Počas slávenia svätej omše v istom meste vtrhli do chrámu maskovaní ozbrojení teroristi. Natiahli samopaly a skríkli: „Kto nechce zomrieť pre Krista, nech hneď z kostola odíde! Kto tu zostane, toho v momente bez váhania zastrelíme!“ Prítomný Boží ľud na chvíľu zmeravel, no po krátkom precitnutí nastal veľký hurhaj, a takmer všetci utekajúc z kostola usilovali sa zachrániť si holý život. Takmer sa ušliapali. Po chvíli nastalo v chráme ticho s hŕstkou veriacich a s kňazom, ktorí zostali. Neznámi teroristi náhle zbrane zaistili a jeden z nich sa prihovoril kňazovi: „Otče, svätú omšu teraz môžete pokojne slúžiť, všetci farizeji a pokrytci sú už preč.“ Zvláštne vyháňanie z chrámu, však?
Ježiš dnes vyháňa z jeruzalemského chrámu obchodníkov, priekupníkov, kšeftárov, farizejov a všetkých, ktorí si toto posvätné miesto pomýlili z tržnicou. Ten, ktorý nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí, ten sa dnes uchyľuje k násiliu, násilím vyháňa pomýlencov z chrámu. Ak sa dnes čudujem Ježišovmu konaniu, potom je určite potrebné hľadať odpoveď na otázku: „Ako by som sa zachoval ja?“
Jeruzalemský chrám bol symbolom. Židia tento chrám budovali desaťročia. Až kráľ Šalamún dostal milosť postaviť Bohu chrám, miesto, kde bude Boh prebývať. Jeho otec Dávid pre množstvo krvi, ktorú prelial, túto milosť nedostal. Keď sa neskôr celý Izrael pre svoj hriech dostal do zajatia, keď babylonský kráľ zbúral jeruzalemský chrám, bola to pohroma pre celý vyvolený národ. So zničeným chrámom akoby bola zničená ich nádej. No Boh na svoj ľud nezabudol. Po sedemdesiatich rokoch otroctva sa ľud mohol vrátiť domov, mohol znova vybudovať chrám, chrám, ktorý už nevynikal pôvodnou krásou, no chrám do ktorého raz mal vstúpiť Boží Syn.
Priekupníci a kšeftári pošliapali chrám, najposvätnejšie miesto. Ak Ježiš siaha po násilí, chce tým naznačiť vážnosť previnenia pomýlencov. A tak aj nás dnes učí, že Boží chrám je posvätným miestom, je domom modlitby, je miestom, kde sa môžeme stretnúť so živým Bohom. Ježiš nás dnes učí, že hodnoty, ozajstné hodnoty je potrebné chrániť. Naše katolícke chrámy sú však ešte niečím výnimočné. V nich je zvláštnym spôsobom prítomný Boh. V eucharistii je tu prítomný živý Boh, Ježiš Kristus.
Po roku 1989 naša generácia dostal milosť obnoviť a postaviť nové chrámy v našej krajine. Toto je milosť, veľký dar, ktorý sa dostáva iba výnimočne. Tieto kamenné chrámy majú nám pomôcť budovať duchovné chrámy, srdce človeka. Iba vtedy má kamenný chrám zmysel, ak pomáha budovať v srdci človeka Božie kráľovstvo. A k tomuto budovaniu slúžia aj prikázania, o ktorých sme počuli v dnešnom prvom čítaní. Zachovávanie Desiatich Božích prikázaní je cestou, ako postaviť duchovný chrám na pevnom základe. V opačnom prípade ľudské srdce pomaly spustne, zarastie cestička do chrámu a tak nakoniec spustne aj samotný chrám.
V závere gruzinského filmu Pokánie, ktorý zobrazuje 80. roky 20. storočia v sovietskom Rusku, čas „Perestrojky“, je nasledujúca scéna. Po rokoch väzenia sa do rodného mestečka vracia muž. Chce vstúpiť do chrámu, ten však medzičasom komunisti zbúrali. Nevie sa zorientovať, a tak sa okoloidúcej ženy pýta: „Prosím vás, vedie táto cesta do chrámu?“ Neznáma žena odpovedá: „Nie.“ Nato neznámy muž sám sebe položí otázku: „Čo je to za cesta, ktorá nevedie do chrámu?
Ako by som sa zachoval ja, zostal by som v chráme?
o. Jozef Žvanda