Spoločenstvo sa buduje od základu
Dňa 11.9.2019 sa uskutočnila duchovná obnova pre pedagógov a zamestnancov Katolíckej univerzity. Jej súčasťou bola aj prednáška pod názvom Spiritualita spoločenstva, ktorá sa konala v priestoroch Pedagogickej fakulty a jej hlavným hosťom bol saleziánsky kňaz Anton Červeň, SDB. Otec Anton má za sebou dlhé roky pôsobenia, okrem iného aj na pozícii vysokoškolského pedagóga. V súčasnosti pôsobí v komunite saleziánov v Dubnici nad Váhom, no pravidelne ho môžeme počuť aj vo vysielaní Rádia Lumen.
Päť krokov k budovaniu spoločenstva
Budovať spoločenstvo je v súčasnej dobe veľmi náročné. Mladí ľudia síce túžia po prijatí, po plnohodnotnom partnerskom vzťahu a po založení vlastnej rodiny, ale často sa im nedarí. Pri uvažovaní nad tým, v čom náš neúspech spočíva, si pomôžeme koncepciou jezuitu, pátra Tomáša Špidlíka. Podľa neho je potrebných päť základných krokov k tomu, aby sa každý z nás stal „normálnym človekom“, teda takým, ktorý dokáže vstúpiť do procesu budovania spoločenstva s ostatnými ľuďmi.
- Schopnosť prijať vlastné telo
Tá sa ukazuje byť problémom nie len pre mladých, ale aj pre ľudí v zrelšom veku. Hlavným dôvodom je kult tela a kult mladosti, ktorý v súčasnej dobe prevláda v spoločenskom povedomí. Pritom je dôležité prijať vlastné telo so všetkým, čo k nemu patrí. Ak neprijmeme samých seba, často ubližujeme svojmu okoliu, pretože neustále niečo hľadáme a nevieme to nájsť.
- Schopnosť integrovať svoje „ja“ do okolitého prostredia
Človek si nevystačí sám, ale k životu potrebuje aj iných ľudí. Platí to rovnako v manželstve, ako aj v kontexte širších spoločenských vzťahov, napríklad v Cirkvi. Je komické, ako niektorým z nás prekáža povinnosť účasti na svätej omši, pretože sa tu vraj ľudia až príliš vzájomne pozorujú a hodnotia. Hoci sa človek voči posudzovaniu zo strany okolia búri, v skutočnosti nie je nič zlé na tom, ak nás iní hodnotia, pretože je to prirodzená súčasť interakcie s okolím. Problém nie je v okolí, ale v nás, pretože nedokážeme byť tým, kým máme byť. Mladí ľudia zo spoločenstva často odchádzajú po prvých prehrách či konfrontáciách a je to práve kvôli neschopnosti integrácie do prostredia spoločnosti. K základnej chybe dochádza už v našich rodinách, rodičia nás totiž často vychovávajú v snahe postarať sa o to, aby sme sa mali lepšie ako oni, a tak nás od ranného detstva zahŕňajú pochvalami a držia nás v presvedčení, že sme tí najlepší. Výchova však má byť pravdivá, a to od samého začiatku. Chybou je aj nedostatočná výchova k samostatnosti, keď sa rodičia pokúšajú deťom doslova vydláždiť cestu do života.
- Schopnosť jasne povedať áno alebo nie
Priznajme si, že je to problém každého z nás, dokonca problém celej Európy. Svedčí o tom aj komunikácia na politickej scéne. Nie sme schopní povedať človeku pravdu do očí, pretože chceme s každým dobre vychádzať, to sa však nedá. Vedieť povedať jasné nie, svedčí o silnom charaktere súčasného človeka. Na druhej strane je dôležité vedieť povedať pravdu tak, aby sme druhých nezranili, byť priami a úprimní a zároveň milovať.
- Ak chcem byť dobrou matkou, musím byť najskôr dobrou dcérou, a ak chcem byť dobrým profesorom, musím byť najskôr dobrým žiakom
Problémom dnešného mladého človeka je pocit dôležitosti: už vopred si stanovuje priveľa práv na to, aby ich reálne mohol mať. Nakoniec už ani sám netuší, kým je, pretože všetci okolo neho musia chodiť po špičkách. V dnešnej dobe chceme hneď zažiariť bez toho, aby sme sa najskôr na svoju profesiu pripravili a ešte nie sme ani dobrými žiakmi a už chceme počuť, že sme dobrými učiteľmi. Staršia generácia sa pri takomto postoji mladých ľudí stiahla, preto v spoločnosti badáme veľký deficit autority. Každý chce byť otcom, ale nikto nechce byť synom a dcérou.
- Štúdium a meditácia
Nestačí ostávať na povrchu
Pri budovaní spoločenstva si často kladieme nesprávnu otázku: „Aký pôžitok z toho budeme mať?“ S tým súvisí aj skepticizmus voči Cirkvi a účasti na bohoslužbách, pretože neustále očakávame silné duchovné zážitky. Lenže ak sa pozrieme na životy veľkých svätcov, všimneme si, že mnohých z nich Boh dlhé roky akoby ponechal v temnote. Príkladom je Matka Tereza alebo Abrahám, ktorému Boh dal vytúženého syna až v starobe. Bohu však ide o to, aby človek dozrel a pochopil, čo od neho žiada a uveril mu. Dôležitá je teda aj schopnosť zbaviť sa naviazanosti na pôžitok a zážitok, pretože ten nás neurobí šťastnými. Človek sa síce snaží čo najviac si užiť, ale vzápätí prichádza k záveru, že ak mu chýba snaha darovať sa, nedosiahne ani pokoj, ani lásku a nemá ani čas na blízkych.
Okrem toho človeku nesmie chýbať schopnosť byť dobrým kamarátom a byť dobrým priateľom. V súčasnej dobe vzťahy často posúvame na tú najnižšiu úroveň a stávajú sa z nás iba spoločníci.
Ak sme už súčasťou spoločenstva, napríklad nášho univerzitného, buďme jeho opravdivými členmi. Nezotrvávajme v ňom len kvôli prospechu, ale stotožnime sa zo svojou pozíciou študenta či pedagóga a buďme na svoj status hrdí.
Slavomíra Matlová
Foto: Internet