Známy český herec Bolek Polívka má viacero komédií, ale aj jeden veľmi vážny film. Filmoví technici hovoria, že je to snáď najhoršie dielo Boleka Polívku. Film sa volá „Zapomenuté světlo“ a Bolek Polívka v ňom hrá serióznu postavu dedinského farára počas komunizmu. Pamätám si jednu scénu z filmu, kedy Bolek Polívka káže štyrom babkám na českom vidieku a hovorí im o tom, aký mal minulú noc sen. Hovorí: „Počas tohto sna som sa zobudil a videl som, že sa v kostole svieti. Celý ustráchaný som vošiel do kostola a uvidel som, že ktosi kľačí pred oltárom. Keď som prišiel bližšie, uvidel som, že tam kľačí Boh a modlí sa. A mne prišla na um otázka : „Ku komu sa môže modliť Boh?“ Následne si dal aj odpoveď: „Boh sa modlí k človeku“.
Od tejto myšlienky teraz prejdem k modlitbe Otče náš. Vždy ma zaujímalo, akými najkrajšími slovami môžem osloviť Pána Boha tak, aby sa to páčilo jemu. Väčšinou Bohu hovoríme to, čo sa páči mne, ale zaujíma ma, či má v mojich slovách Boh skutočne zaľúbenie. A práve pri modlitbe Otče náš máme istotu, že sú to práve tie slová, ktoré sa Bohu páčia, pretože nás ich naučil sám Ježiš Kristus, Boží Syn. A hovorí nám: „Vy sa budete modliť takto…“ (Mt 6, 9). To znamená, že modlitba Otče náš má osobitné miesto medzi všetkými modlitbami, pretože je to modlitba samotného Boha, ktorú nás naučil. Modlitba Otče náš má aj preto také osobitné miesto, lebo je to modlitba tých, ktorí chcú byť Ježišovými učeníkmi. To je však v protiklade s tým, s čím máme často skúsenosť, že je modlitba Otče náš asi najčastejšie „odrapkanou“ modlitbou. Tak napríklad, ak dostaneme modlitbu Otče náš ako pokutu po spovedi, snažíme sa ju čo najrýchlejšie odrecitovať. A pritom je to jedna z najvážnejších modlitieb, ak nie je priamo tou najvážnejšou. Táto modlitba totiž obsahuje veľmi náročnú úlohu, a tou sú prosby, ktorými sa obraciame na Boha. Sú to prosby, ktoré nás zaväzujú vieru skutočne žiť.
Modlitba Otče náš pripomína desatoro. Desatoro je klasicky vyobrazené na dvoch tabuľkách. Sú to tzv. dve Mojžišove tabule, pričom na prvej tabuli sú tri a na druhej sedem prikázaní. Prečo je to tak? Prvé tri prikázania sú zamerané na vzťah k Bohu a v ďalších siedmych je obsiahnutý vzťah k blížnym. Otče náš akoby kopíroval desatoro. Prvé tri prosby sú prosbami o Božie veci (posväť sa meno, tvoje príď kráľovstvo tvoje a buď vôľa tvoja), nasledujúce štyri prosby sú ľudské, zamerané na ľudské vzťahy (odpusť nám naše viny, chlieb nám daj, neuveď nás do pokušenia, chráň nás od zlého).
Dôležité je, že nám modlitba Otče náš hovorí o tom, aké sú priority, učí nás nazeraniu na Pána Boha. To je práve to, čo som sa pýtal v úvode a čo sa pýtal aj Bolek Polívka. Ako sa asi môže Boh modliť? Práve v modlitbe Otče náš dostávame odpoveď na otázku, aké sú Božie priority. Najskôr sú to Božie veci, až potom ľudské. Len jedna prosba je zameraná na materiálne hodnoty, všetky ostatné prosby sú duchovné. Modlitba Otče náš je preto taká zvláštna, lebo nás núti pozerať sa na svet Božími očami. A to je niekedy veľmi ťažké, o čom nám hovorí aj dnešné evanjelium, kde Ježiš vedie človeka k tomu, aby sa na svet pozeral Božími očami (Lk 10, 25 – 37).
