Potulky so sv. Jánom Pavlom II. – Centesimus annus
Milí mladí priatelia, vo svojom príhovore sa chcem venovať problematike sociálneho rozmeru evanjelia z encykliky pápeža sv. Jána Pavla II. – Centesimus annus (Stý rok).
Pár slov o encyklike: 9. encyklika, podpísaná 1.5.1991 (spomienka sv. Jozefa), 13. rok pontifikátu, 70 rok, rok SDM v Czenstochovej (celkovo 4 zahraničné pápežské cesty).
Časti dokumentu: úvod, 1. časť – Charakteristické črty Rerum novarum, 2. časť – Na ceste k novým veciam dneška, 3. časť – Rok 1989, 4. časť – Súkromné vlastníctvo a všeobecné určenie majetkov, 5. časť – Štát a kultúra, 6. časť – Človek je cestou Cirkvi, záver.
Encyklika bola napísaná k 100.výročiu od vydania encykliky pápeža Leva XIII. – Rerum novarum, pápež v nej chcel vyzdvihnúť trvalú hodnotu princípov v spomínanej encyklike. Kľúčom k čítaniu Rerum novarum je dôstojnosť robotníka a jeho práce.
Centesimus annus sa zaoberá pádom komunizmu, preskúmaním slobodnej ekonomiky a o nových hrozbách demokracie.
Chcem sa venovať piatej časti encykliky (Štát a kultúra), kde sa Svätý Otec zaoberá postojom Cirkvi k demokracii, demokraciou bez zásad, vzťahom medzi slobodou a pravdou:
„Cirkev si veľmi váži demokraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na politických rozhodnutiach a podriadeným zaručuje možnosť svoje vlády voliť a kontrolovať a tam, kde je to potrebné, pokojnou cestou ich odvolávať. Nemôže preto schvaľovať utváranie úzkych vládnucich skupín, ktoré pre vlastné záujmy alebo ideologické ciele strhávajú na seba štátnu moc. Skutočná demokracia je možná len v právnom štáte a na základe správneho ponímania ľudskej osoby. Vyžaduje splnenie podmienok, nevyhnutných na podporu jednotlivcov výchovou a formáciou v duchu pravých ideálov, na podporu “subjektivity” spoločnosti utváraním štruktúr zainteresovanosti a spoluzodpovednosti. Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickým formám politiky. A tí, čo sú presvedčení, že poznajú pravdu a na nej zotrvávajú, z demokratického hľadiska nie sú dôveryhodní, lebo neakceptujú, že pravdu určuje väčšina, prípadne že sa mení podľa politickej situácie. V tejto spojitosti musíme povedať, že v prípade, ak nejestvuje žiadna posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený, alebo skrytý totalitarizmus. Cirkev nezatvára oči ani pred nebezpečenstvom fanatizmu alebo fundamentalizmu tých, čo v mene údajne vedeckej a náboženskej ideológie cítia sa oprávnení druhým ľuďom nanútiť svoju predstavu o pravde a dobre. Kresťanská pravda k takým nepatrí. Kresťanská viera, keďže nie je ideológiou, sa neusiluje vtesnať pestrú spoločensko – politickú skutočnosť do ustrnutej schémy a uznáva, že ľudský život sa v dejinách realizuje v rôznych, a nie vždy bezchybných podmienkach. Preto rešpektovanie slobody patrí k metóde Cirkvi, ktorá neprestajne prízvukuje trancendentnú dôstojnosť osoby. Sloboda nadobúda plnú hodnotu len prijatím pravdy. Vo svete bez pravdy stráca sloboda svoj obsah a človek je vystavený moci vášní a zviazaný otvorenou, alebo skrytou podmienenosťou. Kresťan žije slobodu (porov. Jn 8,31-32) a slúži jej, keď na základe misionárskej povahy svojho povolania neustále ponúka pravdu, ktorú spoznal. V dialógu s druhými ľuďmi, všímavý ku každému zlomku pravdy, s ktorým sa stretá v konkrétnom živote a v kultúre jednotlivcov i národov, neprestáva potvrdzovať to, čo ho naučila o ľudskej osobe jeho viera a správne používanie rozumu.“ (Centesimus annus, 46.)
