V jeden krásny slnečný marcový deň prišla za mnou moja spolubývajúca Dominika s ponukou, ako ju sama nazvala – lukratívnou. Stretla v škole nejakého chlapca, ktorý sa práve vrátil z erazmu pobytu v Londýne. Vraj je to úplne úžasné, nadšene mi to opisovala. Čakala som, kým z nej vypadne, prečo mi to vlastne celé rozpráva. A prišlo to. Ako perlička na záver zaznelo z jej úst: „ Poďme tiež!“. Len som sa zasmiala. Bola som celkom nesamostatná, závislá na rodičoch, neschopná niečo dôležitejšie sama vybaviť. Povedala som jej, že to nie je pre mňa a nech mi dá pokoj. Nedala sa však vôbec odbiť a rozprávala ďalej. Je to úplne jednoduché, treba len napísať životopis, v slovenčine a v nemčine, taktiež motivačný list, potvrdenie z katedry a kopec iných vecí.
A vraj úplne jednoduché. Keď som ju už nemohla počúvať, ani neviem ako, ale súhlasila som. Povedala som si, že skúsiť to môžem, veď aj tak ma nevyberú. Predovšetkým sme museli odoslať všetky dokumenty a potom sa zúčastniť prijímacích skúšok. Už nejaký čas pred tým som o tom začala uvažovať. Po ceste na prijímačky som všetko odovzdala do rúk Otca. Nech sa, Pane, stane tvoja vôľa. Ak skúšky urobím, pôjdem. Ak nie, ostávam, nič sa nedeje.
Po nejakom čase prišlo vyhodnotenie, prijali ma. Sama som bola šokovaná: „ Pane, toto odo mňa chceš??“ Veď mne je tu dobre, načo si komplikovať zbytočne život …
To bolo asi koncom marca a mobilita na partnerskej univerzite v zahraničí sa začína asi začiatkom októbra. Takže som mala relatívne dosť času na to, aby som si všetko poriadne premyslela. Rodičia zatiaľ o ničom nevedeli. Hodila som to za hlavu a nechala som to tak. Avšak asi v júni začali na nás tlačiť, že už treba odovzdať všetky dokumenty, ak ideme. Dozrievalo vo mne rozhodnutie odísť. Doma som povedala rodičom, že na ďalší semester odchádzam študovať do Nemecka. Mamina mi neverila a povedala, že to nedokážem. Keď videla, že to myslím vážne, nesúhlasila. Otec mi však povedal: „Len choď, ja ťa tam aj zaveziem. Len choď.“ Bolo treba začať všetko vybavovať, bolo to komplikované, pretože ubytovanie som si musela nájsť úplne sama. Nepoznala som nemecké stránky, bála som sa, nemala som žiadne kontakty. Nedarilo sa mi to. Pomaly som to vzdávala. Potom som odišla na svetové dni mládeže do Španielska, kde som prežívala prekrásny čas. V jeden podvečer sme mali adoráciu. Rozhodla som sa a všetko som odovzdala Pánovi. Povedala som mu, že už nemám viac síl a ak je to jeho vôľa, nech mi pomôže. Že ho prosím o posledný zázrak, ak mám skutočne odísť. Domodlila som sa a keďže som mala ešte chvíľu času, išla som si na internet pozrieť maily. Jeden bol nový. Chlapec, Slovák, ktorý študuje v Nemecku, mi napísal, že sa dozvedel, že hľadám bývanie a má pre mňa ponuku, že môžem ísť do toho bytu, kde býval on, pretože on musí odísť. Stačí len, ak odpíšem áno a miesto v tom byte je moje. Padla som na kolená. Všetko mi bolo jasné, odchádzam.
Začiatok býva ťažký. Odchádzala som s obrovským strachom. Prvýkrát na taký dlhý čas z domu a naviac, úplne sama. Prišla som na byt, kde som bývala spolu s tromi študentmi – Nemcami – ktorí boli veľmi milí. Keďže študovali na tej univerzite, kde aj ja, všetko mi na začiatku ukázali. Avšak boli starší odo mňa, preto nemohli študovať so mnou rovnaké predmety. Čo sa týka školského systému – je úplne iný ako u nás. Študenti si sami vyberajú predmety a sami si zostavujú rozvrh. Často však miesto piatich rokov študujú šesť alebo až sedem rokov.
