Milí duchovní otcovia, milí miništranti, milí mladí priatelia,
pôstne obdobie s Božou pomocou pokračuje ďalej a my máme priestor na takzvané duchovné cvičenie. Cítim sa povzbudený od mnohých študentov, ktorí často prichádzajú za mnou a hovoria mi – pán kaplán, chceli by sme mať krížovú cestu. Je pre mňa skutočným povzbudením, že aj z vašej strany cítim túžbu duchovne sa cvičiť, a to aj prostredníctvom modlitby krížovej cesty.
Keď sa pozrieme na posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI vzťahujúce sa k pôstnemu obdobiu, môžeme si všimnúť, že sa ,,v ňom hovorí o tom, že čas pôstu má byť časom výstupu. Časom výstupu, keď zotrváme pri Pánovi, aby sme mohli zostúpiť a bohatstvo, ktoré načerpáme z Božej prítomnosti, odovzdávať bratom a sestrám. Myslím, že je to naozaj veľmi pekná dynamika viery, do ktorej sa môžeme dostávať počas celého pôstneho obdobia, ale aj počas celého nášho kresťanského života.
Veľmi dobrým prostriedkom načerpania bohatstva z Božej prítomnosti je modlitba. Chcem sa spolu s vami zastaviť najmä pri prosebnej modlitbe, ktorá sa tiež nazýva modlitbou orodovania, resp. modlitbou príhovoru. Je to modlitba, pri ktorej prosíme na úmysly tých druhých, nie na svoje vlastné úmysly. Počuli sme veľmi pekné čítanie z knihy proroka Daniela, v ktorom Daniel prosí za celý Izraelský národ, za Jeruzalem a za Jeruzalemský chrám. Je potrebné zdôrazniť, že pozícia samotného Daniela, ako aj pozícia celého Izraelského národa bola veľmi ťažká, pretože sa nachádzali v babylonskom zajatí. Danielova modlitba bola silná v tom, že veľmi pokorne vyznal – áno Pane, my sme zhrešili, my sme odvrátili svoju tvár od teba. Nehovorí – zhrešil Izraelský národ, ja sa snažím kráčať za tebou, ale hovorí – zhrešili sme. A toto je postoj, ktorý je v prosebnej modlitbe a zvlášť v modlitbe orodovania veľmi dôležitý. A tak aby služba prosebnej modlitby bola pre nás aktívnejšia alebo skôr aktuálnejšia, chcem sa spolu s vami pristaviť pri siedmych nesprávnych postojoch v rámci modlitby orodovania, pričom som sa inšpiroval českou autorkou Katarínou Lachmanovou, ktorá o týchto postojoch hovorí vo svojej knihe Sila modlitby . Podľa slov spomínanej autorky by sme si mali dávať veľký pozor na naše predstavy o úspechu, a potom na to, aby sme v modlitbe neuprednostňovali výrečnosť a takzvané špeciálne modlitby, Na zákonnícky postoj, na manipuláciu, nadradenosť, neodpustenie a na postoj trpiteľstva.
Prvým nesprávnym postojom sú predstavy o úspechu. Modlitbu totiž niekedy môžeme vnímať aj ako donucovací prostriedok. Tak ako to vidíme aj na malých deťoch, keď im rodičia nechcú niečo zadovážiť, dokážu sa hoci aj hodiť o zem. Podobne sa to stáva aj medzi nami dospelými, že chceme Pánu Bohu nanútiť, aby nám niečo v živote splnil. Pravdou je, že sa z nevypočutia modlitieb niekedy môžeme cítiť zranení. Avšak určite nám pomôže, ak sa pokúsime učiť od našich svätcov. Autorka napríklad spomína svätého Antona pustovníka, ktorý počas svojho života urobil mnoho zázrakov. Prichádzalo k nemu mnoho chorých a on za nich orodoval. Ale vždy, keď sa za ľudí modlil, či už jeho modlitba bola alebo nebola vypočutá, chválil Boha a učil ľudí trpezlivosti, pretože Boh dáva svoje uzdravenie kedy chce a ako chce. Uzdravenie nie je vo vôli samotného Antona alebo v našej vôli, ale vo vôli nášho Otca. Autorka zároveň zdôrazňuje, že je veľmi potrebné, aby sme spoznávali aj hodnotu samotného kríža, pretože prostredníctvom Ježišovho kríža prišla spása na celý svet. Takto teda môžeme vytrvať v prosebnej modlitbe aj napriek tomu, že naše prosby nie sú vždy vypočuté.
Ďalším nesprávnym postojom je uprednostňovanie výrečnosti a špeciálnych modlitieb. Je to takzvaný pohanský postoj. Sám Ježiš nás upozorňuje – keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania, ktorí si myslia, že v množstve slov spočíva vypočutie modlitieb. Niekedy aj my používame modlitby svätých, či už svätého Františka alebo svätého Pátra Pia a je chybou, ak si myslíme, že jedine na príhovor toho či onoho svätca nás môže Boh vypočuť. Našej modlitbe nikdy nesmie chýbať dôvera a láska, lebo iba tie pohýnajú Božie srdce. Aby sme lepšie pochopili, v čom spočíva princíp pohanskej a zároveň tej správnej modlitby, pozrime sa na to, čo sa stalo na hore Karmel, kde sa modlili k Bohu pohanskí proroci a tiež prorok Eliáš. A tí, ktorí si priam zarezávali do rúk, tí, ktorí kričali, ktorí neustále spomínali Pánovo meno, tí neboli vypočutí. A potom krátka a dôverná modlitba proroka Eliáša, iba tá priniesla prijatie obety.
