Bratia a sestry, milí študenti a profesorský zbor, milí spolubratia!
Naplnil sa čas. To je veta, ktorú používame pomerne často, najmä keď čakáme na nejakú udalosť. Aj dnes sa naplnil čas a stretli sme sa tu, na svätej omši, naplnil sa čas prednášok a skúšok, naplnil sa čas života a človek sa rozhoduje pre to či ono. V živote človeka je istý čas, kedy sa lahšie rozhoduje, volí si svoj životný smer. Dnes sme tieto slová počuli od Ježiša. Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. A možno sa pýtame, či tieto slová Ježiš nemohol povedať o čosi skôr, pretože ako vieme, najskôr uväznili Jána, potom Ježiš išiel do Galiley, a až potom začal hlásať Božie evanjelium. Podstatou dnešného evanjelia je toto strohé slovo – naplnil sa čas, kajajte sa, obráťte sa a verte v evanjelium. Možno si spomenieme na množstvo takýchto kázaní aj v Starom Zákone, hádam najznámejšie bolo kázanie proroka Jonáša, ktorého Boh poslal do Ninive, do mesta veľmi hriešneho a presláveného svojimi hriechmi, až tak známeho svojou zvrátenosťou, že sám Jonáš sa toho zľakol a rozhodol sa, že tam vôbec nepôjde. Ušiel na lodi, ale Boh ho tam napokon priviedol. Naplnil sa čas, obráťte sa, ešte štyridsať dní a mesto bude zničené. A mesto sa obrátilo.
Keď sme začínali sláviť túto svätú omšu, taktiež sme hovorili o svojich hriechoch. Mali sme uznať všetky svoje pády do hriechov, vedomé či nevedomé. Naplnil sa čas, aby sme to urobili, pretože chceme stretnúť nášho Boha. Boha, ktorý je svätý, ktorý je bez hriechu, Boha, ktorý nás nekonečne miluje. A my cítime, že bez očistenia sa nemôžeme postaviť pred Božiu tvár. A tak veta „naplnil sa čas“ pre nás znamená, že sa máme obrátiť, že máme uznať svoju hriešnosť, že sa máme na seba zahľadieť, ale nie preto, aby sme samých seba ľutovali, ale preto, aby sme povedali Bohu – je mi to ľúto, chcem sa polepšiť a viac nehrešiť, odpusť mi, lebo k tomuto si ma nestvoril. Ježiš dnes hovorí o obrátení. Hovorí o metanoji. Tí z vás, ktorí aspoň trochu vedia po grécky, možno v tomto slove nájdu dve grécke slová. Jedno je predložka a druhé podstatné meno. Jedno znamená obrátenie pohybu a druhé znamená myseľ. Inak povedané, metanoja je akási revolúcia, ktorá sa týka nás, ktorá má zmeniť náš život. Obráťte sa, obráťte svoj život k Bohu.
Možno sme si na náš život už akosi zvykli. Myslíme si, veď hádam nežijeme až tak zle. Možno je aj pre nás ťažké povedať – zhrešil som, Je to môj hriech. A aký hriech vlastne môžeme mať? Veď sme prítomní na svätej omši, všetko sme to oľutovali. Sú hriechy, ktoré sú ľahké a ťažké, to hádam všetci z hodín náboženstva vieme. Ale na druhej strane, asi málokto sa rozhoduje pre hriech ako taký. Hriech je niečo, čo sa nám na prvý pohľad zdá príjemné. Je to niečo, čo chceme získať, , ale čo nám nepatrí. Akoby sme si povedali – chceme svoj život viesť iba podľa seba. A tak sa niekedy podobáme na gazdinú, ktorá chce roztĺkať orechy, vezme žehličku, roztĺka ich s ňou a potom sa čuduje, že žehlička už nechce žehliť. Niekedy používame svoj život podobne. Žijeme to, čo chceme my a nie to, čo nám Boh dal žiť. Ono sa to možno javí ako obmedzenie našej slobody. Veď som predsa človek slobodný a viem, čo mám robiť. Ale keby som dostal do rúk napríklad takú kameru, asi by som s ňou nevedel narábať bez návodu. Musím mať návod, aby som vedel, ako ju mám správne spustiť, ako ju zaostriť, ako nahrávať, ako to všetko dať do pohybu tak, aby to správne fungovalo, a aby som z toho mal úžitok. Náš život má tiež akýsi návod na použitie, Je to Božie slovo, resp. desať Božích slov, ktoré Boh vyriekol na Sinaji. Všetci ich veľmi dobre poznáme, aj keď sa možno zdá, že sú také staré. A oni sú skutočne veľmi staré. Ale týkajú sa človeka v jeho podstate. A podstata človeka sa ani stáročiami veľmi nezmenila. Boh nám hovorí slová, ktoré sú občas veľmi nepríjemné a ťažké a niekedy si nevieme s nimi rady a nevieme, ako máme zachovávať desatoro v celej svojej šírke a hĺbke. A možno si tak trochu na zľahčenie hovoríme – veď ja predsa toľko nehreším. Možno s celým desatorom nemám až také problémy, nanajvýš tak s jedným či dvomi príkazmi, to nie je až také zlé. Ale možno práve vtedy akoby sme brali do rúk tú žehličku či kameru a roztĺkame s nimi orechy.
