Milí študenti, bratia a sestry!
Aké úžasné je môcť si prečítať text evanjelia formulovaný slovami, ktorým dobre rozumieme, s ktorými už máme nejakú skúsenosť, pretože aj my sami sme ich v rôznych súvislostiach a v rôznych kontextoch vyslovili. Aké úžasné je nemať jazykovú bariéru a rozumieť všetkému v jazyku, v ktorom hovoríme od detstva. Je to aj preto, že sme mali v našom duchovnom rodokmeni také osobnosti, ktoré vedeli a rozumeli, že je dôležité , aby živé Božie slovo zaznievalo v jazyku, ktorý je zrozumiteľný. Toto bolo aj predmetom známej dišputy svätých vierozvestcov, apoštolov slovanov, svätého Konštantína Cyrila a Metoda s takzvanými trojjazyčníkmi, ktorí tvrdili, že liturgické texty by mali byť len v tých jazykoch, v ktorých boli pôvodne formulované, resp. ktoré sú starobylé.
Áno, dnes chceme uvažovať a rozjímať o posolstve tých, ktorých rok prežívame. A to vo veľmi zvláštnom kontexte, pretože prežívame rok viery a v rámci neho zároveň slávime jubileum, výročie príchodu svätých vierozvestcov na naše územie, k našim predkom. A je to dobré, že sa tieto dve obdobia prekrývajú. Keď totiž pred niekoľkými mesiacmi Svätý Otec Benedikt XVI vyhlásil svätý rok, bol to skutočne počin hodný nástupcu svätého Petra, ktorý dostal od Ježiša poverenie posilňovať bratov vo viere. Vyhlásenie roku viery teda nebol nejaký organizačný úkon alebo nedajbože administratívny počin, ale bolo to rozhodnutie pastiera, ktorý vie, že práve v tejto dobe, práve v tomto kultúrnom a spoločenskom prostredí, v ktorom sa nachádza súčasný svet, je dôležité prízvukovať vieru. Ba môžeme veľmi smelo povedať, že ak samotný pápež povie – začnime rok viery, začnime obdobie, v ktorom sa viac budeme sústrediť na to, čo je obsahom našej viery, aká hlboká je naša viera, nakoľko sa naša viera od vyznávania prelieva do našej každodennej životnej praxe a skúsenosti, tak je to doba milosti, keď nám Boh ponúka osobitné impulzy a osobitné bonusy k tomu, aby sa naša viera skutočne prehĺbila.
Je pravda, že vždy, keď povieme, že by sa naša viera mala prehĺbiť, je to akoby nedopovedaná veta. Niečo jej chýba. Lebo prehĺbiť si vieru, to áno, ale chceme dodať, vieru v čo? Čo je to podstatné, v čo máme veriť? Čo je to podstatné, čo si máme prehĺbiť? Čo je to, čo je v našej viere skutočne neodmysliteľné, bez čoho to nie je nikdy naozaj ono? Čo je to prvé, čo si v roku viery máme uvedomiť? A na takto položenú otázku si môžeme dať veľmi jednoduchú odpoveď a už ste ju určite pri mnohých príležitostiach počuli. Je dôležité veriť v Božiu prítomnosť. Lebo ak uveríme tomu, že Duch Boží nás vedie tu a teraz, ak uveríme tomu, že Ježiš Kristus, okrem toho, že je dejinnou postavou, je živo a účinne prítomným Božím Synom medzi nami a v nás, ak uveríme tomu, že sme v momente nášho krstu dostali do srdca, povedané obrazne, akúsi mystickú „sim“ kartu a tak vznikol signál medzi naším srdcom a Bohom, signál, ktorý sa nedá prerušiť, signál, ktorý sa nedá vymazať, signál, ktorý sa síce môže dostať do zatienenia, ale len vtedy, ak spáchame hriech, ak uveríme tomu, že Boží lúč pôsobí v našom srdci aj teraz, vtedy začíname veriť spôsobom, ktorý premieňa a pretavuje náš život.
