V Univerzitnom Pastoračnom Centre máme nového kňaza. Je ním otec Stanislav Dulák, ktorý prichádza, aby rozšíril kňazské rady v UPaC a spolu s našimi štyrmi kňazmi slúžil študentom Katolíckej univerzity. Otec Stanislav pochádza z dedinky ležiacej na poľsko-slovenských hraniciach zvanej Mníšek nad Popradom. Svoju kňazskú dráhu odštartoval v Liptovskom Mikuláši, neskôr ako kňaz pôsobil v Kluknave, v Levoči a v Spišských Vlachoch a v rámci doktorandského štúdia zablúdil aj do poľského Lublina. No a teraz ho máme tu. Rozhodla som sa preto, že sa s ním trochu pozhováram.
Otec Stanislav, na začiatok nám povedzte niečo o Vašom detstve a o vašej mladosti. Ako to bolo s Vaším kňazským povolaním? Vedeli ste už ako dieťa, kadiaľ Vaše cesty povedú, alebo sa myšlienka na kňazstvo zrodila až neskôr?
„Moje detstvo bolo zaujímavé. Bývali sme v horách, tri kilometre od najbližšej dediny. Z času na čas k nám prichádzali kňazi, ktorí mali zákaz činnosti a nemohli slúžiť sväté omše. Tí potom navštevovali rodinné domy a sväté omše slúžili pre domácich. Občas sa takáto omša odslúžila aj u nás či u našich susedov a práve niekde tu vznikla prvá myšlienka na moje budúce povolanie. Na druhej strane, výhodou bolo aj to, že sme bývali na poľsko-slovenských hraniciach. Moja mama je Poľka a často potajomky nosila z Poľska na Slovensko rôzne náboženské knihy. Ešte som ani do školy nechodil a už som vedel čítať po poľsky. Už vtedy som mal plnú izbu detskej literatúry – kníh o svätých a Pánovi Ježišovi. Neskôr som veľmi rád chodil do kostola, pretože to bola jediná príležitosť stretnúť sa so spolužiakmi a po svätej omši si zahrať futbal alebo len tak stráviť spolu voľný čas, nakoľko všetci moji spolužiaci bývali niekoľko kilometrov od nás. Najkrajšie spomienky mám pritom na kňaza menom Michal Lipták. Práve on bol pre mňa inšpiráciou vo vzťahu k môjmu budúcemu kňazskému povolaniu. Ani neviem prečo, no jedného dňa som si pri svätej omši povedal, že chcem byť ako on. Že rovnako ako on, aj ja chcem slúžiť sväté omše a ako kňaz pomáhať ľuďom. Samozrejme, vtedy som ani poriadne nevedel, čo to znamená byť kňazom a čo vôbec poslanie kňaza obnáša. Daná myšlienka však vo mne zotrvávala aj naďalej a nikdy som sa jej už nezbavil. Dnes som kňazom a som šťastný, že som tým, kým som, nevymenil by som to za nič na svete.“
Skutočne na Vás nikdy neprišli pochybnosti?
„Nepovedal by som, že som niekedy mal pochybnosti v pravom slova zmysle. Počas štúdia v seminári sa však každý bohoslovec snaží nad sebou premýšľať a svoje rozhodnutie ešte raz zvážiť. A tak aj ja som rozmýšľal, či je kňazstvo pre mňa tá správna cesta, a či by som sa prípadne nemal pobrať nejakou inou. Bolo to hlavne v čase, keď som cez prázdniny chodil do Spojených Štátov a mal som tak povediac možnosť vidieť veľký svet. Avšak čím ďalej tým viac som sa presviedčal o tom, že skutočne chcem byť kňazom a že práve to je mojím poslaním.“
Čo Vaše štúdium v seminári? Ako si naň spomínate?