Keď Boh hovorí tie slová, – ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal – hovorí o tom, aké miesto má mať Boh v našom živote. Ja som Pán Boh tvoj, ja som ten, kto má byť na prvom mieste, lebo ja som ťa stvoril. Boh chce, aby sme mu dali prednosť pred všetkým. A to znamená naozaj pred všetkým. Keď je Boh v našom živote na prvom mieste, vtedy je všetko ostatné na tom správnom mieste. A možno sa teraz chceme spýtať samých seba, každý sám vo svojom vnútri, aké miesto dávam Bohu vo svojom živote? Koľké miesto v poradí mu až patrí? Druhé? Štvrté? Alebo až posledné? Ja som Pán Boh tvoj, ktorý chce byť na prvom mieste. Nie preto, aby som ťa ovládal, ale preto, lebo ak som ja na prvom mieste, vtedy aj ty budeš šťastný. Lenže my si niekedy vytvárame akési modly a dávame na prvé miesto samých seba, prípadne inú osobu alebo možno prácu, zárobok, auto alebo televízor. Možno sú to všetko pekné veci, ale na prvom mieste v našom živote má byť Boh.
Nevezmeš meno Božie nadarmo. Aj v našej spoločnosti existuje zákon na ochranu osobných údajov, ktorý bráni tomu, aby niekto iný zobral moje rodné alebo telefónne číslo a zneužil ho vo svoj prospech. Boh nám zveril svoje meno, nie preto, aby sme ho používali zbytočne, ale preto, aby sme ho mohli osloviť menom. A tak je dobré, ak si Božie meno ctíme a ceníme, a ak ho vieme zavolať v čase, keď sme v núdzi. Ale veľa krát sa Božie meno používa na kadečo iné, asi každý z nás vie na čo. Hrešíme, preklíname, ba aj falošne prisaháme. Nič z toho sa Bohu nepáči. A verím tomu, že sa to nepáči ani nám.
Zasvätíš Pánov deň – hovorí nám ďalej Boh. Život tu, na zemi, nie je ľahký a má byť naplnený prácou. Ale práca nie je všetko. A opäť je to spojené s prvým Božím prikázaním. Boh chce, aby sme život na zemi žili nie ako otroci, ale ako páni. A tak aspoň jeden deň v týždni by sme si mali vyhradiťpre toho, ktorý nás stvoril. Veď aj Boh, ako to hovorí kniha Genesis, na siedmy deň si odpočinul od všetkých svojich diel. A tak aj my, Aspoň raz v týždni by sme sa mali starať o veci, ktoré nepominú. Ale veľmi dobre vieme, ako často sa vyhovárame. – Musím sa chystať do práce, musím nakúpiť, musím pracovať, lebo mi ujde zárobok. To, ako svätíme nedeľu, veľa vypovedá o našom vzťahu s Bohom, o našom srdci, o našej viere.
Cti otca i matku svoju. Tu veľmi často badáme, aké s tým máme niekedy veľké problémy Ako si mám ctiť otca, ktorý pije? Ako si mám ctiť matku, ktorá sa stará o všetko možné, len nie o mňa, a ktorá ma stále naháňa do roboty? Ľudia sú niekedy k sebe bezohľadní, bezcitní, grobiánski, nastala veľká kríza autority. Občas na spovedi odznie – ako si mám ctiť starú mamu, ktorá je taká stará, že už ani nevie o sebe, ale stále na mňa kričí? Ja ju už akoby nemôžem mať rád. Ale stále jej pomáham. Nuž, skutky hovoria viac ako slová. Ale dôležité je, aký je môj vzťah k otcovi či k matke, ktorých mi dal Boh, aký je môj vzťah k autoritám, ktoré sú tiež od Boha.