Máme totiž tak trochu tendenciu prežívať našu vieru buď ako niečo, čo bolo v minulosti, alebo niečo, čo bude v budúcnosti. A tak akoby sa v nás to minulé a to budúce pobilo o to, čo je práve teraz. Myslím, že každý z nás má tú duchovnú skúsenosť, že spomienky na minulosť a plány do budúcnosti nás mnohokrát paralyzujú v tom, aby sme konali to, čo práve máme konať. Aby sme to, čo práve konáme nekonali rozriedene medzi tým, čo sme konali a tým, čo konať budeme.
V týchto súvislostiach by sa niekto mohol opýtať – no a potom prečo hovoríme o svätých vierozvestcoch, ktorí žili v deviatom storočí? Čo nám už môžu povedať títo dvaja muži, hoci vo svojej súčasnosti iste veľkí, múdri, vznešení, schopní, organizačne zdatní, duchovne na vysokej úrovni? Je to všetko pekné, lenže my sme ľudia dvadsiateho prvého storočia. Žijeme v iných podmienkach, než v akých žili oni, žijeme s inou skúsenosťou. My predsa žijeme v dobe mediálnej, v dobe komunikačnej revolúcie. Čo nám oni môžu povedať?
Avšak potom si musíme položiť otázku, či oslava jubilea je len o tom, čo bolo. Či si naozaj iba nostalgicky ideme pripomenúť, že pred 1150 rokmi k nám prišli vierozvestcovia. Sme historici a nič viac. Preto je na svätcoch úžasné a fascinujúce, že okrem toho dobového, čo súviselo s ich súčasnosťou pred tými mnohými a mnohými storočiami, majú v sebe čosi, čo je nadčasové a nadpriestorové a kdekoľvek sa o nich uvažuje a rozjíma, môžeme skonštatovať – sú vzorom aj pre nás. A toto by som vám dnes chcel ponúknuť, chcel by som spolu s vami pouvažovať nad tým, v čom môžu títo dvaja bratia zo Solúna byť pre nás vzorom aj po toľkých rokoch. Ono je to totiž tak, že kým je človek človekom, menia sa kulisy, menia sa kostýmy, menia sa protagonisti, herci, ale scenár, ten Boží scenár je stále ten istý.
Ak som hovoril o komunikačnej revolúcií, v ktorej žijeme, tak v istom zmysle môžeme hovoriť o komunikačnej revolúcií aj v súvislosti s nimi. Predstavte si, že dostanú úlohu ísť medzi slovanov, aby im ohlásili a prehĺbili poznanie posvätných kníh a samozrejme aj Evanjelia a nie je náhoda, že práve slová z prológu svätého Jána – na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha, Boh bol to Slovo – boli prvými slovami, ktoré preložili. Iste si uvedomovali s veľkou bázňou pred Bohom, že slovo má silu. Slovo, ktoré vyriekneme, vie vylúdiť slzu, vie vylúdiť úsmev, vie niekoho pozdvihnúť a vie niekoho ubiť, vie niekoho poučiť a vie niekoho posvätiť, vie niekoho pohoršiť. Slovo má obrovskú moc. A preto sa rozhodli, že vytvoria jazyk a písmo šité na mieru jazyku, v ktorom hovoria tí, ku ktorým sú poslaní. Z toho sa môžeme naozaj veľa naučiť. Môžeme totiž hovoriť o istej empatii, teda schopnosti spolucítiť s druhými, nakoľko rozumejú tomu, čo im chceme povedať. Svätí Cyril a Metod nás učia schopnosti a ochote komunikovať s druhými spôsobom, ktorý v sebe obsahuje tvorivosť a obetavosť, zapojenie intelektu, zapojenie vlastných schopností, a to vždy s podtextom obety. Hoci boli unavení, hoci boli vyčerpaní z mnohých iných ciest, povedali – ideme. Vykročili a prišli, aby priniesli evanjelium. Nie v tom zmysle, že by už nebolo, nie v tom zmysle, že tí, ku ktorým boli poslaní, ho nepoznali. Ale konečne ho mohli počuť tak, ako sme ho my teraz počuli, v jazyku, ktorého pojmy a terminológia a vnútorná atmosféra je nám blízka a preto aj obsahy týchto textov nám môžu preniknúť ešte hlbšie do srdca.
