Židia mu povedali: „Teraz už vieme, že si posadnutý zlým duchom. Abrahám zomrel aj proroci, a ty hovoríš: ‚Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky.‘ Si azda väčší ako náš otec Abrahám, ktorý zomrel? Aj proroci pomreli. Kýmže sa robíš?“ (Jn 8, 51-58)
„Kýmže sa robíš Ježišu? Nezdá sa ti, Ježišu, že si až príliš drzý? Ty, o ktorom vieme, odkiaľ si, nielen, že si drzo nárokuješ, že si Boží Syn, začo ťa podľa Mojžišovho zákona musíme právom zabiť, lebo sa rúhaš a považuješ sa za Boha, ale ty to navyše všade vytrubuješ? Si drzý a namyslený, preto ťa právom musíme zabiť!“
Je Ježiš je drzý a namyslený, egoisticky zameraný na svoje ja a robí sa niekým, kým nie je? Nezainteresovaným ľuďom sa to môže naozaj zdať a môže sa to zdať aj ľuďom, ktorí ho poznajú iba povrchne a nad jeho životom a skutkami sa vôbec nezamýšľajú. Ale opak je pravdou. Ježiš možno navonok pôsobí asertívne a drzo, v skutočnosti však ohlasuje to, čo sám zažíva. To veľká Otcova láska ho ženie, aby ju na každom kroku zvestoval. To veľká Otcova láska dáva mu moc nad všetkým, kriesi, uzdravuje, utišuje rozbúrené more, nasycuje hladné zástupy, uzdravuje hriešnicu Máriu Magdalénu a vracia jej pôvodnú hodnotu a dôstojnosť. To veľká Otcova láska a skúsenosť, že je nekonečne milovaný ho ženie a ženie ho aj veľká radostná správa, radostná zvesť o človeku, evanjelium, že tak ako Boh Otec nekonečne miluje svojho jediného Syna, tak miluje aj všetkých nás, svojich adoptovaných synov a dcéry. Ježiš veľmi, veľmi, veľmi túži túto správu odovzdať človeku, ale ľudia mu neveria. Preto sa im zdá ako drzý, ako čudák, ktorého aj dnes treba zabiť.
A čo my? Vo vedomí, že sme nekonečne milovaní, že v Nebi máme nebeského Otca, že On je tu stále a stále pre nás pracuje, mali by sme byť touto radostnou zvesťou zasiahnutí a ľudia by to mali na nás vidieť tak, ako to videli na prvých kresťanoch, keď hovorili: „Pozrite, ako sa milujú! Pozrite ako sa milujú! Pozrite, ako sa milujú!“ Zažil som tohtoročné Svetové dni mládeže v Paname, kde tí, ktorí nás tam privítali, tí, nezainteresovaní, keď videli mladých ľudí celého sveta, ako sa dokážu úprimne tešiť a radovať, spolu hovoriť, spolu sa zabávať a spolu sa modliť a v tichu padnúť na kolená pred Eucharistiou a nerobia zlé, tí, ktorí túto mládež videli, určite si povedali: „Pozrite, ako sa milujú!“ Čo by však povedali o nás, kresťanoch, žijúcich v našej vlasti pod Tatrami pri pohľade na nás?
Aj my chodíme do kostola, putujeme na posvätné miesta, pristupujeme k sviatosti zmierenia, v eucharistických sprievodoch kráčame ulicami našich miest a dedín. Určite by aj o nás vraveli tak ako o Ježišovi: „Drzí! Čudáci! Egoistickí zameraní na seba!“ Len tieto slová by niekedy asi mali iný obsah ako v prípade Ježišovom. Nuž čo by to znamenalo, čo to znamená? Znamená to, že pri pohľade na nás, na nás rozvadených v rodinách, na nás rozvadených na pracoviskách, na nás rozvadených v úradoch a školách, na nás rozvadených v politike, by už nevolali: „Pozrite, ako sa milujú!“, ale, žiaľ: „Pozrite, ako sa žerú medzi sebou navzájom! Pozrite, ako sa vadia medzi sebou! Pozrite, ako si nadávajú!“ a nakoniec by to zaklincovali: „Pozrite, ako žijete! Kýmže sa robíte? Kýmže sa robíte?“
Ak nechceme, aby svet takto o nás hovoril, potrebujeme naozaj uveriť Ježišovi a to množstvo svätých omší a modlitieb investovať nie do nenávistného boja medzi sebou, ale do lásky, do lásky, do Božej lásky, aby v našich životoch zvíťazila Božia láska, aby nakoniec na našu adresu mohli povedať: “Pozrite, ako sa milujú!”
Text a foto: Jozef Žvanda