Pápež v piatej časti (štát a kultúra) sa taktiež venuje základným ľudským právam, spoločnému dobru:
„Po páde komunistického totalitarizmu a mnohých iných totalitných režimov, i tých, ktoré nazvali “národná bezpečnosť”, pozorujeme dnes prevahu, aj keď nie bez prekážok, demokratického ideálu spojeného so záujmom a starostlivosťou o ľudské práva. Práve preto národy, ktoré reformujú svoj vnútorný poriadok, musia s výslovným uznávaním týchto práv položiť dôveryhodné a pevné základy demokracie. Medzi najzákladnejšími právami treba spomenúť právo na život, ktorého integrálnou časťou je právo na rozvíjanie života po počatí v materskom lone; právo žiť v jednotnej rodine a v mravnom prostredí, ktoré je priaznivé pre rozvoj vlastnej osobnosti; právo na rozvoj vlastnej inteligencie a slobody v hľadaní a poznávaní pravdy; právo podieľať sa prácou na sprístupňovaní bohatstva zeme, a tak zarábať na vlastné živobytie i živobytie svojich blízkych; právo slobodne zakladať rodinu a prijať a vychovávať deti pri zodpovednom používaní sexuality. Prameňom a syntézou týchto práv je v istom zmysle náboženská sloboda, ponímaná ako právo žiť v pravde vlastnej viery a v zhode s transcendentnou dôstojnosťou vlastnej osoby. Lenže ani v krajinách s demokratickými formami vlády sa tieto práva vždy plne nerešpektujú. Nemyslíme len na škandál potratu, ale aj na rôzne príznaky krízy demokratických systémov, ktoré, ako sa zdá, strácajú niekedy schopnosť rozhodovať v záujme spoločného dobra. Požiadavky zo strany spoločnosti sa neposudzujú podľa kritérií spravodlivosti a morálky, ale skôr podľa volebnej alebo finančnej sily skupín, ktoré ich podporujú. Takéto úchylky od zásad politickej morálky plodia časom nedôveru a ľahostajnosť a tým pokles politickej zainteresovanosti a spoločenského ducha v obyvateľstve, ktoré sa cíti poškodené a sklamané. Z toho vyplýva narastajúca nemohúcnosť zaradiť čiastočné záujmy do celkového pojatia spoločného dobra. Ono nie je jednoduchým súhrnom čiastočných dobier. Spoločné dobro znamená ich ohodnotenie a zoradenie na základe spravodlivej hierarchie hodnôt a napokon na základe jasného chápania dôstojnosti a práv ľudskej osoby. Cirkev uznáva zákonitú autonómiu demokratického poriadku. Nemá oprávnenie vyjadrovať sa v prospech jedného alebo druhého inštitucionálneho alebo ústavného riešenia. Jej prínos k takémuto poriadku je pohľad na dôstojnosť človeka, ktorá sa v celej svojej plnosti ukazuje v tajomstve vteleného Slova. (Centesimus annus, 47.)
V záverečnej šiestej časti (človek je cestou Cirkvi) pápež prezentuje postoj Cirkvi k dianiu v spoločnosti v priereze 100 rokov:
„Na počiatku priemyselnej spoločnosti “bezmála otrocké jarmo” donútilo nášho predchodcu ujať sa slova na obranu človeka. Počas celých sto rokov Cirkev ostala verná svojmu záväzku. V búrlivom období triedneho boja po prvej svetovej vojne zasiahla na obranu človeka pred hospodárskym vykorisťovaním a pred tyraniou totalitných systémov. Po druhej svetovej vojne do stredu svojich sociálnych posolstiev postavila dôstojnosť človeka, zdôrazňovala všeobecné určenie materiálneho bohatstva a spoločenský poriadok bez útlaku, založený na duchu spolupráce a solidarity. Ustavične prízvukovala, že človek a spoločnosť potrebujú nielen tieto majetky, ale aj duchovné a náboženské hodnoty. Čím väčšmi si uvedomovala, že veľa ľudí žije nie v blahobyte západného sveta, ale v biede rozvojových krajín a znáša položenie, ktoré je ešte “bezmála otrockým jarmom”, cítila a cíti povinnosť celkom jasne a otvorene upozorniť na túto skutočnosť, hoci vie, že toto jej volanie vždy všetci priaznivo neprijmú. Sto rokov po uverejnení Rerum novarum stojí Cirkev znova pred “novými vecami” a novými výzvami. Toto sté výročie má preto povzbudiť k horlivosti všetkých ľudí dobrej vôle, najmä však veriacich.“ (Centesimus annus, 61.)
Nech nám pohľad sv. Jána Pavla II. pomáha správne posudzovať a rozlišovať dianie v našej spoločnosti i aktívne sa zapájať do jej obnovy. Amen
Róbert Slotka