Dnes sa porozprávam s Otíliou Kočalkovou, najvšestrannejšou členkou kolektívu UPaC. Otka je vydatá, má tri deti a hoci už dlhé roky s rodinou žije v Dolnom Kubíne, málo kto o nej vie, že pochádza z východu, konkrétne zo Spišského Podhradia. Otka patrí medzi zrelšie a teda životom vyskúšané spolupracovníčky UPaC a čím dlhšie som sa s ňou zhovárala, tým viac som mala pocit, že by o svojom živote pokojne mohla napísať celú knihu. Rozhodla som sa preto, že akýsi jeho náčrt spravím rovno tu a teraz.
Najskôr nám porozprávaj o svojej minulosti. Akým smerom sa uberali tvoje životné cesty za čias totality?
Nakoľko som vždy cítila čosi ako umelecké vlohy, rozhodla som sa pre takzvanú strednú umelecko-priemyselnú školu. Po jej skončení nastal menší problém, pretože v časoch tvrdej totality platilo nemilosrdné pravidlo: ak človek nepracoval, bol z neho delikvent. Pôvodne som mala v úmysle študovať na vysokej škole a venovať sa reštaurátorstvu, nakoľko ma však neprijali, musela som si urýchlene nájsť zamestnanie. A tak som sa dostala na Oravu. Tu som sa zamestnala vo veľkom podniku SEZ Dolný Kubín, čo boli vtedajšie Stredoslovenské Elektrotechnické Závody. Nemala som veľmi z čoho vyberať, pracovné miesto som potrebovala zohnať čo najrýchlejšie a tak som vzala to, čo prišlo ako prvé a nastúpila som do podniku ako obyčajná robotníčka. V práci mi však prisľúbili, že neskôr dostanem možnosť postupu a budem môcť pracovať ako aranžérka, keďže vo veľkých podnikoch mal každý závod svoju aranžérsku dielňu. Nakoniec som prešla rôznymi pozíciami, ale namiesto aranžérskej dielne som skončila v telefónnej ústredni. Niekedy v tomto období som spoznala aj svojho manžela. Po svadbe sme hneď nemohli mať deti, a tak sme si povedali, že nemáme čo stratiť, ak sa presťahujeme do Spišského Podhradia. Tu som sa konečne zamestnala ako aranžérka, a to na takzvanom miestnom národnom výbore. Po čase som však bola dôrazne upozornená, že nemôžem pracovať na MNV a zároveň chodiť do kostola. Dostala som krátky čas na rozmyslenie a zváženie všetkých dôsledkov. Rozhodla som sa, že svoju vieru nezapriem, to však znamenalo výpoveď a nevyhnutnosť nájsť si novú prácu. A tak som spolu s manželom nastúpila do VZORODEVU, bol to podnik, ktorý sa zaoberal šitím pracovných odevov. Ja som tu pracovala ako vedúca strihárne, manžel zase opravoval šijacie stroje, nakoľko mal práve na toto kvalifikáciu – štát si v tom čase totiž cielene vychovával pracovníkov pre svoje závody. V Podhradí sme nakoniec ostali len rok, potom sme sa vrátili na Oravu. Tu najviac zavážil fakt, že nám bývalý vedúci prisľúbil nie len prácu, ale aj podnikový byt. Asi po polroku od návratu na Oravu som otehotnela a nastúpila som na materskú dovolenku, kde som zotrvala asi päť a pol roka.
Ako sa tvoj život vyvíjal po prevrate? Čím všetkým si prešla, kým si sa ocitla tu u nás?