„Svoje bohoslovecké štúdiá som absolvoval na Spišskej Kapitule. Boli to pre mňa zlaté časy, pretože mi veľmi vyhovoval systém poriadku, ktorý tam vládol. Režim dňa tam bol presne rozdelený a úlohou študentov bolo dodržiavať nariadené pokyny. A ja mám poriadok veľmi rád. S učením som nikdy nemal problém, preto som mal najradšej práve skúškové obdobia. To sa samozrejme nemienim chváliť, no akosi sa vždy stalo, že kým moji spolužiaci sa na každú skúšku pripravovali štyri až päť dní, ja som sa pripravil za dva dni. Zvyšné dva dni som mal potom k dobru. Vtedy som si konečne čítal to, čo som chcel, poriadne som sa vyspal, no a samozrejme, hrával som futbal a tenis. Pritom som neustále otravoval aj ostatných spolužiakov a volal som ich, aby si išli zahrať so mnou, sám som predsa hrať nemohol. Aj tu musím skonštatovať, že ak by som sa mal do seminára opäť vrátiť, samozrejme, ako bohoslovec, veľmi rád by som tak urobil.“
Vieme už, že ste boli vynikajúcim študentom. Aké to však bolo, keď sa teória zmenila na prax? Aké boli začiatky Vášho kňazského pôsobenia?
„Ako kaplán som pôsobil v Liptovskom Mikuláši. Bolo to jedno z najkrajších období môjho kňazského pôsobenia, pretože to boli prvé roky naberania skúseností v tom, po čom som najviac túžil – slúženie svätých omší a vysluhovanie sviatostí. Práve v tejto súvislosti si spomínam na istú vtipnú príhodu, ktorá sa týkala prvej svätej spovede. Keď som začal pôsobiť v Liptovskom Mikuláši, bol som kňazom asi len tri týždne. Ešte som tam len prišiel a vošiel som na prvý piatok do kostola, už mi pán dekan nariadil:
„Tak, tamto je spovedelnica, nech sa páči, začni spovedať.“
Na to som sa veľmi začudoval:
„A to len tak?“ pýtam sa pána dekana.
„Samozrejme, že len tak, ako inak by si to chcel?“ znela jeho odpoveď.
A tak mi neostalo nič iné, iba si sadnúť do spovedelnice a spovedať. Pre istotu som sa pánovi dekanovi nikdy nepriznal, že to bola moja prvá svätá spoveď. Čakal som totiž aspoň nejaký úvod, akési uvedenie do problematiky svätej spovede, namiesto toho som bol bez varovania poslaný rovno do akcie. Nevedno, či je na príčine práve táto príhoda, faktom však je, že až doteraz veľmi rád spovedám.
Ako kňaz ste pôsobili hneď na niekoľkých miestach. Ktoré Vaše pôsobisko vo Vás zanechalo najsilnejšiu stopu?
„To je veľmi ťažká otázka. Každé moje pôsobisko malo svoje špecifikum, každé malo aj svoje čaro. Najkrajšie spomienky mám však asi na študentské roky v Ľubline. Každé ráno o ôsmej som tu chodieval na prednášky a konferencie a veľmi som si užíval, že som mohol iba tak počúvať a klásť otázky a pritom postupne získavať nové vedomosti, rásť a dozrievať. Cítil som sa takmer ako Svätý Pavol, ktorému v istom momente z očí akoby spadli lupiny a všetko uvidel nanovo. A tak aj ja, práve tu som porozumel mnohému, čomu som pred tým nerozumel. Inak ma na univerzite v Poľsku zaujal prístup k zahraničným študentom. Vedúci katedry ma vrelo privítal už hneď pri prvej návšteve, hoci som ju podnikol bez ohlásenia. Spolu s pracovníkmi študijného oddelenia mi potom vo všetkom vychádzal v ústrety a pomáhal mi aj s vybavovaním rôznych formalít. Ešte aj dnes, keď sa tam zastavím, vítajú ma s veľkou radosťou a ochotou.“
Z čias minulosti sa teraz presuňme do súčasnosti, k Vášmu pôsobeniu v UPaC. Na začiatok by ma zaujímalo, ako ste sa vôbec k tejto práci dostali.
