O modlitbe počujeme veľmi často v kostole alebo na duchovných obnovách. Veľmi často sa jej aktívne venujeme. Ako kresťania sa zvykneme modliť ráno a večer, pred jedlom a občas sa zvykneme pomodliť desiatok sv. ruženca počas dňa. Tieto modlitby tvoria našu komunikáciu s Bohom. Často ho prosíme za ťažkosti, ktoré máme my alebo niekto v našom okolí. Občas sa v úžase zastavíme počas dňa a nestačíme sa čudovať nad tou nádherou, ktorá sa nám ukáže v kráse prírody alebo pri stretnutí s výnimočným človekom. Toto všetko tvorí náš život modlitby. Čo s tým? Je toho málo, či veľa?
Občas sa pri spytovaní svedomia pred spoveďou prídeme na to, že sme sa zabudli za posledné obdobie pomodliť, lebo sme sa ráno ponáhľali alebo večer zaspali. Vyznáme to pri spovedi ako jeden zo svojich hriechov. Teraz máme pred sebou otázku. Prečo ma mrzí, že som sa zabudol pomodliť? Pretože som sa mal pomodliť a nemyslel som na to? Je to predsa taká maličkosť a tým, že som sa zabudol pomodliť som zbytočne zanedbal niečo dobré. Niečo v tomto zmysle je prirodzená pohnútka k tomu, že ma to mrzí. A je správne, že to tak cítime. No na jednom príklade si to môžeme poodhaliť z iného uhla. Predstav si, že máš možnosť tráviť čas s partiou ľudí, s ktorými perfektne vychádzaš. Veľmi sa na to tešíš a keď to konečne príde, naplno si užívaš tento čas. Dlho ste sa spolu nevideli a teraz prežívate spolu víkend na chate. Varíte si perfektné jedlá, hráte Activity, kecáte dlho do noci, vychutnávate si super počasie. Každý má veľa zážitkov, pretože žije niekde inde, a tak je stále o čom debatovať a nad čím sa smiať. Tento víkend prešiel ako nič. Cítil si sa úžasne, zaspomínali ste na staré časy a naplno si si vychutnával tých perfektných ľudí, s ktorými si naladený na jednu vlnu. Teraz stojíte na vlakovej stanici a lúčite sa. Každý idete nejakým iným smerom. Odrazu si uvedomíš, že to celé sa končí. Cítiš, že chceš, aby sa to nekončilo. Nevieš, či sa vôbec ešte niekedy v takomto zložení stretnete. Nastúpiš do svojho vlaku, ešte kývaš tým, čo stoja na nástupišti a odrazu sa vlak rozbieha. Ty si nájdeš miesto v „kupečku“. Vo vlaku je dosť prázdno a tak jediný, kto sa ti prihovorí je sprievodca, ktorý si od teba pýta lístok. Ešte v tebe doznieva ten priateľmi preplnený víkend. Smeješ sa na tom, ako ste varili špagety a ako vám totálne vykypeli. Spomínaš a odrazu na teba doľahne taký zvláštny pocit. Odrazu to všetko skončilo a ty sa vraciaš do reality. Začína ti byť ťažko na srdci a cítiš akúsi vyprahnutosť srdca. Bolí ťa, že s nimi nemôžeš byť… Tak nejako sa cíti Boh, keď si naňho nespomenieme. Ľúbi nás dokonalou láskou a nekonečne zamilovaný do nás netúži po ničom inom, len aby sme boli s ním. Aby sme od neho neodchádzali. A práve to sa deje, keď naňho zabúdame počas dňa. Náš vzťah s Bohom má byť o zamilovanosti. Veď ľúbiť niekoho, kto nás tak miluje, by malo byť automatické.
Chcel by som stručne opísať jeden spôsob modlitby, nazýva sa modlitbou Božej prítomnosti. V praxi to znamená asi to, že máme žiť svoj život s vedomím Božej prítomnosti v ňom. Počas dňa prežívame rôzne situácie – pekné, aj ťažké chvíle. A to všetko môžeme prežívať v kontexte Boha, ktorý je so mnou. Čiže vo všetkých situáciách sa môžem modliť. Do tej modlitby vkladám všetky moje city a myšlienky.
Modlitba Božej prítomnosti nie je akýsi druh modlitby. Je to skôr spôsob ako žiť vzťah s Bohom, pričom to samozrejme nevylučuje žiadne iné formy modlitby a spirituality. Na to, aby sme dokázali žiť túto Božiu prítomnosť, potrebujeme konkrétne prostriedky. Ako to dosiahnuť? Tu sa nám ponúkajú určité prostriedky, vďaka ktorým sa takejto modlitbe môžeme učiť:
-
Prijímať často sviatosť zmierenia
Je potrebné žiť v milosti posväcujúcej. Žiť bez ťažkého hriechu. Mnohí duchovní sprievodcovia odporúčajú chodiť pravidelne na spoveď, pričom odporúčajú spovedať sa zhruba v dvojtýždňových intervaloch a tiež odporúčajú nájsť si trvalého spovedníka.
-
Časové barličky
Ďalším prostriedkom je nájsť si čas. Vyhradiť si čas na modlitbu. Ak si v programe dňa presne vymedzíme čas na modlitbu (či už je to ruženec, adorácia alebo meditácia nad Božím slovom…) a tento čas skutočne venujeme modlitbe, pomôžeme nám to nájsť si pravidelnosť. Pravidelnosť v modlitbe je to, čo nám udržuje stály prísun milosti od Pána v akejkoľvek situácii.
-
Pestovať v sebe postoj ochoty plniť Božiu vôľu
Učiť sa plniť Božiu vôľu môžeme postupne. Ak máme pred sebou nejaké životné skúšky alebo rozhodovania, učme sa pokorne prosiť, aby sa stala Božia vôľa, aby sme podľa nej dokázali žiť. A prečo vždy len jeho vôľa? Je to jednoduché. Niekto, kto nás tak veľmi miluje, nechce nič iné, len aby sme boli šťastní. A keďže máme to šťastie, že Boh vie všetko, vie teda aj to, čo máme robiť, aby sme boli šťastní. Lebo aj keby sme si už ničím na tomto svete neboli istí, zostáva nám jediná istota – Boh vie čo robí!
-
Denne si robiť spytovanie svedomia
Robiť si spytovanie svedomia neznamená spomenúť si iba na to, čo som robil zlé a nie je to iba večerná záležitosť. Pomocou spytovania svedomia sa máme naučiť vidieť seba, ako nás vidí Boh. Teda máme poznávať celú našu osobnosť. A samotné vedomie našich darov má predchádzať kalkuláciu mojich hriechov. Je prirodzené skalkulovať, čo všetko sa nám nepodarilo spraviť dobre. No musíme sa učiť v sebe objavovať dary, ktoré sme dostali. Vďaka nim budeme kreatívnejší v rkonaní dobra. A na toto všetko slúži spytovanie svedomia. Na objavovanie môjho pravého, celého obrazu.
Tieto 4 spôsoby sú základnými spôsobmi, ktoré nám môžu pomôcť, aby sme už nežili systémom: odmodlil, neodmodlil. Ale aby sme jednoducho žili náš vzťah s Bohom. Ako počítame s láskou našich blízkych, rovnako počítajme s láskou Boha a žime vzťah s ním. Bez ceremónií, bez fanfár, ale jednoducho z lásky!
Myšlienky sú z februárovej duchovnej obnovy bratov saleziánov v Jasenovciach pri Humennom.
Ondrej, študent PF KU