Poďme k druhej prosbe, ktorá je témou dnešného večera – príď kráľovstvo tvoje. Zvláštnosťou tejto prosby je to, že je veľká podobnosť medzi ňou a poslednými slovami Svätého písma. Celé Sväté písmo končí knihou Zjavenia apoštola Jána a jednými z posledných svätopiscových slov sú slová: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20). Táto prosba je veľmi podobná slovám z modlitby Otče náš. Keď sa však hovorí o Božom kráľovstve, mnohí z nás v tom majú chaos a uvažujú, čo je to vlastne za zriadenie. A práve v modlitbe Otče náš nachádzame vysvetlenie – ak sa modlíme „príď tvoje kráľovstvo“, zároveň sa modlíme „príď, Pane Ježišu“. Pretože Božie kráľovstvo, to je Boh sám. A keď sa vrátime na začiatok Ježišovho účinkovania, zistíme, že prvé slová, ktoré povedal Ježiš sú – čas sa naplnil a Božie kráľovstvo sa priblížilo. Evanjelista si dal na tých slovách špeciálne záležať, pretože sú rovnako dôležité ako napríklad prvé slová, ktoré vysloví dieťa. Táto veta o Božom kráľovstve je prítomná počas celej Ježišovej služby a počas jeho verejného účinkovania. A čo znamená Božie kráľovstvo? Boh sa v Ježišovi priblížil k nám. Božie kráľovstvo je medzi nami – to znamená, že Boh je medzi nami. A tak v prosbe o Božie kráľovstvo vlastne prosíme, aby bol Boh neustále prítomný v našom živote. Ježiš nás v tejto prosbe učí, aby medzi naše priority patrila neustála túžba, aby bol Boh medzi nami. Možno si povieme, že Boh je predsa všade. Ale to neznamená, že je aj v mojom srdci a v mojich vzťahoch. A práve toto je tá prosba, aby bol Boh v mojom živote prítomný vo všetkom, čo robím, čo konám a čo si myslím.
Vo Svätom písme nájdeme tento výrok: „A vaše cesty nie sú moje cesty…“ (Iz55, 8). Je to akoby kritika Boha voči človeku, že človek ide cestou, ktorou Boh nemôže ísť. Nie že by nechcel, ale nemôže, pretože je to cesta neprávosti a zloby, Boh predsa nie je zlo. Preto vždy, keď prosíme – „príď kráľovstvo tvoje“, zaväzujeme sa Bohu, že budeme žiť tak, aby sme sprítomňovali Božie kráľovstvo v našom živote.
Pri jednej udalosti vo Svätom písme, keď Ježiš vyháňa zlého ducha, je obvinený, že tak urobil práve s pomocou zlého. Ale Ježiš sa bráni a hovorí: „Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo.“ (Lk11, 20) Všade tam, kde sa usilujeme, aby v našom živote bolo viac pravdy, dobra, krásy a spravodlivosti, všade tam vyháňame zlo. Práve tam je prítomné Božie kráľovstvo a Boh tam môže prísť. Aj toto je teda podstatou prosby o Božie kráľovstvo, že sa usilujeme, aby v našom spoločenstve bolo viac dobra, krásy, pravdy, spravodlivosti, odpustenia a lásky. A to je zároveň pre mňa veľmi vážny záväzok.
Povedal som „pre mňa“, teda že si ja sám dávam záväzok, za čo sa vlastne musím ospravedlniť. Otče náš totiž nie je súkromná modlitba. Modlím sa „Otče náš“, nie „Otče môj“, pretože si nemôžem Boha sprivatizovať. Boh je rovnako otcom aj môjho spolužiaka, kamaráta aj nekamaráta, sympatického aj nesympatického človeka. A tak ma to zaväzuje k tomu, že ten človek bude mojím bratom alebo sestrou. Zaväzuje ma to k pravde, láske, spravodlivosti, kráse a pravde.
Svoju kázeň zakončím takouto myšlienkou: „Vždy, keď sa modlíme – príď kráľovstvo tvoje, modlíme sa, aby prišiel koniec sveta“. Vždy, keď sa teda modlím „príď tvoje kráľovstvo“, zaväzujem sa, že chcem skoncovať so svetom, v ktorom vládne zlo a chcem, aby v ňom bol prítomný Boh. Svoju kázeň teda zakončím prosbou, zvolaním alebo skôr predsavzatím, v ktorom snáď vytrváme až do budúceho stretnutia: „Nech je našou snahou skoncovať so svetom, v ktorom vládne zloba“. A tak si v prosbe „príď kráľovstvo tvoje“ neustále pripomínajme o aké kráľovstvo sa chceme usilovať. Nie o kráľovstvo zloby a nenávisti, ale o kráľovstvo dobra, spravodlivosti, pokoja a odpustenia. A ak by sme niekedy na to zabudli, toto kráľovstvo je viditeľné na kríži Ježiša Krista. Tam je Kristus Kráľ, ktorý sa tu zjavuje v plnosti toho, o aké kráľovstvo tu ide. Nie o kráľovstvo, ktoré chce zotročiť človeka, ale Ježiš na kríži umiera, aby slúžil, nie aby sa dal obsluhovať.
o. prorektor František Trstenský