Je veľmi symbolické, že písmo hlaholiky je poskladané z troch symbolov: z kríža, z kruhu a z trojuholníka. Kríž je symbolom Ježišovej obety, je symbolom kresťanstva, je symbolom toho, bez čoho, ako hovorí svätý Pavol, nemožno ohlasovať Krista – beda by mi bolo, keby som neohlasoval Krista, a to ukrižovaného. Kruh je symbolom transcendencie, nekonečnosti. Kríž je symbolom obety, symbolom konkrétneho momentu v dejinách ľudskej civilizácie, keď sa ukrižovaný Ježiš modlí za tých, ktorí ho ukrižovali, za tých, ktorí mu spôsobili smrť, kruh zase symbolizuje, že toto všetko má presah, a tak presahuje čas a priestor, je to čosi, čo otvára večnosť. Trojuholník symbolizuje Svätú Trojicu, ktorá bola aj tam na kríži nejakým spôsobom prítomná, ktorá je úplným prazákladom, je spoločenstvom troch osôb, Otca, Syna a Ducha Svätého, jediného Boha v troch osobách. Takže čokoľvek zapísali, ktorékoľvek slovo vyjadrili, vždy v ňom boli zakódované tieto tri znaky, iste aj preto, aby to, čo tieto tri znaky symbolizujú a vyjadrujú, prenikalo, vysvetľovalo, umocňovalo každé vyslovené slovo. Nehovoríme teda len o lingvistickej revolúcií, ale aj o duchovnej revolúcií, ktorá akoby chcela povedať – bez kríža, bez kruhu a bez trojuholníka, či lepšie povedané bez toho, čo tieto tri symboly vyjadrujú, je vaša reč prázdna, sú vaše slová iba zuniacim kovom a cvendžiacim cimbalom.
Svätí vierozvestcovia nás učia, že naše slová by mali obsahovať niečo z tej obety kríža, niečo z toho vedomia zodpovednosti pred nekonečným Bohom, že Svätá Trojica nás raz očakáva vo večnom spoločenstve ako tých, ktorí majú byť vykúpení. Váha nášho slova. Aké krásne je, že vieme hovoriť, že vieme povedať slovo, že vieme vyjadriť naše myšlienky, že vieme komunikovať. A to je na vás, mladých ľuďoch veľmi sympatické, že radi komunikujete, radi sa pýtate, radi odpovedáte, radi polemizujete preto, lebo hľadáte pravdu, hľadáte podstatu toho, čo symbolizuje ten kríž, kruh a trojuholník.
Zomierajúci Metod ukazuje na Gorazda a spolu s Gorazdom na nás všetkých. A hovorí – toto je vašej zeme slobodný muž. To nie je len testamentárny odkaz, odovzdanie duchovnej štafety. Je to pozvanie. Ak nás niekto takýmto spôsobom označí, tak nás zároveň pozýva k tomu, aby sme prijali povolanie byť slobodnými mužmi a slobodnými ženami, chlapcami a dievčatami tejto zeme. Tejto zeme a predsa slobodnými. Máme tak byť dvomi nohami tu, v tejto realite, v tomto konkrétnom kultúrnom, spoločenskom, politickom a duchovnom kontexte, ale v slobode tých, ktorí vedia, že zdrojom pravdy je Boh, Že zdrojom pravdy je ten, kto je tvorcom a udržiavateľom všetkého, čo je. To, že sme tu, to, že rozjímame o Písme, že za chvíľu budeme s hlbokým vnútorným presvedčením vyslovovať slová modlitieb, a keď poviete Amen v momente svätého prijímania, buďte si prosím vedomí, že to je aktuálne vanutie Ducha Svätého v nás. To nie je nejaká kultúrna zotrvačnosť, to nie je nejaké dedičstvo tradície. Ak by v nás nepôsobil Duch tu a teraz, ten živý signál, ktorý sa založil v momente nášho krstu, tak by sme tieto slová s vnútorným presvedčením povedať nevedeli. Nie včera, nie zajtra, ale tu a teraz v nás pôsobí živý Boh. Tu a teraz v nás Duch Svätý spôsobuje, že sa chceme modliť, že nás