Apoštoli Slovanov, svätý Cyril a svätý Metod zostávajú v pamäti Cirkvi spolu s veľkým evanjelizačným dielom, ktoré uskutočnili. Ba možno tvrdiť, že ich pamiatka sa stala osobitne živou a aktuálnou za našich dní. (SA 1)
Pápež, sv. Ján Pavol II. vydal túto encykliku pri príležitosti viacerých jubileí:
1100 rokov od smrti sv. Metoda.
31.12.1980 apoštolský list sv. Jána Pavla II.: Egregiae virtutis – vyhlásenie svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy.
Lev XIII., 30. septembra 1880, rozšíril úctu týchto dvoch svätých encyklikou Grande munus na celú Cirkev.
Encyklika má osem častí a 32 článkov a bola podpísaná 2. júna 1985 na sviatok Najsvätejšej Trojice.
Všimneme si tri časti tejto encykliky: III. Hlásatelia evanjelia, IV. Založili Božiu Cirkev, V. Katolícky zmysel Cirkvi.
III. Hlásatelia evanjelia – Náročnosť apoštolského povolania -Vykročiť do neistoty
Hoci bratia Cyril a Metod boli vychovaní v byzantskej kultúre, vedeli sa stať apoštolmi Slovanov v plnom zmysle tohto slova. Takéto poverenie znamenalo pre nich nielen opustiť čestné miesto, ale aj kontemplatívny život; to znamenalo vyjsť z prostredia byzantského cisárstva a vydať sa na dlhé putovanie v službe evanjelia, medzi kmeňmi, ktoré z mnohých hľadísk zostávali veľmi vzdialené od spôsobu občianskeho spolunažívania, vybudovaného na rozvinutej štátnej organizácii a kultúre Byzancie, ktorá bola preniknutá kresťanskými zásadami. (SA 8)
Slovanský životopis Metoda týmito slovami tlmočí žiadosť kniežaťa Rastislava, ktorú predniesli jeho vyslanci cisárovi Michalovi III.: “Prišli k nám mnohí učitelia, kresťania z Vlách i Grécka i z Nemiec, učia nás rozlične. Ale my Slovieni… nikoho nemáme, kto by nás vyučil v pravde a vyložil zmysel”. A teda boli vyslaní Konštantín a Metod. Ich hlboko kresťanská odpoveď na výzvu za týchto okolností a vo všetkých podobných prípadoch, je podivuhodne vyjadrená slovami, ktoré povedal Konštantín cisárovi: “Hoci som ustatý i chorý na tele, s radosťou pôjdem do tej krajiny”, “s radosťou odchádzam pre kresťanskú vieru”. (SA 9)
Slovanskí apoštoli nahliadli, že je prirodzené zaujať jasnú pozíciu vo všetkých sporoch, ktoré vtedy znepokojovali slovanské kmene, usilujúce sa o pevnú organizáciu, ich ťažkosti prijímali ako vlastné a rovnako aj nevyhnutné problémy národa, ktoré bránili svoju totožnosť pod vojenským a kultúrnym tlakom novej románsko-nemeckej ríše.
Konštantín a Metod necúvali pred skúškou: nepochopenie, otvorená zlá vôľa… neprinútili ani jedného ani druhého, aby zanechali vytrvalý úmysel a slúžili dobru slovanských národov a jednotne všeobecnej Cirkvi. Kvôli hlásaniu evanjelia dvaja svätí bratia vzali na seba ťažkú úlohu preložiť texty Svätého písma, ktoré im boli známe v gréčtine, do jazyka toho slovanského kmeňa, ktorý sa usadil takmer na hraniciach ich rodného mesta. Využívajúc svojej dokonalej znalosti gréčtiny a vlastnej kultúry pre toto ťažké a jedinečné dielo, vytýčili si za cieľ pochopiť a preniknúť reč, zvyky a tradície, vlastné slovanským kmeňom a verne tlmočiť ich túžby a ľudské hodnoty, ktoré v nich boli a sa prejavovali. (SA 10)
