Ježiš sa opýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladáte vy? Vy, čo ste denne so mnou, ktorí ma nasledujete, ako ma vnímate, čo si myslíte o mne?“ „Neviem, koho mám doma,“ smutne skonštatovala matka pred tvárou triednej učiteľky na adresu svojho dospievajúceho syna. „Neviem, koho mám doma.“ Ľudia môžu žiť v tesnej blízkosti vedľa seba počas dlhých rokov a nemusia sa poznať. Tak smutne skonštatoval aj manžel, potom, čo sa so svojou manželkou vrátili nad ránom zo svadby svojej poslednej dcéry. Sadli si oproti sebe, ticho na seba hľadeli a nakoniec to z neho vyšlo:
„Počúvaj, drahá, veď ja ťa ani nepoznám.“ Ako sa asi v tej chvíli cítila? Život ukazuje, že oveľa väčšie vzdialenosti medzi ľuďmi sú tie duchovné než fyzické. Domov nie je nikdy ďaleko, ak si v ňom vítaný, prijatý, milovaný. Nech by si šiel až na kraj sveta, vždy sa do takého domova rád vrátiš. Naopak vzdialenosti narastajú, čím si menej milovaný…
Za koho považovali dvanásti apoštoli svojho učiteľa? Keď im položil otázku na telo, zmĺkli. Iba Šimon Peter sa zmohol na odpoveď. Toto môže byť aj naša skúsenosť. Môžeme byť denne s Bohom, môžeme ho denne prijímať v Eucharistii. To všetko môžeme. Predsa sa aj nám môže ľahko stáť to, čo sa stalo apoštolom. Zmĺkli, lebo Ježiša vnímali príliš povrchne a vzťah s ním budovali neraz na svojich pozemských ambíciách.
Za koho ma pokladáte vy? Je životne dôležité, aby sme našli správnu odpoveď. Iba vtedy, keď budem Ježiša Krista správne vnímať, iba vtedy budeme správne vnímať aj sami seba, druhých, tento svet. Život ukazuje, že žiadna filozofia, žiadna veda, žiadne iné náboženstvo nemôže dať človeku takú odpoveď, akú mu môže dať Ježiš Kristus. Lebo iba On je Boží Syn, iba On prišiel na tento svet z neba, iba On vie, čo je naozaj v človeku, ako to píše bl. Ján Pavol II. v encyklike Vykupiteľ človeka. Aj preto potrebujeme Rok viery, do ktorého vstúpime 11. októbra 2012. Nutne ho potrebujeme, lebo musíme prehodnotiť náš život, naše vzťahy, našu vieru. Nutne potrebujeme prehodnotiť v akého boha vlastne veríme. Nutne potrebujeme zobrať do rúk Sväté písmo a Katechizmus Katolíckej Cirkvi, aby sme vo svetle Ducha Svätého spoznali, kto je Ježiš Kristus a kto sme vlastne my.
„Otec Jozef, prišiel som za Vami, lebo sa chcem dať pokrstiť,“ povedal mi jeden mladý muž. „Ale to nemyslíš vážne. Ty chceš byť určite radšej budhistom alebo moslimom, ale nie katolíkom. Veď vidíš koľko to o nás píšu v masmédiách, akí sme zlí, samé kauzy“, odpovedám mu. „Nie, ja chcem byť katolíkom. To čo píšu noviny, to je potrebné brať s rezervou. Aj keď sa niektoré smutné veci udiali, ale za tým sú konkrétni ľudia, nie celá Cirkev. Človek musí vedieť, kde je sever. Ja sa chcem stať katolíkom, lebo vďaka jednému z vás kňazov sa ma Ježiš dotkol a zmenil môj život. Ja chcem byť katolíkom.“
Ďakujem Ti, Pane, že v pote dňa sa nám pomaly, ale isto zjavuješ.
o. Jozef Žvanda