Po prerušení materskej dovolenky som dostala ponuku pracovať v reklamnej agentúre a ani na chvíľu som nezaváhala. Po prevrate boli totiž reklamné agentúry akýmsi módnym hitom a táto práca aj mňa veľmi lákala. Veľmi ma však zaskočilo, že okrem iného bolo nevyhnutné pracovať s počítačom – predsa len, za čias môjho štúdia na umeleckej škole sme všetko rysovali a aj gumovali ručne. S počítačom som sa borila tri nekonečné mesiace, až potom som si potrebné zručnosti ako-tak osvojila, a to hlavne za asistencie večne hundrajúceho kolegu, ktorý na mňa aj tak nemal dosť času a podľa možností ma nechával pracovať samostatne. Deti mi však chorľaveli, hlavne mladší syn, a tak som sa po roku chtiac-nechtiac musela vrátiť späť na materskú dovolenku. Pri deťoch som zotrvala ešte asi pol roka a vtedy som objavila inzerát ponúkajúci prácu v kvetinárstve. Ako sa ukázalo, bola to práca ako stvorená pre mňa, pretože dobrá kvetinárka potrebuje aj trochu fantázie a tvorivého ducha. Okrem viazania kytíc som mala možnosť zúčastňovať sa aj na rôznych výstavách, čo ma nesmierne bavilo. Pracovala som tam až dvanásť rokov a nebyť zdravotných problémov, možno by som tam zotrvala až dodnes. Z nasledujúcich udalostí v mojom živote nemôžem opomenúť päť rokov denného štúdia na Katolíckej univerzite a snáď ešte niekoľko krátkodobých záležitostí, ako napríklad výpomoc pri sčítaní ľudu na Okresnom úrade, brigády v supermarketoch a nakoniec práca na vedúcej pozícií v istej predajni, a až kdesi na konci tohto všetkého som sa dostala k práci v UPaC.
Teraz sa poďme porozprávať o tvojom štúdiu na Katolíckej univerzite. Ako si sa k nemu vôbec dopracovala?
Všetko sa to začalo až po tom, ako som prestala pracovať v kvetinárstve. Po skončení jedného z nasledujúcich kratších pracovných pomerov som ostala nezamestnaná a uvedomila som si, že nič nerobenie je tá najubíjajúcejšia činnosť pod slnkom. Odmietla som sedieť len tak, so založenými rukami, namiesto toho som celkom seriózne začala uvažovať, čo urobím so svojím životom. Nakoniec mi isté riešenie ponúkla moja známa. Bolo to v čase, keď dostali pracovníci v kanceláriach povinnosť urobiť si popri zamestnaní vysokú školu a to bol aj prípad mojej známej. Nemala som však odvahu dať sa na štúdium sama, a tak ma prehovorila, aby som to skúsila spolu s ňou. V tom čase sa v Dolnom Kubíne otváral odbor sociálnej práce na detašovanom pracovisku Katolíckej univerzity. A tak sme si obe podali prihlášku. Pritom som vôbec neverila, že by som mohla byť prijatá, a keď som si s hrôzou prečítala, čo všetko sa vyžaduje na prijímacích skúškach, len som sa v mojom presvedčení utvrdila. Kamarátka však mala dosť literatúry z oblasti psychológie a sociológie, a keďže som sa doma nudila, podarilo sa mi preštudovať všetky požičané knihy. Na moje aj manželovo prekvapenie sa mi podarilo prijímacie skúšky zvládnuť, ale nastal tu menší problém. Teraz, keď bolo moje štúdium reálne, odrazu som si uvedomila, že to nebude také jednoduché, pretože diaľkové štúdium je spoplatnené a ja som predsa nezamestnaná, čo sa navzájom príliš nezlučuje. Aj tentokrát prišla s riešením niektorá z mojich známych. Poradila mi, aby som sa pokúsila dostať na denné štúdium. Celkom sa mi to nezdalo, pretože som mala už takmer štyridsať rokov a nezdalo sa mi ani pravdepodobné, že by mi to vôbec povolili. Rozhodla som sa však, že sa na to aspoň opýtam. Vlastne som presvedčila manžela, aby sa opýtal namiesto mňa, keďže v tom čase pracoval v nábytkárskej firme, ktorá práve zariaďovala novú knižnicu na KU, a tak sa na univerzite pohyboval každý deň. Manžel prišiel s odpoveďou ihneď, vraj môžem študovať aj dennou formou, musím si však napísať žiadosť a mám na to asi tak dvadsaťštyri hodín, potom sa začne porada, na ktorej všetky podobné žiadosti vyhodnotia. V tom čase sme ešte nemali doma počítač a tak som vynaložila nadľudské úsilie, aby som za jediný deň napísala potrebnú žiadosť. Nakoniec som ju odniesla na študijné oddelenie v poslednej chvíli, pretože pani práve zatvárala a odchádzala na inkriminovanú poradu. Žiadosť však bola nakoniec vybavená kladne a ja som mohla nastúpiť na denné štúdium.
