„Túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových. Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému.“ (Ž 84, 3.4)
V ľudskom srdci je ukrytá prirodzená túžba po Bohu, veď sme stvorení na Boží obraz a jeho podobu. Boh nás stvoril z lásky pre seba samého. Boh nás chcel už vo večnosti (Porov. Ef 1, 3-10). A tak môže sv. Augustín v závere svojho procesu obrátenia povedať: „Pre seba si nás stvoril Bože a nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe.“ Aj vďaka tomu môžeme povedať, že človek je náboženské bytie. Túto túžbu v našom živote charakterizuje aj túžba po kráse, túžba po dokonalosti, napr. po dokonalosti počítača či auta, túžba po čistej prírode, vode či vzduchu, túžba po slobode a nekonečná túžba po šťastí. Táto túžba po Bohu vedie človeka k hľadaniu pravdy o Bohu, k hľadaniu Boha. Niektorí si však túto túžbu po ozajstnom Bohu zamenia za jeho pozemské náhrady, za slávu, moc a peniaze, ktoré môžu byť našimi bôžikmi. Vo svojom srdci tak môžu celkom zahatať túžbu po opravdivom Bohu a pozemské náhrady za Neho, za skutočného a živého Trojjediného Boha, ktorý je Láska, sú iba jeho karikatúrami. Našťastie v hlbinách človeka je ukrytá ešte jedna túžba, silnejšia túžba, z ktorej vychádza naša túžba po Bohu. A touto túžbou, ktorá je primárnou v našom živote, je túžba Boha v našom srdci po našom, ľudskom srdci. Opäť je to sv. Augustín, ktorý na inom mieste hovorí: „V najvnútornejšom vnútri každého z nás je ukrytý Boh.“ A tak v hĺbke nášho srdca je ukrytý Boh, ktorý úžasne túži po nás a až do nášho posledného dychu bude v našom srdci kričať jeho láska: „Túžim po tebe, človeče, túžim po tvojej láske!“ Prečo sú v nás tieto dve hlboké túžby?
Lebo tak, ako jestvujú tieto dve túžby ukryté hlboko v nás, tak jestvujú aj dva druhy smrti, o ktorých hovorí aj apoštol Ján vo svojom Zjavení (Zjv 20, 1-4.11-21, 2). Prvá smrť je šťastnou smrťou, lebo tou sa narodíme do večnosti, do náručia večného Boha, ktorý nám zotrie slzy z našich očí. Apoštol Ján o tom píše takto: „Potom som videl veľký biely trón a toho, čo na ňom sedel. Pred jeho pohľadom utiekla zem i nebo a už pre ne nebolo miesta. Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom a otvorili sa knihy. Otvorila sa aj iná kniha, kniha života. A mŕtvi boli súdení z toho, čo bolo zapísané v knihách podľa ich skutkov. More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom, aj smrť, aj podsvetie vydali mŕtvych, čo boli v nich, a každý bol súdený podľa svojich skutkov“ (Zjv 20, 11-13). Okrem tejto prvej smrti je však ešte druhá smrť, nešťastná smrť, ktorú zachytávajú tieto slová: „Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto je druhá smrť: ohnivé jazero. A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera“ (Zjv20, 14). Druhou smrťou, nešťastnou smrťou, je večná smrť vo večnom ohni, vo večnej beznádeji, v pekle.
Čo majú spoločné tie dve túžby s tými dvoma druhmi smrti? Boh nám do srdca vložil túžbu po Bohu, ktorá má svoj základ v túžbe Boha po človeku, aby keď tú prvú túžbu v sebe potlačíme a umlčíme, aby v nás kričala tá primárna túžba, úžasná túžba Bohu po nás, ktorá vychádza z nášho srdca a ktorá sa nedá umlčať. Prečo? Zomrieť musí každý jeden z nás, aby sme sa tak vstúpili do večného života. Boh však v našom srdci úžasne kričí, aby sme nezomreli druhou smrťou pre večnú smrť.
Jozef Žvanda