zaujíma, čo je obsahom Písma, že nás zaujíma, aký je náš život, že nás zaujíma či to, ako žijeme, žijeme dobre a ako by sme to mohli ešte vylepšiť a prehĺbiť. Lebo na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. A Boh sa v Ježišovi Kristovi vyslovil – Ježiš je to Božie Slovo, ktorým Boh v plnosti sám seba vyjadril a preto Ježiš mohol povedať – kto vidí mňa, vidí Otca. A keď svätý Metod ukazuje na vás a na nás, na nás všetkých – toto je tejto zeme slobodný človek, muž, žena, chce nám povedať – Boh sa chce aj cez vás vysloviť, vyjadriť, vyžiariť do toho prostredia, v ktorom sa práve pohybujete. Buďte moderní, buďte dynamickí, buďte ľudia so zmyslom pre humor, buďte ľudia, ktorí sa tešia z toho, že žijú v tejto modernej spoločnosti, ktorá ponúka také úžasné možnosti, ale nikdy nezabúdajte na to, že všetko toto má skutočnú hodnotu len vtedy, keď okrem toho, že dvomi nohami chodíme po tejto zemi, keď rukami robíme to, čo nám Boh dal ako talenty, nikdy nezabúdame na to, že srdcia máme mať hore.
O chvíľu povieme – hore srdcia a vy odpoviete – máme ich u Pána. To je slovo, ktoré vyslovíte, iste nie zo zvyku, iste nie automaticky, lebo sa to vždy tak zvykne robievať a už sme to niekoľko tisíc krát v živote povedali, ale preto, lebo Pán je tu, my sme tu a srdcia dvíhame k nemu. A keď budeme mať srdcia uňho, potom sa nemáme čoho báť. A môžeme byť presvedčení o tom, že to, čo bude vychádzať z našich úst, to slovo, do ktorého je kódovaný kríž, kruh aj trojuholník, to slovo bude mať moc v tom najlepšom zmysle slova druhých obdariť, pozdvihnúť, inšpirovať, viesť k hlbšiemu hľadaniu pravdy. A slovo je tak mocné, že keď tu pri koncelebrácií vyslovíme slová – toto je moje telo, toto je moja krv, dôjde v tej sekunde k stvoriteľskému aktu všemohúceho Boha, pretože chlieb a víno sa premenia na jeho telo a jeho krv. Prijmeme tú istú Eucharistiu, ktorú slávili v jazyku našich predkov naši vierozvestcovia. Keď prijímame Eucharistiu, zmazáva sa časová a priestorová bariéra medzi nami a svätými, pretože máme účasť na tom istom chlebe, totiž na tom istom živom a prítomnom v Ježišovi Kristovi, na ktorom mali účasť oni. To nie je nejaká demoverzia Ježiša Krista z minulosti, to je on. On, ktorý k nám hovoril cez evanjelium, on, ktorý sa dotýkal chromých, slepých, hluchých, malomocných a uzdravoval ich a otváral im oči, uši, rozväzoval jazyk. A o toto ho treba prosiť: Pane, ty vieš, teba živého teraz prijímam, hovorím tie štyri osudové písmená Amen, ja ťa prijímam a prosím, ten jazyk, tie uši, to srdce posväť svojím Duchom, premeň tak, ako si pôsobil vo svätých vierozvestcoch a oni zvestovali vieru, tak posväť aj mňa i to, aký som tímový hráč, i to, aký som spolužiak, i to, aký som študent, i to, aký som budúci pripravujúci sa profesionál vo svojom odbore, toto všetko prenikni, toto všetko prežiar, toto všetko posväť. A Ježiš hovorí – proste a dostanete. Takže prosme a dostaneme.
A tak to, čo teraz prežijeme, tie modlitby, tie mystické momenty eucharistickej liturgie, to je Božia prítomnosť, to je to vyslovené Božie Slovo, to je ten kríž, to je ten trojuholník a kruh, ktoré sa stávajú skutočnosťou, aby sa nás dotkli. Preto nech je pochválené a zvelebené najsvätejšie meno Ježišovo.
Amen.