A ako svoje štúdium hodnotíš? Naplnilo tvoje očakávania?
Presne tak, na štúdium som nastúpila s veľkými očakávaniami. Z hľadiska štúdia a jeho odbornosti sa moje predstavy splnili, iné to však bolo s mojimi predstavami o tom, čo všetko môžem po skončení štúdia robiť. Mala som veľké plány ohľadom práce s ľuďmi a bola som nadšená pri predstave všetkých možností, o ktorých nám v škole hovorili, a ktoré som si mala možnosť vyskúšať aj počas praxe. Po skončení štúdia som si podala nespočetné množstvo žiadostí do rôznych inštitúcií a občianskych združení, žiaľ, nikde ma neprijali. A hoci som bola zahrnutá hneď do niekoľkých projektov občianskych združení, ani jeden z nich neprešiel. A tak mi neostávalo nič iné, len hľadať si prácu v iných oblastiach tak, ako som to robila pred tým.
Mnohí naši čitatelia nevedia o tom, že si členkov Združenia spolupracovníkov saleziánov. Porozprávaj nám o tom niečo viac.
Zakladateľom Rodiny saleziánov bol Don Bosco. Toto hnutie sa skladá zo štyroch základných zložiek: Sú to Saleziáni Dona Bosca (SDB), Dcéry Márie Pomocnice (FMA), Dobrovoľníčky Dona Bosca (VDB) a Združenie Spolupracovníkov Saleziánov (ASC). Na celom svete pritom existuje oveľa viac takýchto „podskupín“, no tieto štyri sú v rámci Slovenska najrozšírenejšie. Ja ako laik som členkou skupiny spolupracovníkov saleziánov a to už dvadsaťtri rokov. Keď sme sa s manželom vzali, uvažovali sme nad tým, ako by sme mohli spoločne rásť aj po duchovnej stránke, nakoľko sme obaja hlboko veriaci. Do Združenia Spolupracovníkov Saleziánov sme sa dostali prostredníctvom manželovej sestry, bolo to však za najtvrdšej totality, kedy všetky podobné aktivity prebiehali tak povediac v utajení. Svoj prísľub ( laici totiž skladajú prísľuby nie sľuby) som nakoniec skladala v roku 1990, mesiac pred pôrodom druhého dieťaťa. Toto povolanie pre mňa znamená veľmi veľa a len teraz, s odstupom času vidím, ako veľmi ma v mojom duchovnom živote obohatilo. Keď sa spätne pozerám na svoj manželský život, veľmi jasne cítim, ako sme spolu s manželom po celý čas duchovne rástli, za čo som Bohu veľmi vďačná. V rámci združenia sa o nás po duchovnej stránke starajú kňazi a rehoľníci. Každý mesiac mávame pravidelné duchovné obnovy, okrem toho sa stretávame každé dva týždne na stretnutiach. Sú to formačné stretnutia, v rámci ktorých sa venujeme konkrétnym zadaným témam. Saleziáni ako takí sa venujú mládeži, takže aj my, laici, sa v rámci svojich možností snažíme venovať mladým všade tam, kde pôsobíme.
Príbehy z tvojej minulosti sú určite pútavé, bolo by však neodpustiteľné, ak by sme opomenuli tvoju súčasnosť, ktorou je okrem iného práca v UPaC. Tak nám teda na začiatok povedz, čo všetko je tvojou pracovnou náplňou.
