
U sestričiek sme zažili veľmi, naozaj veľmi milé priatie. Od prvej chvíle som sa necítil ako hosť, ale ako jeden z nich. Tu sme dostali maďarskú verziu našich mien (Lucika, Gerike, Mirike a Andráš Oťo). Prívetivé, vždy usmievavé tváre nám boli vždy ochotné s čímkoľvek pomôcť- od zamenenia peňazí, až po sprevádzanie mestom. Človeka to až nútilo sa pýtať: prečo sú také šťastné? Také vyžarujúce? Také pekné? …našli niečo…niekoho, kto všetko toto v nich spôsobil.
Prvý moment vkročenia do športovej haly, kde sa festival odohrával, bol pre mňa niečím fantastickým. Úžas, veľkoleposť, nádhera, veľa farieb, veľa ľudí- niečo podobné mi behalo hlavou, keď sme sa usadili a mal som čas, aby ma myšlienky dobehli. V ten večer sme videli rôzne predstavenia umelcov, tanec a spev šikovných mladých ľudí. Program do prevádzali moderátori z rôznych krajín, ktorí symbolizovali hlavnú myšlienku celého Genfestu: “Let´s bridge -Stavanie mostov“ a “mladí za zjednotený svet“, boli ústredné témy piesní, rozhovorov a vôbec všetkého, čo sa v tej chvíli odohrávalo. A tak sme s radosťou pretancovali prvý festivalový deň.
Druhý deň bol viac o rozprávaní. Ľudia hovorili svoje svedectvá ,ako našli zmysel svojho života a ako sú odhodlaní ísť za ním. Pre mňa bolo silné svedectvo mladého muža, ktorý s odvahou pristúpil k Božej vôli, ktorá sa mu dala poznať. Zanechal všetky svoje istoty a nasleduje Boží hlas. Večer nasledoval program, v ktorom sme dostali šály s nápisom Genfest a naň každý mohol napísať nejaký odkaz. Odkaz preto, lebo potom sme išli na jeden z budapeštianskych mostov a na ňom sme si tieto šály vymieňali. Ako sme skákali, tak s nami sa pohupkával aj samotný most- môžete si teda predstaviť koľko ľudstva tam bolo. Celý deň sme trávili so sestričkou, ktorá nevedela po slovensky a my sme nevedeli po maďarsky, ale vôbec nám to nevadilo.
V nedeľu celý oficiálny program končil sv. omšou, po ňom sme ešte chvíľku ostali u našich sestričiek, rozlúčili sme sa a nastala cesta domov…. :)
Silné momenty:
– úžas z prvého momentu v hale
– svetlo, ktoré vyžarovali sestričky
– smiešne momenty v aute
– mladí ľudia zapálení pre jednu vec
Miroslav Strmeň
foto: zdroj internet