Iným nesprávnym postojom pri modlitbe za druhých je zákonnícky postoj. Je to vtedy, keď sa spoliehame na svoje duchovné svalstvo, na množstvo modlitieb a na pôst, a keď sa nazdávame, že práve toto je ten dôvod, pre ktorý nás Boh vypočuje. Tieto duchovné záväzky zaťažujú predovšetkým samotného orodovníka a sú určitým typom duchovnej pýchy.
Potom je to manipulácia. Autorka hovorí o „manipulácií cez satelit“, kedy akoby vysielame určitý signál, Boh ho má prijať ako prijímač satelitu a následne vyslať spätný signál ako vypočutú prosbu. Občas sa to môže stať aj vo vašich kruhoch, keď sa napríklad Jankovi zapáči Anička a on povie – Pane, nech je moja, nech sme naveky spolu. Iste je dobré prosiť o dar priateľstva, ale zväzovať niekoho cez modlitbu je jednoducho nezodpovedné.
Nasleduje postoj nadradenosti. Už som spomínal proroka Daniela, ktorý sa stotožnil s Izraelským národom, a tak pokorne vyznal – áno aj ja som hriešnik. Každý človek, ktorý prosí za druhých, musí si uvedomiť, že sme všetci na jednej lodi. Že aj my potrebujeme Božie odpustenie, že každý jeden z nás potrebuje Božiu milosť. Je nesprávne hrať sa akoby na „minispasiteľa“, preto si musíme dávať pozor na postoj mýtnika, ktorý sa modlil – Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní.
Nesprávnym postojom je aj neodpustenie. Akýkoľvek nedostatok lásky totiž oslabuje našu modlitbu. Ak v nás samotných nie je rozhodnutie pre odpustenie, naše srdce sa uzatvára, naša modlitba tak len ťažko môže preniknúť k Božiemu srdcu. Možno by sme chceli povedať – otče, odpusť nám naše viny, ale tú druhú časť modlitby už odmietame, teda odpustiť našim vinníkom.
A na koniec je to postoj trpiteľstva. Postoj, ktorý má pred sebou vysoké ideály a vysoké nároky na svet a na ľudí, postoj, ktorý je neustále nespokojný, ktorý sa na svet nepozerá z pohľadu Božieho milosrdenstva. Avšak znakom prítomnosti Ducha Svätého je radosť. Istý pravoslávny svätec, svätý Serafím Sarovský, pri svojom pozdrave s ľuďmi vždy hovoril: „Moja radosť, Kristus vstal z mŕtvych.“
Toto bola taká zaujímavá ponuka, ako sa pustiť do modlitby orodovania za iných. A prečo o tom vôbec hovoríme? Pretože je to veľmi aktuálna záležitosť. Myslím, že keď prekročíme hranicu tohto kostolíka, keď vstúpime do vášho univerzitného prostredia, do konkrétnych vzťahov, ktoré v rámci vašich kombinácií budujete, veľmi ľahko zistíme, že sú okolo vás ľudia, ktorí Ježiša nepoznajú, ktorí sa s ním vôbec nestretli, ktorí žijú z tradície svojich rodičov. Čo môžeme urobiť preto, aby títo ľudia spoznali Ježiša? Prečo nás sem vôbec Boh poslal? Prečo sme práve na tom mieste, kde sme? Myslím, že nás Boh na tomto mieste pozýva vstúpiť do pozície proroka Daniela. Modlitba, pôst, obeta, dobrý príklad. Chcem vás povzbudiť k tomu, aby sme tento čas nepremárnili. Pretože je to veľmi vzácny čas pre každého jedného z nás.
Veľmi sa mi páčil postoj istého františkána Gereona Goldmana, ktorý napísal zaujímavú knihu s názvom Svetlo kríža v tieni kríža, mimochodom, vrelo vám ju odporúčam. Okrem iného v nej píše o tom, že prosebná modlitba je ako torpédo. Keď sa na konci druhej svetovej vojny dostal do zajatia, založil tam modlitebnú skupinu. Vždy, keď do tábora prišiel niekto nový a dozvedeli sa o ňom, že je to neveriaci človek, tak ako sám hovorí, snažili sa ho hromadne „torpédovať“. Aj my by sme takýmto spôsobom mali ľudí odovzdávať Ježišovi. Všetkých tých ľudí, ktorý nepoznajú Ježišovo srdce, hoci po ňom veľmi túžia, ale aj všetkých tých, ktorí o ňom nechcú nič počuť,, ale sám Ježiš po nich túži. A tak skúsme aj my napĺňať Božie túžby. Prežívame čas pôstu, kedy by sme mali pamätať na to, že práve to je to bohatstvo, ktoré máme načerpať Z Ježišovej prítomnosti a odovzdať ho našim bratom a sestrám. Je to duchovný zápas, pri ktorom rastie naša viera. Naša viera však nebude rásť, ak budeme iba tak nečinne sedieť a pozerať sa len na pár metrov od seba. Naša viera sa nebude rozmnožovať, ak nebudeme rásť v dôvere k Ježišovi.
Vďaka ti, Pane, za tento vzácny Boží ľud, ktorý je tu prítomný a počúva tvoje Slovo. Chceme ťa poprosiť o dar modlitby pre každého jedného z nás, o dar zodpovednosti a o dar spásy pre všetkých ostatných bratov a sestry, nech nás tvoj Svätý Duch naučí modliť sa nanovo so zápalom. Prosíme ťa za celé naše univerzitné spoločenstvo, aby sme rástli vo viere a láske.
Amen.