Hneď ako som nastúpila do práce v UPaC, dostala som jasný pokyn, že sa mám v prvom rade venovať mladým. Do UPaC totiž chodí veľa dievčat a ja ako „ženský prvok“ som dostala za úlohu vytvárať určitú rovnováhu v prevažne mužskom kolektíve tímu UPaC. Okrem toho som dostala na starosť účtovníctvo a iné administratívne práce a nakoľko sa práve v tomto období vo veľkom začínali tlačiť plagáty, dostala som príležitosť realizovať sa aj po umeleckej stránke. K tomu nesporne patrila aj starostlivosť o estetickú stránku UPaC, a tak neskôr prišli na rad tvorivé dielne. Ak ma pamäť neklame, s nápadom niečo tvoriť v rámci UPaC som prišla práve ja, ale možno sme sa s tou myšlienkou pohrávali viacerí, akokoľvek, všetkým sa ten nápad zapáčil. Celkom na začiatku stála obyčajná snaha skultúrniť a zveľadiť tunajšie prostredie, a tak som to tu celkom prirodzene začala zdobiť a skrášľovať. Až neskôr sa ku mne pripojili študenti a začali sme sa pravidelne stretávať na tvorivých dielňach. Aj tieto aktivity vnímam ako príležitosť venovať sa mladým ľuďom, bližšie ich spoznávať a upevňovať si s nimi vzťahy.
Čo ťa na práci v UPaC najviac napĺňa?
Jednoznačne práca s mladými. Práve tá je neodmysliteľnou súčasťou môjho saleziánskeho povolania, a chápem ju ako moje životné poslanie. Cítim, že práve v tomto čase, viac ako kedykoľvek pred tým, svoje povolanie skutočne napĺňam. Cítim, že Boh mi dáva možnosti, aké mi nedal po celých dvadsaťtri rokov môjho členstva v združení. Pointou pre mňa nie je tráviť s mladými ľuďmi pár hodín týždenne, sadnúť si napríklad k tvorivým dielňam, porozprávať sa a odísť domov. Najdôležitejšie je pre mňa to, čo svojho času preferoval Don Bossco: žiť medzi mladými a zdieľať s nimi ich starosti aj radosti. Som šťastná, že som práve tu na to dostala príležitosť.
Ako teda hodnotíš dnešnú mládež? Je iná ako za tvojich mladých čias?
Je pravda, že moje očakávania boli trochu iné. Možno to tak bolo aj preto, lebo som pred tým mala možnosť pracovať s mladými ale len v menšom rozsahu. Dnešná mládež mi nepripadá ani viac ani menej duchovná v porovnaní s mladými za mojich čias. Je to realita, s ktorou sa treba vyrovnať, aby som mohla s tunajšími mladými plnohodnotne pracovať. Navyše som konečne dostala možnosť naplno uvidieť, aký je dôsledok rozbitých rodín či narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Možno som urobila chybu v tom, že som mala tendenciu všetkých posudzovať podľa mojej vlastnej rodiny. Akokoľvek, moje vzťahy s mladými v UPaC sú veľmi dobré. Myslím, že dnešní mladí potrebujú hlavne to, aby ich niekto počúval. Nepotrebujú ani tak radu, ako skôr vypočutie a porozumenie. V rodinách sa nanešťastie často stáva, že rodičia majú príliš veľa pracovných povinností a deti sa nemajú komu vyrozprávať. A ja sa snažím práve o to – čo najviac mladých počúvať. No nie len to, ale okrem svojej fyzickej prítomnosti môže dať človek človeku oveľa viac, a to prostredníctvom modlitby. A tak aj ja, snažím sa za našich mladých čo najviac modliť, aby sa dokázali rozvíjať nie len v rámci svojich študijných úspechov, ale aj vo svojom duchovnom živote.