„Sláva Bohu na výsostiach“(latinsky: Gloria in excelsis Deo) je začiatok prastarého a ctihodného hymnu. Sú to slová anjelov, slová nebeského zástupu, ktorý spieval pri Ježišovom narodení… to je radosť neba. Áno, nebo sa aj takto raduje. My, spievajúc hymnus, sa pridávame k tomuto zástupu. Sme zmiešaní s anjelmi. (Hovorí sa tomu zmiešaný zbor J) Predstavte si, pre vznešenosť tohto hymnu, hymnus bol spočiatku vyhradený len pre biskupa… a kňazi až do 12. storočia ho mohli používať iba v období veľkej noci a v deň svojich primícií. Od istého času ho spievame na svätej omši všetci. A viete prečo? Lebo podľa svätého Petra – ako napísal v svojom prvom liste: celý Boží ľud je považovaný za kňazský ľud „kráľovské kňazstvo“, preto má právo takto Boha chváliť. Veď nakoniec, na to sme stvorení, aby sme Boha chválili.
Podľa niektorých liturgistov by sa tento oslavný hymnus nemal recitovať. Veď si len predstavte, že by sme na slávnosti recitovali štátnu hymnu. No, nepasuje to. Nie som liturgista, ale aj ja zdieľam tento názor.
Často ma upúta veta „Oslavujte Boha vo svojom tele!“ (1 Kor 6, 20) Svätý Irenej povedal, že „slávou Boha je žijúci človek“. Slávou Boha, je žijúci študent… aspoň vtedy, keď mu na svätej omši spieva tento hymnus. A tu sa chcem obrátiť na našich hudobníkov a povedať: ešte viac je na slávu Boha ten, kto nie len spieva hymnus, ale ho aj hrá. Oj, v tejto chvíli som smutný, že neviem hrať na nijaký hudobný nástroj. Ale aby ste neboli dvojtvárni, oslavuje Boha v tele aj mimo kostola.
Boh stvoril človeka krásneho i fyzicky i emocionálne – máme schopnosť vytvárať vzťahy (EQ – Emocionálny kvocient) a schopnosť racionálne myslieť (IQ Inteligenčný kvocient). Niekto má viac jedného a iný druhého. Teraz nepozerám ani na chlapcov ani na dievčatá. Jednoducho Boh videl, že dielo – tvoje ty – je „veľmi dobré.“ Že ty si stvorený dobre. (Gn 1, 31) So svojou tvárou, postavou, vlasmi, obočím, nechtami, so svojimi darmi. Keď si toto uvedomíš z perí ti vytryskne radostné „Sláva Bohu na výsostiach“. Boh stvoril hudobníkov, aby ho oslavovali spevom a stvoril aj iných oslavovačov, aby ho oslavovali telom. Neboj sa tela. Telesnosť je pretrvávajúci spôsob, ktorým duch vstupuje do kontaktu s okolitým svetom. Našim cieľom je i telesne oslavovať Boha sme … oslavovači. „Sláva Bohu na výsostiach“ nech je tvoja osobná hymna, milovaná pieseň… práve vtedy, keď sa pozrieš na seba… do zrkadla.
… Chválime ťa, velebíme ťa, klaniame sa ti, oslavujeme ťa, vzdávame ti vďaky, (Laudámus te. Benedícimus te. Adorámus te. Glorificámus te. Grátias ágimus tibi) lebo veľká je sláva tvoja… Krásnych päť slov… hádam nič krajšie si dnes nevyslovil.
Chválime Boha, velebíme ho, lebo je medzi nami, tešíme sa, že sa spolu stretávame, že bude hostina. Pred hymnom sme si oľutovali hriechy a to aj preto, aby sme ho chválili s čistým srdcom. Najprv si oľutuj hriechy, a tak chváľ Boha. Áno, stretávame sa, aby sme ďakovali, chválili, spievali o svojej nádeji, ale tak isto aby sme vyznali svoju neveru a vinu. My neplesáme preto, že sme spravodliví, ale preto že veríme, že sme ospravedlnení. Preto, lebo … „vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. … lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek.“ (Gal 2,16) Preto zabudni na to, čo bolo s tvojimi skutkami. „Raj (pre nás) stvorí Boh inak. My sme už po odpykanej vine.“ (R. Dilong: Rozjímania 3)
Ž 105,3 hovorí: „… nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána.“ Radosť by mala byť podstatným rysom nášho schádzania sa – tá bola samozrejmosťou u prvých kresťanov. Pravda, nebol som tam, ale čítal som o tom. J Naša radosť, to nie je prázdne výskanie a jasanie. Máme problémy – priznávame ich … Ja viem… „Človek nie je všetok v kostole. (len) Boh je vždy celý. My sme tu so všelijakým krížom.“ Podobáme sa tým čo… „Slzy nenosili na šatách. Len v srdci. … Tak hľadáme slávu Božiu. A nájdeme ju. Aj spadnutí na zem, sme v nej. (často) Na tvrdej pôde bývame… (Preto) Dávame z bohatstva srdca. Nie z bohatstva zeme.“ /R. Dilong: Rozjímania 4/
A preto k tomuto radostnému spevu sú pozývaní aj trpiaci, aj hriešnici, ba práve oni najviac, aby pocítili, že Ježiš vstal z mŕtvych, je medzi nami a tešili sa, že ho o chvíľu prijmeme.
