Asi pred dvadsiatimi siedmimi rokmi jedna rehoľná sestra menom Elvíra vnímala, že na uliciach je mnoho mladých ľudí závislých na drogách, mnoho smutných, sklamaných, nešťastných, opustených a zúfalých ľudí. Preto sa rozhodla otvoriť prvý dom komunity Cenacolo v talianskom meste Saluzzo. Odvtedy sa táto komunita rozšírila do všetkých krajín sveta a dnes má celkovo okolo 45 domov. Do komunity vstupujú ľudia s rôznymi typmi závislosti, ľudia zúfalí, beznádejní, bez zmyslu života, ale taktiež ľudia bez závislosti, ktorí v srdci majú len túžbu skúsiť na istý čas žiť život v komunite. Jedným z týchto ľudí som bola aj ja.
S komunitou som sa prvý krát stretla v Medjugorii asi pred desiatimi rokmi a odvtedy som stále pociťovala v srdci túžbu skúsiť život v komunite. Najprv som si myslela, že komunita je len pre narkomanov. Po pár rokoch som sa však dozvedela, že do komunity vstupujú aj ľudia bez závislosti a tak som začala reálne uvažovať nad vstupom do komunity. Bolo to pred rokom a pol, keď som urobila rozhodnutie a 20. novembra 2009 som vstúpila do jedného zo zmiešaných domov v Cherascu (Taliansko). V zmiešaných domoch sú spoločne chlapci aj dievčatá, prípadne matky s deťmi a rodiny. Ostatné domy sú čisto chlapčenské alebo dievčenské.
Aj napriek tomu, že som tak veľmi chcela ísť do komunity, neminuli ma ťažkosti spojené so začiatkom života v komunite. Tie ťažkosti boli spojené s rečou, pretože som vôbec nevedela po taliansky. Tie však pominuli dosť rýchlo, pretože už o pár mesiacov sa to zmenilo. Ďalšie, oveľa horšie ťažkosť bola prijať niektoré pravidlá komunity, ktoré sa mi na začiatku zdali príliš prísne a nechápala som ich význam. Tiež som mala problém prijať samotný spôsob života komunity. Vďaka Bohu sa to postupne menilo a ja som pomaly pochopila aj význam pravidiel a dá sa povedať, že som sa stotožnila aj so životom komunity.
Život v komunite je v mnohom odlišný od života, akým sa žije mimo nej. V prvom rade je to život zameraný na duchovné hodnoty, na vnútorne prežívanie človeka, na modlitbu a vytvorenie si vzťahu s Bohom. Ak by som to mala k niečomu prirovnať, tak je to tak, akoby bol človek na nejakých duchovných cvičeniach, kde sa okrem manuálnej práci a osobnej modlitbe, oveľa viac venuje práci na sebe samom. Práve vďaka tomu a aj ostatným ľuďom z komunity je tu priestor, kde človek spozná sám seba, skutočnosti, ktoré skrýval aj sám pred sebou alebo ich o sebe ani nevedel. V komunite som prežila aj momenty veľmi ťažké, keď som bola konfrontovaná so sebou samou, s mojimi zraneniami z minulosti, a práve na tomto som sa naučila, že keď človek trpí a má dôveru v Boha, tak sa to utrpenie zmení vždy na radosť. Utrpenie s Bohom má vždy svoj význam.
Nie nadarmo sa komunita volá aj „školou života“. Je to miesto praxe, kde sa žije a v praxi vykonáva to, čo sa píše v Písme Svätom. V komunite som strávila len deväť mesiacov, ale úplne zmenila môj život. Stala som sa odvážnejšou púšťať sa do vecí, o ktorých by som predtým povedala, že ich nezvládnem, menej zakomplexovanejšou a viac slobodnejšou a hlavne uzdravenou od starých rán.
Teraz som späť doma, ale mnohé veci žijem tak, ako som sa to naučila v komunite a tiež si na sebe stále viac uvedomujem veci, ktoré boli v mojom živote zmenené. Odstupom času môžem povedať, že mi to natoľko ovplyvnilo život, že nie je deň, kedy by som nemyslela na život v komunite.
Monika, študentka 1. Mgr na PF KU