Vo štvrtok 13.9.2012 sa skupina pracovníkov UPaC, resp. jej väčšia časť spolu so študentkou Katkou, vybrala na výlet do Krakova. Iniciátorom tejto akcie bol otec Jozef, ktorý usúdil, že pred tým, ako sa začne semester pre všetky fakulty Katolíckej univerzity a spolu s ním aj množstvo práce pre študentov, tím UPaC nevyhnutne potrebuje duchovné posilnenie.
Hoci bol náš pôvodný plán trochu iný, konečným cieľom našej cesty sa napokon stali miesta, kde svojho času pôsobila Svätá Faustína. Viac ako výlet za turistikou sa tak zopár hodín strávených v Krakove akoby stalo kratučkou púťou. Započali sme ju hneď zostra, svätou omšou v tzv. slovenskej kaplnke, nachádzajúcej sa v areáli Baziliky Božieho Milosrdenstva. Tá mimochodom pozostáva z viacerých častí: na prízemí je umiestnených niekoľko kaplniek – okrem tej slovenskej sme naďabili aj na maďarskú, taliansku, na tzv. Kaplnku Svätého Kríža a na neodmysliteľnú adoračnú kaplnku, hore sa zase nachádza pomerne veľký kostol, v ktorom sa každý deň presne o tretej modlieva korunka k božiemu milosrdenstvu v rôznych jazykoch.
Kým sme teda pristúpili k podrobnejšej prehliadke celého komplexu, usídlili sme sa v slovenskej kaplnke, kde sme pod vedením našich dvoch kaplánov v komornej atmosfére prežili svätú omšu. Zatiaľ čo slovenská bohoslužba sa niesla až v posvätnom tichu a pokoji, celkom vážnou konkurenciou sa nám stali taliani. Tí na svojich omšiach – napočítala som až tri – nešetrili udieraním do gitary a jasavým, do ďaleka sa rozliehajúcim spevom. Veriaci ostatných národov našťastie neboli až takí aktívni – minimálne nie na pravé poludnie – a tak sme sa po omši mohli voľne poprechádzať po prázdnych kaplnkách, obzrieť si ich fresky a samozrejme, čo-to odfotografovať.
Nemenej zaujímavou a pre mňa najsilnejšou časťou našej púte bola návšteva Kláštora Božieho Milosrdenstva, kde svojho času žila aj Svätá Faustína. Samotný kláštor nie je prístupný verejnosti, akurát tomu, kto by chcel do rehole vstúpiť. Zvonku však vidno nápadne vyzdobené okno niekdajšej Faustíninej cely, v súčasnosti slúžiacej ako kaplnka pre interné potreby. Úplne inak je to s kostolom nachádzajúcim sa v budove kláštora. Sú tu umiestnené relikvie Svätej Faustíny a ľudia tu v húfoch prichádzajú, aby si ich uctili. Aj ja som si k relikviám pokľakla a akýmsi nedopatrením som sa nechala pohltiť vlastným rozjímaním natoľko, že to vyvolalo protesty brazílskych turistiek. No čo, Svätá Faustína jednoducho stojí za to.
Hoci nás naši kapláni nabádali, aby sme trochu času venovali aj návšteve miestnych obchodov, nikoho z nás to tam akosi neťahalo. Namiesto toho sa podaktorí len tak poprechádzali po okolí, no všetci sme aj tak skončili v tichu adoračnej kaplnky. Na záver sme sa hromadne pobrali do priestranného kostola o poschodie vyššie, aby sme sa spolu s ostatnými pomodlili korunku k božiemu milosrdenstvu. Prekvapením pre mňa bola slovenčina, ktorá tu medzi inými jazykmi zaznela tak trochu neočakávane, menším sklamaním bol zase fakt, že šlo o nahrávky a nie o živých Slovákov, talianov či Poliakov, ktorí by tu svoje jazyky skúšali od prezentovať.
Krakov má skutočne svoje čaro. Spolu s kolegyňou Majkou sme skonštatovali, že by bolo úchvatné vrátiť sa tam v lete za najväčších horúčav a len tak sa tam prechádzať a vychutnávať si tamojšiu atmosféru. Nuž, čo nie je, môže byť. Ale ani studené a daždivé počasie nám dojmy z našej kolektívnej púte nepokazilo a možno si podobnú cestu už čoskoro zopakujeme.
Mgr. Slavomíra Matlová