„Pravdu povediac, ani sám presne neviem, ako sa to celé zbehlo. Vlastne som si nikdy nemyslel, že budem niekedy s mladými pracovať tak naozaj vo veľkom. Celé sa to začalo niekde na Mariánskej hore, kde som sa celkom náhodou stretol s otcom Róbertom Slotkom. Ten sa ma medzi rečou opýtal, či by som bol taký láskavý a pomohol im so sústredeniami zo spirituality. Súhlasil som a tak som spomínané duchovné cvičenia viedol počas dvoch víkendov. Medzi tým zomrel otec biskup František. Práve na jeho pohrebe som sa stretol s otcom Jozefom Žvandom, ktorý ma oslovil s návrhom pracovať v UPaC. Pravdou je, že ma daná ponuka trochu zaskočila, no neodmietol som ju ani neprijal, ale rozhodol som sa, že si to celé ešte premyslím. Odvtedy som sa Boha neustále Pýtal, čo odo mňa vlastne chce. Hoci ma na jednej strane nová ponuka lákala, svoje pôsobenie v UPaC som si celkom nevedel predstaviť. Mal som pocit, že s mladými ľuďmi nemám dostatočné skúsenosti, že je tu mnoho iných kňazov, ktorí ich majú, tak prečo by som to mal byť práve ja? Vedel som však, že ak ma tam Boh skutočne posiela, asi vie prečo a určite má pre mňa úlohu, ktorej by som sa mal zhostiť. Otcovi Jozefovi som preto oznámil, že ak ma do UPaC pošle Otec biskup, tak pôjdem. A skutočne, časom ma v danej veci oslovil aj sám otec biskup Sečka a tomu som odpovedal presne tak isto: ak ma do UPaC pošle, prijmem to. No a krátko na to mi prišiel dekrét.“
O svojich skúsenostiach s mladými ľuďmi sa vyjadrujete veľmi skromne. Je UPaC v tejto oblasti skutočne Vašou premiérou?
„Samozrejme, že to nie je po prvý krát, čo sa angažujem v oblasti práce s mladými ľuďmi, nemal som však možnosť pracovať s nimi veľmi systematicky. Navyše som nikdy neprišiel do kontaktu s tzv. univerzitnou mládežou. Avšak už ako začínajúci kaplán som mal možnosť spolupracovať s eRkom a podieľať sa na organizovaní rôznych podujatí pre mladých a neskôr som aj sám organizoval rôzne stretká či športové podujatia. Vo všeobecnosti sú mi mladí ľudia blízki a vždy som sa snažil v rámci svojich možností venovať im svoj čas. Aj preto je práca v UPaC pre mňa veľkou výzvou.“
Na záver nám prezraďte, aké sú Vaše očakávania od práce v UPaC. Aké sú Vaše ambície v rámci tunajšieho pôsobenia?
“To je skutočne ťažká otázka. Myslím si, že každý mladý človek, ktorý na univerzitu prichádza, má určité ambície a ciele a chce niečo dosiahnuť, niekam smeruje. Zároveň je však človekom, ktorý hľadá, ktorý sa pýta. A ja mám ambíciu mladému človeku, ktorý sa cíti stratený v spleti informácií a názorov na život, ponúknuť pravdu evanjelia, skutočnú pravdu o Kristovi. Pritom nechcem byť tým, kto evanjelium mladému človeku vnucuje. Skôr by som bol rád akoby značkou pri ceste, pútačom, ktorý ukazuje na Krista a snaží sa človeka priviesť k tomu, aby išiel správnym smerom, aby nezišiel z cesty.”
Tak Vám teda veľmi pekne ďakujem za rozhovor. Počas Vášho pôsobenia v UPaC sa o Vás určite dozvieme ešte oveľa viac. Spolu so všetkými pracovníkmi UPaC, ako aj so študentmi Katolíckej univerzity sa už veľmi tešíme na našu vzájomnú spoluprácu.
Mgr. Slavomíra Matlová