Musíme si tú scénu vedieť predstaviť. Predstavme si tých dvanásť dospelých, dôležitých mužov, ktorí sa pýtajú Ježiša – kto z nás je najväčší, kto bude prvý pri tebe v tvojom kráľovstve? A uprostred nich Ježiš postavil dieťatko. Možno ho vzal odkiaľsi z ulice, stratené a vystrašené a hovorí – musíte byť ako ono. Predstavte si ten šok. Tak ako len Boh vie vždy prekvapiť a šokovať. Je to tak trochu šok aj tu, na univerzitnej pôde, keď dnes večer Ježiš stavia dieťa doprostred a hovorí – odložte všetku dôležitosť, všetku vážnosť, musíte byť ako deti: pokorní, jednoduchí, stále otvorení pravde. Ako dieťa, ktoré je stále také svieže a zároveň závislé na svojich rodičoch. Dieťa potrebuje lásku a bez nej nemôže žiť a dáva to aj patrične najavo.
Hneď na začiatku si chceme pripomenúť to, k čomu nás Ježiš vyzýva, a čím nás dnes večer prekvapil, že doprostred nás stavia dieťa. Možno je to dieťa, ktoré je v nás, ktoré sme už akosi ubili a potlačili – predsa nemôžeš byť ako dieťa, len nebuď detinský, predsa už čosi znamenáš. Ale čo vlastne naozaj znamenáme? Básnik hovorí, že človek je ako list na strome v jeseni. Len sa niekedy skúste zahľadieť na listy v jeseni. Taký list sa z ničoho nič začne točiť vo vetre a už padá. Aj náš život je ako tráva: ráno kvitne a rastie, večer vedne a usychá. Dnes sme tu, zajtra tu nie sme. Ale predsa je v nás čosi cenné a vznešené, s čím môžeme prísť k Bohu, a čo nám Boh dnes prisľubuje, ak k nemu prídeme ako deti: Na rukách vás budú nosiť, na kolenách vás budú láskať – a to aj po tieto dni. „Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť,„ hovorí Boh. (Iz 66, 13)
Či to nie je krásne? Či nepotrebujeme sadnúť si mu na kolená a prijať jeho potešenie? A naše kosti oživnú ako svieža tráva. Len si predstavte tú sviežu trávu na jar, keď tak vyraší po celej univerzite.
Ako Boh kedysi prekvapil apoštolov, tak je stále Bohom prekvapenia. Prekvapil druhým vatikánskym koncilom, prekvapil hnutiami po ňom, stále nás prekvapuje tým či oným. A tak prekvapil aj malou Terezkou, ktorú postavil ako vzor teológom. A prekvapil aj mňa samého, keď bola vyhlásená za učiteľku cirkvi. Dievča, ktoré nemalo žiadnu univerzitu. Hneď v pätnástich rokoch sa zatvorilo do kláštora a nebolo nikde vonku. To, že je učiteľkou cirkvi znamená, že jej učenie je pre nás istým spôsobom záväzné, všetko, čo hovorí, na čo pozrie a čo vyjadrí, všetko je to učením cirkvi. A Terezka nás učí jednoduchosti a pokore, učí nás, ako byť maličkým pred Bohom a všetko očakávať od Boha. Dokonca hovorí: „Ani do neba nepôjdem so svojimi skutkami, som ako malé dieťa, ktoré si sadne na schody a otec vidí, že nedokážem výjsť hore, tak ma vezme na ruky.“ Terezka našu cestu do neba prirovnáva k výťahu. Nechajme sa vyniesť božou láskou hore, do neba. Tak prežíva Terezka svoju spiritualitu a pozýva nás k jednoduchosti, k ochote otvoriť sa božej láske a dôverovať Bohu. Ona, ktorá pochopila podstatu a tou je láska. „pochopila som, že láska je večná. Že láska zostáva. Bože, ty si prišiel ku mne a dal si mi lásku a ona rástla so mnou od môjho detstva. A teraz je to priepasť, ktorú už nemôžem prejsť, je to akoby obrovská rieka.“ Ona žije a obetuje sa pre lásku. Tak malá, a pritom tak veľká. Tak detská a pritom tak zrelá. Tak mystická a pritom tak zábavná. Ako hovorí jedna z jej spolusestier: „Dokáže vás rozplakať pri zbožnosti a pri rekreácií vás tak rozosmeje, že idete puknúť od smiechu.“ TO je svätica, ktorá vie, že je v božom náručí, ktorá všetko skrýva za svoj úsmev, aj všetky kríže a bolesti. Láska a utrpenie, to bol jej život. Lebo kto miluje, trpí. Ona Mnoho milovala, preto aj mnoho trpela.
