Volám sa Majka a v zimnom semestri som absolvovala Erasmus pobyt v Dánsku. Nielenže mám odvtedy rada Dánsko, ale aj Slovensko mi ešte viac prirástlo k srdcu. Na Škandináviu som sa veľmi tešila. A veruže bolo na čo. Určite ste to už niekedy začuli – vysoká životná úroveň, efektívne školstvo, preslávený severský dizajn, bicykel na každom kroku, všetko funguje ako má. Čo som o Dánsku nevedela, že je tam menej ako 1% katolíkov. Aj napriek tomu, že takmer 80% sa hlási k oficiálnej dánskej štátnej (luteránskej) cirkvi, iba 3% pravidelne chodia na nedeľné bohoslužby. Celé Dánsko je jedna diecéza. Väčšinu tvoria prisťahovalci a ich deti.
Na 5 mesiacov mi bolo domovom takmer 200 tisícové mesto. Mala som obavy, či v ňom nejaký náš kostol bude. Našťastie bol. Jeden jediný katolícky kostol na šírom okolí. Našla som tam hneď niekoľko ľudí, ktorých si dodnes nosím v srdci. Prvým milým prekvapením boli tri rehoľné sestričky, pôvodom z Poľska, ktoré celú svoju pastoráciu prežili v Dánsku. Po celý čas boli akýmsi závanom domova, poľská krv je nám – Slovákom, blízka. Hneď ako sa o nás dozvedeli, oboznámili miestnu mládež, aby nás pozvala medzi seba. Okrem nich spravovali farnosť dvaja kňazi. Obaja hovorili anglicky. Bohoslužby však boli celebrované v dánčine, v nedeľu aj v poľštine a kórejčine, raz v mesiaci aj v angličtine. Spočiatku som si nevedela predstaviť, ako vydržím tak dlhý čas bez toho, aby som na sv. omši rozumela. A ako mi jeden kňaz zvykol pripomenúť – „Maria, Jesus is the point! Teraz ti stačí viera.“ Odstupom času si uvedomujem, ako rýchlo sa z môjho života vytratila vďačnosť, že sa môžem sv. omše zúčastniť v jazyku, ktorému rozumiem a že si môžem vybrať hneď z niekoľkých možností, kde a kedy sa na ňu vyberiem. V Dánsku sa mi podarilo zúčastniť iba jednej mládežníckej omše. Navyše bola v angličtine. Dobrodružstvom bolo cestovať kvôli nej do 144 km vzdialeného mesta. Všetka energia aj čas za to stáli. Malo to pre mňa obrovskú hodnotu. Vzdialenosť dala mojej účasti nový rozmer. Ako ochotne som prešla takú diaľku, a ako lenivo dnes na Slovensku dvíham kotvy z gauča, keď je potrebné prejsť kilometer do kostola. Slováci, máme byť za čo vďační!
Vďačnosť prežívam aj za troch kňazov, ktorých som stretla. Prvý z nich bol 63 ročný Dán, redemptorista. Tento kňaz mi za tri ´zdravasy´ požičal svoj bicykel na celý čas (pre informáciu, nemať v Dánsku bicykel je handicap. Je to krajina bicyklov). Na moje prekvapenie bol kňazom ešte len jeden rok. Neviem z akých príčin sa tak stalo, ale oslovilo ma, že sa vo svojom veku rozhodol dať Bohu k dispozícii práve takto. Boh si svojich pastierov povoláva rôznymi spôsobmi, v rôznom veku aj z rôznych krajín, aby prišli do Dánska. Druhým bol mladý karmelitán z Indie. Vo farnosti sa venoval mladým ľuďom. Raz nás vzal na výlet do Kodane, kde pravidelne slúži početnej indickej komunite. Stretli sme sa s veľkým prijatím. Viera naozaj ľudí spája. Pre kňazov to tam nie je nič nezvyčajné precestovať kilometre, aby sa stretli s veriacimi rovnakej národnosti. Tretím kňazom bol Poliak. Zapálený, srdečný človek, pripravený rozdať sa. Práve tento kňaz ma pozval do iného mesta navštíviť spoločenstvo študentov a zúčastniť sa s nimi anglickej sv. omše.
Aj keď som často mala pocit, že nerastiem, že stojím na mieste, že nepočujem, čo Boh hovorí do môjho života, keď prekážkou k osobnému zdieľaniu bol buď jazyk alebo iná kultúra, keď priatelia boli ďaleko,… bol tu jeden Priateľ, ktorý čakal, kedy práve Jemu poviem, čo mám na srdci, kedy naňho zložím svoje starosti. Boh sám stačí. A tam som uvidela, že ma nepovedie, kde sám nepôjde so mnou. Že mi nepošle ľudí, ak budem na nich lipnúť viac ako na Ňom. Viera sa môže unaviť, ale potom bude znova posilnená. Je dobré z času na čas zažiť niečo iné, vymeniť stereotypné prostredie za novú kultúru. Vtedy človek zistí, že nie je všetko také samozrejmé, ako si myslel. Mám rada Dánsko. A mám rada Slovensko práve preto, aké je.
Mária Kundračíková, študentka PF KU