Oni ho zďaleka zbadali a prv než k nim prišiel, sa dohodli, že ho zabijú. Medzi sebou hovorili: „Hľa, snár prichádza; poďte, zabijeme ho a hodíme do niektorej cisterny. A povieme, že ho zožrala divá zver. Potom sa ukáže, čo mu pomôžu jeho sny.“ (Gn 37, 3-28)
Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili. (Mt 21, 33-46)
Aj prvé čítanie z knihy Genezis, v ktorom je vyrozprávaný príbeh Jozefa a jeho bratov, ktorí mu chcú siahnuť na život, aj evanjeliové podobenstvo o hospodárovi a jeho vinici, o tom, ako mu najprv zabili sluhov a nakoniec to najdrahšie, čo mal, jediného syna, tak obidva texty dnešnej Bohoslužby slova sú proroctvom a naznačujú, čo sa stane s milovaným synom, s jediným synom, s Boží Synom: „Poďme, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše.“
Uvedené texty zároveň ukazujú hrôzostrašný prístup človeka k človeku. Je hrôzostrašné, ako málo si cenia život človeka, je hrôzostrašné s akou ľahkosťou a bez akýchkoľvek výčitiek sa rozhodnú zabiť človeka, je hrôzostrašné z akých pohnútok chcú zabiť človeka, je hrôzostrašné, že bratia zo žiarlivosti chcú zabiť vlastného brata, a pritom sa vôbec neboja Boha a už vonkoncom si ani nespomínajú na prvú bratovraždu v dejinách ľudstva. Je hrôzostrašné, aké riešenie volia vzdelaní a učení ľudia, zabiť toho, kto im prekáža a vôbec sa nad ním ani nezamýšľajú, vôbec ani nepremýšľajú nad jeho odkazom. Nuž je to hrôzostrašné.
Ale toto sa deje aj dnes, toto sa deje aj u nás, v našej krajine, a teraz nemyslím iba vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Toto sa deje dennodenne, keď sa zabíjajú nevinné deti, ktoré sa ešte ani nenarodili. Toto sa deje, keď si nevážime jeden druhého, keď premýšľame, ako tomu druhému, kto nám ublížil, urobiť zle. Toto sa deje, keď duchovne zabíjame blízkych skrze rozbité rodiny, hádky a sváry, keď duchovne zabíjame naše deti skrze každodenné veľmi zlé programy v TV a na internete. Vtedy si aj my povieme: „Toto je dedič, poďme, zabime ho a dedičstvo bude naše!“ Toto sa deje, keď nevidíme, aké nebezpečenstvo prichádza zo strany liberálov a povrchných ľudí bez ozajstných hodnôt, zabíjanie duší detí skrze falošnú slobodu, skrze zločin Gender Ideológie, skrze tzv. LGBTI, čo robia ľudia, keď už fakt, fakt nevedia, čo so sebou. Nuž toto sa deje…
Akú nízku hodnotu má dnes ľudský život. Viac sa staráme o ochranu a slobodu zvierat ako o záchranu človeka. V akej spoločnosti to vlastne žijeme? Čo sa to vlastne s nami stalo? A ako je to možné, že to nevidíme?
„To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!“
Môžem mať iný názor ako majú ostatní, môžem mať iného prezidentského kandidáta, ako majú druhí, môžem fandiť inej politickej strane alebo futbalovému tímu, môže mi niekto krivdiť, môže mi niekto klamať, predsa však toto všetko mi nedáva mandát k tomu, že aj ja mám tak robiť, že mám ubližovať, klamať, že keď kradnú všetci, mám aj ja kradnúť, že keď sú vulgárni všetci, tak aj ja mám byť vulgárny, nie takto ja naozaj nemám a nesmiem robiť. Tí, čo tak robia, zabíjajú dediča, dediča nebeského kráľovstva. Ja mám však konať ináč, mám konať tak ako Ježiš, vždy mám mať úctu k človeku. To neznamená, že mám byť „fackovacím“ panákom. Ak je to potrebné, mám sa brániť. Vždy si mám však zachovať úctu k človeku, lebo slovo, ktoré dnes vyslovím, sa mi môže zajtra ľahko vrátiť. A raz sa určite vráti. Kedy? Pri poslednom súde!
Nuž nezabíjať dediča, ale ho dvíhať, pomáhať mu slúžiť…
Text a foto: Jozef Žvanda