V rámci cyklu rozhovorov s pracovníkmi a spolupracovníkmi UPaC som sa rozhodla urobiť rozhovor s našou kostolníčkou Evou Mižikovou. Eva je študentkou druhého ročníka na Katolíckej univerzite, pochádza zo Strážskeho a má za sebou štúdium na gymnáziu v Michalovciach. Od začiatku tohto akademického roka, spolu s niekoľkými ďalšími dievčatami, vykonáva službu kostolníčky v našej kaplnke. A tak som ju poprosila, aby nám prezradila niečo viac o sebe ako aj o tom, akými cestičkami sa dostala k spolupráci s UPaC a aké peripetie jej službu sprevádzajú.
Na začiatok nám povedz, prečo si sa vôbec rozhodla pre štúdium na Katolíckej univerzite.
Už od začiatku som mala viac-menej jasno v odbore, ktorý chcem študovať. Povolanie učiteľky ma totiž lákalo už od detstva – napokon, už asi tak vo veku štyroch-piatich rokov som sa hrávala na učiteľku, preto bolo samozrejmé, že sa prihlásim na niektorý z učiteľských smerov. Slovenčina a dejepis boli zase predmety, ktoré ma na strednej a základnej škole bavili najviac a tak nebolo o čom diskutovať. Neodradilo ma ani neskoršie poznanie, že učiteľstvo vôbec nie je ľahká práca. A prečo práve Katolícka univerzita? Ani presne neviem. Podala som si síce tri prihlášky, no z akéhosi dôvodu som bola rozhodnutá, že ak ma príjmu na Katolícku univerzitu, pôjdem študovať práve sem. Prijímacie pohovory moje rozhodnutie len potvrdili, pretože ma tunajšie prostredie veľmi oslovilo.
A aké sú tvoje dojmy z našej univerzity teraz, takmer po dvoch rokoch štúdia? Neoľutovala si svoje rozhodnutie?
To ani náhodou. Našu školu som si veľmi obľúbila a spolu s ňou aj mesto Ružomberok. Tunajší ľudia sú úžasní a rovnaký je aj prístup vyučujúcich, a to tak po odbornej ako aj po ľudskej stránke, aj keď porovnávať nemám s čím, pretože inde som neštudovala. Veľmi dobre si rozumiem so spolužiakmi aj s ľuďmi v UPaC, páči sa mi aj tunajšie prostredie a vôbec, duch tejto školy ako taký.
Ako hodnotíš atmosféru u nás v UPaC? Navštevuješ nás často?
Nápis Univerzitné Pastoračné Centrum som si všimla hneď v prvý týždeň po nástupe na univerzitu. Ihneď som dostala chuť nakuknúť dnu, nevedela som sa však k tomu odhodlať. Predsa len, znamenalo by to vojsť kdesi dole do pivnice, čo mi asi pripadalo tak trochu „strašidelné“. O nejaký čas som sa predsa len odhodlala a prišla som si to tu obzrieť. Hoci tu vtedy bolo dosť pusto, nakoľko to bolo niekedy v neskorých poobedňajších hodinách, moju pozornosť upútali nástenky s informatívnymi plagátmi. Postupne som spoznávala viac a viac tunajších ľudí, s ktorými som sa cítila veľmi dobre a trávila som tu čoraz viac času. A tak je tomu dodnes.
Presuňme sa teraz k tvojej službe kostolníčky. Ako si sa k nej vôbec dostala?
Oslovil ma otec Jozef. Stalo sa to nedávno, na začiatku druhého ročníka. Bola vtedy akási akcia v aule a po jej skončení som tak trochu pomáhala s upratovaním. Vtedy za mnou prišiel otec Jozef a opýtal sa ma, či by som nechcela vypomáhať ako kostolníčka. Najskôr ma to trochu prekvapilo, ale potom, keď som zhodnotila svoj rozvrh a hodila reč s dievčatami, ktoré túto službu už vykonávajú, rozhodla som sa, že to skúsim. Nakoniec mi jednoducho ukázali čo, kde a ako a bez väčších problémov som začala pracovať.
Tak nám popíš náplň svojej práce. V čom služba kostolníčky spočíva?
Základom je pripraviť všetko potrebné na svätú omšu. To znamená nachystať ampulky a kalich, z času na čas hostie, a potom rozdeliť čítania – lekcia, žalm, prosby. Mám už zopár vytipovaných ľudí, ktorí prečítajú čokoľvek a kedykoľvek, no snažím sa stále osloviť aj nejakých nových. Potom samozrejme v kaplnke zapáliť sviece, zapnúť svetlá, mikrofóny. Po svätej omši musím zase poupratovať kaplnku, zíde sa napr. aj vyvetrať. Občas sa stáva, že je potrebné zastúpiť miništrantov, napríklad, ak je vyložená eucharistia a nepríde žiadny miništrant, je potrebné dať kňazovi vélum.
To znie ako pomerne monotónna činnosť. Je možné, aby sa aj tu stal nejaký trapas? Stal sa nejaký aj tebe?
Samozrejme že sa stal. Konkrétne hneď počas mojej prvej omše, nakoniec, tá by nemohla byť úplne dokonalá. A tak sa stalo, že sa miska, ktorú kňaz používa pri umývaní rúk, nejakým nedopatrením ocitla v sakristii a počas omše nebola k dispozícií. Jednoducho mi nenapadlo odniesť ju do kaplnky. To, že nie je na mieste, som si uvedomila až v momente, keď ju kňaz potreboval. Toto však bol iba taký začiatočnícky prešľap, neskôr sa mi podarilo vyrobiť aj celkom kvalitný trapas. Ten sa pre zmenu stal počas omše s otcom biskupom Andrejom Imrichom, ktorá bola odslúžená pri príležitosti desiatich rokov od založenia Univerzitného Pastoračného Centra. Celý problém spočíval v tom, že som zabudla doniesť knihy pre koncelebrantov. Takú veľkú omšu som totiž dovtedy ešte nechystala a knihy mi ani neprišli na rozum. Keď sa ukázalo, že ich potrebujeme, odrazu som narýchlo nevedela, či mám po ne ísť alebo nie, vlastne som si ani nevedela narýchlo spomenúť, kde presne sú uložené. Neustále som cítila pohľad otca Jozefa a tak som rozmýšľala či mám po knihy ísť, ale potom mi napadlo, že kým ich prinesiem, možno už bude neskoro. A tak som nakoniec ostala na mieste a nechala som to tak. Našťastie, nikto ma za tento prešľap nevyhrešil a celkom bez ujmy som ho prežila.
Chcela by si v službe kostolníčky pokračovať aj počas ďalších rokov štúdia?
Určite áno, pokiaľ budem mať možnosť a čas. S touto službou som sa už celkom skamarátila a čoraz viac a viac ma začína obohacovať. Je to však niečo, čo nie je celkom možné predvídať, všetko to závisí od rozvrhu a množstva povinností, ktoré mi ďalšie štúdium prinesie.
Na záver mi ešte prezraď, ako si predstavuješ svoju budúcnosť po skončení vysokej školy.
Mnohí moji spolužiaci síce študujú učiteľstvo, ale v skutočnosti neplánujú učiť. To však určite nie je môj prípad. Hoci s istotou nemôžem vedieť, čo prinesie budúcnosť, mojím plánom do budúcnosti je jednoznačne učiteľstvo. Pritom mi až tak nezáleží na tom, či to bude základná alebo stredná škola. Nemám v pláne doktorandské štúdium, pretože učiteľstvo je mojím najväčším snom.