A potom po ceste domov každý skúsi, že u neho je plnosť radosti, po jeho pravici večná slasť. (por. Ž 16,11)
Vieš, či so slzou, či bez nej, v tom „Sláva Bohu na výsostiach, máme byť unášaní Bohom.“ To je ako v tanci, keď … lietaš vo vzduchu… veď pamätáš. Sláva Bohu na výsostiach… má byť aspoň tak radostné, ako budú tvoje prvé minúty po úspešných štátniciach.
V ňom v radosti vyslovíme ďalších päť krásnych, zvolaní: Pane, Ježišu Kriste, Ty jednorodený Syn, Pán a Boh, Baránok Boží, Syn Otca. Nie sú to veľkolepé zvolania? Je to najpravdivejšie, čo môžeme vysloviť. Áno „Sláva Bohu“ lebo len Bohu patrí sláva… a viac… nikomu inému.
Preto ty v tomto hymne „z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily“ (Mk 12,30) spievaj: „…len ty si Svätý, len ty si Pán, len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste, s Duchom Svätým v sláve Boha Otca. Amen…. Ale len ak z celého srdca ho budeš milovať z celého ho budeš i chváliť.
Ale povedz pravdu, prišiel si Boha chváliť alebo si sa prišiel posťažovať, prišiel si ďakovať, alebo si prišiel len prosiť? Buď spokojný, môžeš mi spokojne odpovedať: prišiel som robiť aj jedno aj druhé, aj to tretie i štvrté. Vo svätej omši je na všetko priestor. Áno, máš pravdu. My sme sa venovali tomu prvému: chvále … venovali sme sa hymnu, na slávu Božiu.
Chcem podotknúť, že poznáme aj menší hymnus na slávu Božiu. Tzv. malá doxológia. (gr. Doxa – sláva) Ten znie: Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku tak nech i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen. Hymnus sa dotýka minulosti: ako bolo na počiatku; spomína prítomnosť: tak nech je i teraz; a pripomína budúcnosť: i vždycky i na veky vekov.
A teraz sa ideme venovať ďalšej časti sv. omše: „Modlitbe dňa“, ktorá sa nazýva „Kolekta“. Ona je zavŕšením úvodných obradov svätej omše a nikdy sa nemôže vynechať. Všetky časti svätej omše sa završujú kňazskou modlitbou. Bohoslužba slova – sa zakončuje modlitbou veriacich; príprava obetných darov – modlitbou nad obetnými darmi; obrad prijímania – modlitbou po prijímaní.
Obsahom tejto modlitby je prosba, ktorá sa viaže na daný deň a daný sviatok a podáva sa vznešeným rímskym štýlom. Hlboké myšlienky sú tu vyjadrené krátko a presne. (Po jezuitsky J) Najkrajšie modlitby pochádzajú z obdobia pápeža svätého Leva Veľkého (440 – 461) – je možné, že väčšina je jeho dielom.
Modlitba dňa sa začína výzvou: „Modlime sa.” Je to plurál. My sa modlíme. Tým sa naznačuje, že je spoločnou modlitbou celého spoločenstva. Kňaz sa ju modlí ako liturg… z moci svojho kňazstva, ju prednáša v mene ľudu a za ľud, nebeskému Otcovi. Modlitba sa nazýva „Kolekta“ (lat. collecta – zhrnutie, zbierka). V tejto modlitbe sú zhrnuté i vaše modlitby. Bude krásne, ak sa túto modlitbu budete v mysli modliť s kňazom. A na znak viery a súhlasu, potvrdíte kňazovu modlitbu slovom – Amen.
Je to teda Cirkev, ktorá sa modlí. A zakončenie modlitby je vždy rovnaké: Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Toto zakončenie naznačuje, že je to prosba Cirkvi k Otcovi, vždy prosíme cez – skrze nášho Pána Ježiša Krista… a tiež naznačuje, že sme v tejto prosbe spojení v jednote s Duchom Svätým. Takúto štruktúru má každá liturgická modlitba. Obraciame sa k Bohu cez Ježiša a sme spojení s Duchom Svätým.
Radosť, ktorú som spomínal pri opise hymnu „Sláva Bohu na výsostiach“ vám nechcem pokaziť mojím dlhým príhovorom, preto končím … a to slovami: oslavujte Boha, majte veľmi radi svätú omšu… a … trochu i kňaza … ktorý vám dnes káže.
p. František Kovaľ, SJ