IV. Založili Božiu Cirkev.
Ale príznačnou charakteristickou črtou, je ich pokojný spôsob, akým budovali Cirkev, pri čom boli vedení víziou jednej, svätej a všeobecnej Cirkvi. (SA 12)
Hoci svätí bratia pôsobili v takých zložitých a neistých pomeroch, nijako sa neusilovali vnucovať národom, ktorým mali hlásať evanjelium, nepopierateľne vyššiu úroveň gréckeho jazyka a byzantskej kultúry alebo zvyky a obyčajne pokročilejšej spoločnosti, v ktorej vyrástli a ktoré im istotne boli bližšie a milšie. Ich ideálom bolo spojiť veriacich v Kristovi. Ich hlavným cieľom bola síce svornosť a mier, ale predsa vždy rešpektovali záväzky, plynúce z ich poslania a dbali na tradičné nároky a práva Cirkvi, ako ich ustanovili predpisy koncilov. Preto tiež pokladali za svoju povinnosť, i keď boli poddanými východnej ríše a ako veriaci podliehali carihradskému patriarchátu, vydávať účty zo svojej misijnej činnosti rímskemu pápežovi a predložiť mu na schválenie učenie, ktoré vyznávali a hlásali, podobne ako aj liturgické knihy, napísané v slovanskom jazyku a metódy, ktoré používali pri evanjelizácii tých národov. Svojho poslania sa ujali z poverenia Carihradu, ale potom sa v určitom zmysle usilovali o jeho potvrdenie tým, že sa obracali na apoštolskú Stolicu v Ríme, ako na viditeľný stred cirkevnej jednoty. Vo svojom zmysle pre všeobecnosť budovali takto Cirkev ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú. … rozličné životné pomery jednotlivých kresťanských cirkví, nikdy nemôžu ospravedlniť nejednotnosti, nesvornosť a roztržky vo vyznávaní jedinej viery a v praktickom uplatňovaní lásky. (SA 13)
…vo sv. Cyrilovi a Metodovi vidíme opravdivých predchodcov ekumenizmu, pretože sa účinne usilovali, aby odstránili alebo zmenšili každú skutočnú, ako aj čo len zdanlivú roztržku medzi jednotlivými spoločenstvami veriacich, patriacimi do jednej a tej istej Cirkvi. (SA 14)
V. Katolícky zmysel Cirkvi
Veľmi výrazná a poučná pre dnešnú Cirkev je aj katechetická a pastoračná metóda, ktorú používali pri apoštolskej činnosti medzi národmi, ktoré dovtedy nepočuli sláviť Božie tajomstvá vo svojej materčine a nepočuli ešte ani hlásať Božie slovo spôsobom celkom prístupným ich mysleniu a rešpektujúcim ich konkrétne životné pomery.
Cirkev, čiže ľud Boží, šíriac toto kráľovstvo, nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak, žičí schopnostiam, vlastnostiam a mravom jednotlivých národov. Pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a preberajúc ich očisťuje, posilňuje a vyzdvihuje… (SA 16)
Cirkev je katolícka i preto, že vo všetkých ľudských okolnostiach a pomeroch vie predkladať zjavenú pravdu, ktorú ochraňuje neporušenú v jej Božom obsahu, a to tak, aby zodpovedala vznešeným ideálom a spravodlivým očakávaniam každého človeka a národa… Evanjelium neochudobňuje a nezháša to, čo každý človek, kmeň, národ a kultúra v priebehu svojich dejín uznávajú a uskutočňujú ako dobro, pravdu a krásu; skôr podnecuje k prispôsobeniu a rozvíjaniu všetkých týchto hodnôt, aby sa podľa nich veľkodušne a radostne žilo a aby sa doplňovali tajomným a povznášajúcim Svetlom Zjavenia. (SA 18)
Cirkev všade uplatňuje svoju univerzálnosť tým, že prijíma, spojuje a povznáša svojím vlastným spôsobom a materskou starostlivosťou každú naozaj ľudskú hodnotu.
Spracoval: Jozef Žvanda
Foto: Internet