Ďalší príkaz v poradí je nezabiješ. Boh chráni najväčšie pozemské dobro, ktoré nám zveril – život človeka. Ale dobre vieme, koľko je na svete vrážd, ako sa siaha na život nenarodených detí a na život starcov. Život už nemáme v úcte, všade sa šíri kultúra smrti. Ale aj sami si ničíme život. Patria sem aj naše hnevy aj to, ako sa správame k nášmu životnému prostrediu, k prírode, ako často sa do prírody odnášajú odpadky a podobne. Ďalej Boh chce, aby sme mali v úcte životodarné sily, ktoré sú v nás ukryté, lebo sú sväté. Chce, aby sme mali úctu k dievčenskej a ženskej dôstojnosti, ale aj k tej mužskej. Máme svoje životodarné sily užívať podľa Božích zákonov, ale žijeme v dobe, kedy je akoby všetko dovolené, kedy si človek stále viac zvyká na čoraz väčšie posúvanie hraníc a potom sa nájde niekde, kde vôbec nechcel byť, až sa nakoniec stane otrokom samého seba. Sme s tým naozaj spokojní?
Nepokradneš. Boh chráni súkromný majetok iných ľudí, ale aj ten náš. Mnoho sa dnes hovorí o krádežiach, lúpežiach, o tunelovaní a o nevyplatení miezd. To všetko sa netýka len tých druhých, ale je dôležité všimnúť si aj samých seba. Boh tiež hovorí – buď pravdovravný. Naša reč má slúžiť na to, aby sme sa navzájom dorozumeli. Ale koľko je medzi nami klamstva a poloprávd? A koľko nepravdivých a neláskavých slov je všade okolo nás? A koľko ohovárania?
Hovorím o hriechoch, z ktorých sa často spovedáme, o našich hriechoch, o mojich hriechoch. Niekedy sa pýtame – ako sa vlastne mám zbaviť hriechov? Veď ja to nedokážem. Som na to príliš slabý. A tak veľmi sa snažím. Koľko sa mám ešte modliť, aby som bol silnejší? Hriech ukazuje to, čo je v tvojom srdci. Ak je tam Boh, vtedy tam len veľmi ťažko prenikne hriech. A tak radšej, ako by sme sa mali zamerať na boj s hriechom a sto krát denne sa modliť a vyhýbať sa tomu či onomu, mali by sme sa snažiť o to, aby sme naplnili naše srdcia niekým iným. Aby tam bol Boh. Pretože Boh a hriech sa neznášajú. Tam, kde je Boh, tam nemôže byť zlo. A tak je dobré ísť na boj s hriechom akoby od konca, snažiť sa otvoriť svoje srdce Bohu, všímať si, ako veľmi ma Boh miluje, čo všetko urobil, aby ma zachránil. A tak už boj s mojou slabosťou nebude motivovaný iba prianím byť dokonalý a svätý, ale bude to moja odpoveď na lásku, ktorú mi Boh zjavuje aj napriek mojim hriechom. Boh ma nikdy neprestal mať rád. Aj keď som ho opustil, aj keď som išiel svojou cestou, aj keď som zhrešil, Boh ma nikdy neprestal milovať, ale dal svojho syna na smrť za mňa, aby ukázal, ako veľmi mu na mne záleží. A tak nemusím žiť v hriechu, pokiaľ v hriechu žiť nechcem. Máme sa obrátiť, aby sme si všimli nie náš hriech, ale Boha, ktorý sa o nás stará. Aby sme nebojovali na slepo s našim hriechom, ale aby sme bojovali spolu s Bohom, aby Boh sám bojoval za nás. A on to urobil a robí to stále. Dáva nám svoje prostriedky, svoje sily, a milosti, aby sme dokázali žiť tak, aby sme aj my sami boli spokojní so svojím životom. Neverím, že by niekto, kto žije v hriechu, bol skutočne šťastný. A ak, tak len nachvíľu. Každý človek má v sebe hlas svedomia, ktorý mu hovorí – takto nenájdeš šťastie. A tak ten návod na dobrý život, ktorý nám Boh dáva vo Svätom Písme, je platný aj v tomto storočí. Máme sa obrátiť ku krížu a všimnúť si toho, ktorý sa stal človekom pre nás, aby sme mohli mať život, odpustenie a milosť.
Dnes slávime spomienku na anjelov strážcov, ktorí nás sprevádzajú životom a ochraňujú. Každý jeden z nás má svojho anjela. Nie preto, aby nás priviedol do pekla, ale aby nás priviedol k Bohu. Nech teda aj táto svätá omša a spolu s ňou celý náš život je sprevádzaný jeho ochranou. Ochranou toho, ktorého nám Boh dal. Nie ako policajta, ale ako anjela, ktorý je mocnejší ako my, a ktorý nás privedie do večného šťastia.
Amen