Terezka na jednej strane prežíva dotyky Božej lásky: stalo sa to V prvé Vianoce, keď nedostala žiadny darček. Takmer sa rozplakala, ale vtedy Ju Boh naplnil láskou. Hovorí: „vtedy som sa stala zrelou ženou.“ No na druhej strane prežíva aj opustenosť a bezradnosť neveriacich či hľadajúcich. Ako sama hovorí: „Neverila som, že na svete skutočne existujú ateisti, že vôbec môže niekto neveriť v Boha. Nazdávala som sa, že sa to ľudia iba pretvarujú.“ Až do chvíle, kým sama neochorela a neocitla sa tak na kríži. Vtedy jej Ježiš ukázal, že na svete sú skutočne neveriaci ľudia. A nie len to, ale celkom ju k nim priblížil. Vtedy akoby stratila istotu viery a začala prežívať skutočnú opustenosť. AKO hovorí: „sedím pri stole s neveriacimi a jem spoločne s nimi ich chlieb. Chcem byť pre nich svetielkom a všetkých priviesť do neba. Boh chce, aby sme s ním zdieľali jeho starosť o ľudí. On nepotrebuje naše činy, ale našu lásku.“ Ona našla svoje miesto v cirkvi: „mojím povolaním je láska. Darovať všetko a darovať seba.“ Jej povolaním je láska, ktorá sa obetuje a chce zachrániť všetkých. Preto je aj patrónkou misií. Chce zdieľať s Ježišom jeho starosť o duše.
A Boh nám hovorí: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?“ (Lk 15, 4)
Kto dnes zanechá celé stádo a pôjde za jedinou ovcou? Dnes sa počíta množstvo a úspech, ale nie u Boha. Ako veľmi Bohu záleží na každej jednej duši! On nechce, aby zahynul ani jeden z jeho maličkých. On ide a hľadá, tá iniciatíva je na jeho strane. To nie ovečka hľadá pastiera, ale pastier hľadá ovečku, až kým ju nenájde. Je to pre nás veľká istota, že Boh hľadá každého, aj na tejto univerzite, aj v tomto meste. Jemu nikto nie je ľahostajný, pre neho nikto nie je odpísaný. A my chceme aspoň trochu zdieľať jeho starosť o ľudí. Chceme si pripomenúť, že pre Boha sme cenní a vzácni. Tu, v tomto kostole sa pozri na to, akú cenú má tvoj život. Pozri sa na kríž. Lebo ak si nevážim samého seba, prečo by som sa mal o niečo snažiť a bojovať? Ak nemám v sebe žiadne poklady a cennosti, tak potom je všetko zbytočné, potom som naozaj len tým lístkom na strome, ktorý padá a hynie. A tak si niekedy hovoríme – som nula, som nič, som humus, zvlášť vtedy, keď sa nám niečo nepodarí, keď padneme do hriechu a sme zúfalí zo samých seba. Ale Terezka vždy vníma svoju veľkosť v Bohu a stáva sa tak pre nás veľkým príkladom.
Teraz v jeseni môžeme vidieť na poliach pavučiny na kríkoch a na nich kvapky rosy. Je to tak nádherné, pretože v každej kvapke rosy sa slnko odráža iným spôsobom. Každý jeden z nás je akoby kvapkou rosy na božej pavučine, v každom jednom z nás sa odráža Boh. Ani jedna kvapka nie je zbytočná, pretože v každej jednej z nich je prítomné slnko. Každá kvapka má pre Boha nesmiernu cenu, pretože je v nej čosi z neho a on bude o ňu bojovať.
Možno práve toto by sme si mali uvedomiť na začiatku týchto misií, svoju hodnotu pred Bohom. Som Bohom vyvolený a milovaný, on ma pozná po mene. Aj keď sa pred ním skrývame, Ježiš cez kríž prichádza až do našich priepastí. Možno ste niekedy videli východné ikony o vzkriesení, na ktorých Ježiš drží za ruku Adama a evu a ťahá ich z priepasti. TO s nami chce Ježiš urobiť aj cez tieto dni. To on ma chytí za ruku a ťahá ma von, možno z priepasti mojej lenivosti, pýchy, hriechu, nečistoty či inej závislosti. A on si nás nájde, nech sme kdekoľvek. Len zavolaj – Ježiš zachráň ma – a on príde. On si nás nájde, tak ako si našiel Jonáša kdesi v bruchu veľryby, ako si našiel Zacheja skrytého v korune stromov, ako si našiel Lazára po štyroch dňoch v hrobe. Preňho nikto nie je tak skrytý, aby nás nemohol vyvolať z akéhokoľvek hrobu, aby sme mohli výjsť na svetlo a žiť v pravde. A keď Svätá Terézia umiera v roku 1897 ako dvadsaťštyriročná, zdá sa, že nemá vieru, ale iba lásku. Veľmi trpí a hovorí jasné slová: „Nikdy som neľutovala, že som sa obetovala láske.“ A jej posledné slová, keď pozrela na kríž, boli tieto: „Bože, milujem ťa.“ A tak neskončila ako ten lístok, ktorý padol zo stromu a zapadol kdesi v dejinách, ale naopak, naplnili sa slová, ktoré povedala kedysi dávno: „neumieram, vstupujem do života.“
A tak aj nám, Svätá Terezka, cez tieto dni vypros dážď tých ruží, aby sme sa otvorili Ježišovej láske. Aby sme neboli iba listami, ktoré padajú a zhnijú, ale aby sme si uvedomili, akí sme vzácni v božích očiach, a aby sme jeho lásku dokázali prijať.
Amen