V dňoch 20.-23.6.2019 do priestorov Katolíckej univerzity v Ružomberku už po štvrtý krát zavítal páter Elias Vella, a tak sme opäť dostali možnosť zúčastniť sa na hodnotnej duchovnej obnove pod jeho vedením. Hoci páter Elias už roky patrí medzi našich najvzácnejších hostí, neodbytný vnútorný hlas mi radil, aby som ho neobťažovala rozhovormi a inými novinárskymi výstrelkami. Pri príležitosti jeho štvrtej návštevy sa mi však do hlavy vkradla zdanlivo nesúvisiaca spomienka: už niekoľko krát som moju mamu pristihla, ako smúti nad tým, čo všetko sa svojich rodičov neopýtala, hoci na to mala celé roky a milión príležitostí. Priznám sa, že takýchto chýb sa snažím zo všetkých síl vyvarovať, a tak som sa konečne rozhodla – s pátrom Eliasom sa pozhováram aspoň raz v živote.
Keď som sa dostavila na určené miesto blízko Auly Jána Pavla II., z organizačných kruhov zaznel nekompromisný pokyn: na rozhovor máš desať minút. Neostalo mi teda nič iné, iba sa pátra Eliasa opýtať na malý zlomok z toho, o čom už roky premýšľam. Využila som svoj čas správne?
Všetci dobre vieme, aká náročná je služba exorcistu. Vám to však nestačí, pretože ste často na cestách a slúžite veriacim po celom svete. Prečo si nakladáte na plecia toľko práce?
Nepovedal by som, že som si čokoľvek z tohto zvolil sám. Všetko je to v Božom pláne. Prečo to hovorím? Pretože odchádzam len na miesta, kde som pozvaný. Nikdy si sám nevyberám krajinu, ktorú navštívim. A kedykoľvek ma niekde pozvú, vidím za tým Boží prst, ktorý ma vyzýva, aby som na dané miesto vstúpil, a aby som tam evanjelizoval. Takže v konečnom dôsledku cestovanie po svete nie je mojím vlastným rozhodnutím. Podobné je to v otázke služby exorcistu, ani tú som si nezvolil sám, vlastne som si istý, že mne samému by práve toto nikdy nenapadlo. Exorcistom som sa stal na základe nariadenia biskupa a ja som tomu len povedal áno.
Veľmi ma zaujala myšlienka z Vašej včerajšej kázne: hovorili ste o pravom eucharistickom človeku, ktorý podobne, ako sa nám Ježiš dáva za pokrm, mal by sa rozdávať a v službe ostatným darovať svoj čas, silu a energiu. A presne toto ste vy. Čo Vás motivuje tak bezvýhradne slúžiť davom? Prečo neznámym ľuďom rozdávate všetku svoju energiu aj napriek únave a vyčerpaniu?
Samozrejme, občas bývam unavený aj vyčerpaný. Lenže podobne, ako keď Ježiš stál pred zástupom ľudí, videl, že sú hladní a dal im chlieb, tak aj ja vidím zástupy ľudí, ktorí sú hladní po Božom slove. Áno, všade navôkol možno pozorovať ateizmus a materializmus, ale rovnako stretávam množstvo ľudí, ktorí chcú skutočne kráčať po ceste za Ježišom. A tak keď vidím tých, čo sú rozhodnutí skutočne nasledovať Ježiša ako jedinú pravdu, ako im môžem povedať nie? Samozrejme, mnohokrát je to pre mňa úmorné, hlavne keď si uvedomím, že nie je v mojich silách pomôcť každému, pretože sme v konečnom dôsledku len ľudia. Ale vždy urobím všetko, čo sa dá. Lebo viem, že to jediné, čo môžem, je zasadiť semienko, ale Ježiš je ten, kto ho bude zalievať a nechá ho vzísť.
Jedna z vecí, ktoré ma na Vašich prednáškach priťahujú, je Božie milosrdenstvo a Božia dobrota, ktoré sa tu vždy skrývajú niekde medzi riadkami. Povedzte, naozaj nikdy o Bohu nezapochybujete? Ako si môžete byť istý, že Boh je tu vždy pre nás a myslí to s nami dobre?
Myslím, že to tajomstvo tkvie v presvedčení, že nás Boh miluje. Ak som raz presvedčený o Božej láske, tak aj keď Bohu práve nerozumiem, aj keď vidím, že sa veci nevyvíjajú v súlade s mojimi plánmi, neustále si opakujem, že Boha síce nechápem, ale viem, že ma miluje. A to je to, vďaka čomu vždy dokážem ísť ďalej. Nie je to tak, že by pochybnosti neprichádzali, pretože sme predsa ľudské bytosti a ľudská myseľ vždy v sebe nesie pochybnosti a isté logické uvažovanie. Ale v prípade Boha človek nemôže myslieť až tak logicky, pretože Božia logika je iná ako tá naša. Ale ak mám v sebe istotu, že ma Boh aj napriek všetkému miluje, tak aj vo chvíli nepochopenia stále verím, že je milosrdný a že chce pre mňa to najlepšie.
Na tejto duchovnej obnove bola reč aj o Európe, kde v súčasnosti dochádza k paradoxnému úpadku kresťanstva, podobne ako v štvrtom storočí, keď cisár Konštantín kresťanom daroval slobodu. Čo by ste poradili dnešným Európanom?
Nanešťastie, ak žijeme, povedzme, v prosperujúcom štáte a v slobodnom štáte, začíname si myslieť, že už viac Boha nepotrebujeme, pretože sme už sebestační. Ale v skutočnosti nie sme. Jediné, čo môžem všetkým odporučiť je toto: Obráťte sa k Bohu. Inak príde chvíľa v našom živote, keď budeme ľutovať, že sa ho nepridŕžame, pretože prídeme do bodu, keď si uvedomíme, že naše srdce je prázdne, že sa už nemáme čoho chopiť a to bude náš koniec. Obráťme sa k nemu, aj keď si myslíme, že ho nepotrebujeme, buďme si istí, že bez neho to nedokážeme.
Slavomíra Matlová
Foto: Internet