Každý predmet som mala s inými študentmi, teda som sa stretávala s rozličnými skupinami. Vôbec to nebolo jednoduché. Ba dokonca, prvé dni boli naozaj veľmi ťažké. Na univerzite som bola ako Erazmus študentka úplne sama. Nikto iný tam neštudoval na študijnom pobyte. Prvé dva týždne som stretávala iba samých Nemcov. Sem – tam nejakého Poliaka, ale inak len Nemci. Preto bolo pre mňa obrovským potešením, keď sa mi prihovoril Slovák! Zrazu, z ničoho nič pri obede v školskej jedálni na mňa prehovoril človek mojou materinskou rečou. Ten pocit bol nepredstaviteľný. Trochu sme sa rozprávali a povedal mi, že je kňaz a pôsobí v Nemeckej farnosti už niekoľko rokov. Pozval ma na slovenskú svätú omšu, ktorú mávajú raz za dva týždne vo farnosti vo Frankfurte. Pri odchode z jedálne sa ma spýtal, či mám večer čas, pretože sa stretávajú slovenské rodinky (ktoré pred niekoľkými rokmi odišli zo Slovenska za prácou a v Nemecku už ostali) a tvoria spolu spoločenstvo. Pozval ma, či by som nechcela prísť a zapojiť sa do ich spoločenstva. S radosťou som súhlasila. Večer som prišla na spoločenstvo a atmosféra bola úplne iná. Od Slovákov, každého jedného, bolo cítiť prijatie a ich záujem. Na druhej strane – Nemci sú trochu chladní a taká je aj ich viera. Samozrejme, chodia na sväté omše a všetko podobné … ale akoby tam častokrát ani neboli.
V tomto spoločenstve som zrazu cítila niečo úplne iné. Na úvod sa privítame a začneme s chválami. Najskôr sú vďaky, pri ktorých ďakujeme za všetky dobrodenia od Pána. Hosťujúca rodinka, po zistení, že hrám na gitare, ma poprosila o hudobný sprievod. Po vďakách nasledujú prosby. Počas chvál spievame a modlíme sa, každý za to, čo práve potrebuje. Potom nasleduje ruženec. Keď sa všetko domodlíme, rodinka u ktorej sa stretávame prednesie tému hovoru a rozprúdi sa debata. Naposledy sme sa rozprávali o tom, ako Pán riadi naše cesty. On má pre nás plán. Ale my si často konáme podľa seba a potom narazíme. Ale náš milujúci Otec nás nesklame a nenechá nás tak napriek tomu, že sme jeho pomoc odmietli. Snaží sa priviesť nás opäť späť na ten správny chodník. Uvažovali sme nad tým, že keď prídeme do nebeského kráľovstva a Pán nám ukáže cestu, ktorú nám pripravil a ukáže nám ako často sme odbočili a on nás „ťahal“ späť, budeme sa asi smiať. Nad tým, akí sme boli nerozumní.
K tomu zavše niekto pridá svoju osobnú skúsenosť. Naposledy jedna teta vravela, ako sa jej po niekoľkých desiatkach rokoch podarilo nájsť svojho strateného brata.
Tieto „stretká“ sú pre mňa veľmi obohacujúce. Ľudia tu rozprávajú svoje životné príbehy a ponaučenia. Po ťažkom týždni štúdia v Nemecku sa mi tu podarí znova sa postaviť na nohy a nadobudnúť novú silu. Ľudia tu sú úžasní a otvorení. Vždy sa teším na toto stretnutie, pretože sa rozprávame o témach, ktoré sú aktuálne a zo súčasnosti a zároveň hľadáme riešenia pre rôzne problémy.
Avšak títo ľudia nie sú v Nemecku pre mňa len duchovnou oporou, ale vždy mi pomohli, keď som mala nejaký problém, ako napríklad pokazený počítač alebo zapálenú šľachu. Nikdy ma nenechali v „štichu“.
Erazmus je úžasná skúsenosť. Pomohol mi nadobudnúť samostatnosť, rečové znalosti a kopec nových kontaktov. Avšak, stálo ma to skutočne veľa námahy. Kto sa rozhodne odísť na Erazmus – študijný pobyt – nesmie si myslieť, že je to len zábavný študentský život, ale prináša so sebou aj kopec problémov a skúšok, s ktorými si študent musí podariť len sám. Napriek tomu všetkému hodnotím túto skúsenosť ako jedinečnú, neopakovateľnú a nenahraditeľnú. Predovšetkým by sa nemali študenti báť opustiť svoj starý a zabehnutý život a rozhodne ísť skúsiť niečo nové.
Dalo mi to úplne iný pohľad na veci pred tým bežné a úplne normálne. Naučilo ma to samostatnosti a práci, zakúsila som, čo je skutočný priateľ.
Terézia, študentka FF KU