Pred týždňom sme uvažovali nad dvoma hlavnými myšlienkami, ktoré pápež František vyslovil v prvej časti svojho príhovoru 14. septembra 2021 pre rómsku komunitu na Luníku IX. v Košiciach. Týmito dvoma myšlienkami boli: „Pán nás vidí spolu.“ „Cirkev je domov“. Dnes uvažovaní pokračujeme ďalej.
František v tejto druhej časti spomenul manželský pár Jána a Beátu, ktorí krátko predtým rozpovedali svoj príbeh, svoj rodinný sen, ktorý postavili napriek rozmanitosti pôvodu. „Vaše manželstvo svedčí o tom, ako konkrétnosť spoločného života môže zbúrať mnoho stereotypov, ktoré sa inak zdajú byť neprekonateľné. Nie je ľahké prekonať predsudky, ani medzi kresťanmi. Nie je ľahké oceniť ostatných, často v nich vidíme prekážky alebo protivníkov a vynášajú sa súdy bez toho, aby sme poznali ich tváre a príbehy.“
Aj Ježiš sám čelil predsudkom. V Jánovom evanjeliu vraví Natanael, neskorší apoštol Bartolomej Filipovi na Ježišovu adresu: „Vari môže byť z Nazareta niečo dobré?“ „Preto Ježiš hovorí v evanjeliu: „Nesúďte“ (Mt 7,1). Nesúďte, hovorí nám Kristus. Koľkokrát naopak nielen hovoríme bez základu alebo z počutia, ale považujeme sa za spravodlivých, keď sme prísnymi sudcami ostatných. Zhovievaví k sebe, neoblomní k ostatným. Ako často sú súdy vlastne predsudky, ako často si to zamieňame! Je to znetvoriť slovami krásu Božích detí, ktorými sú naši bratia. Nemožno redukovať realitu toho druhého na vlastné vopred pripravené modely, nemožno dávať ľudí do schém. Predovšetkým, aby sme ich skutočne poznali, musíme ich rozoznať: uznať, že každý v sebe nosí nepopierateľnú krásu Božieho dieťaťa, v ktorej sa odzrkadľuje Stvoriteľ.
Aj Rómovia podľa Františkových slov boli príliš často predmetom predsudkov a nemilosrdných súdov, diskriminačných stereotypov, hanlivých slov a giest. Vďaka tomu sme sa všetci stali chudobnejšími, chudobnejšími v ľudskosti.
Koľko predsudkov sa dostáva aj nám kresťanom, ktorí sa usilujeme úprimne nasledovať Krista, počúvať Božie slovo a podľa neho aj žiť. Koľkokrát svet považuje kresťanov za svätuškárov, za smutných a neslobodných ľudí. Koľko prekážok na ceste viery zažijete aj vy, milí mladí priatelia, koľko irónie, výsmechu, koľko spochybňovania od neveriacich rovesníkov. A pritom úprimne nasledovať Krista, žiť úprimne svoju kresťanskú vieru nás vedie k tomu, aby sme boli zodpovednými a statočnými ľuďmi, radostnými ľuďmi, ktorí majú v úcte každého človeka. Byť úprimným kresťanom znamená byť úplne prirodzeným, normálnym človekom, zodpovedným občanom tejto spoločnosti. A koľko predsudkov zažíva aj naša Alma mater, teda Katolícka univerzita… Zaiste v minulosti sa urobili aj veľké chyby, avšak koľko dobra vyšlo a vychádza z našej katolíckej univerzity? My sme však bežci na dlhé trate. Ako sa vraví: „Reči sa hovoria, ale chlieb sa je.“
Vráťme sa však k slovám pápeža Františka. Aký nám ponúka návod na prekonanie predsudkov? „Na obnovu dôstojnosti potrebujeme prejsť od predsudkov k dialógu, od uzavretia k integrácii. Ako to však urobiť?“ Pápež František v tej chvíli spomenul ďalší manželský pár: Nikola a René, ktorí tu rozpovedali svoj príbeh lásky, chceli pracovať, cítili sa posilnení, cítili sa milovaní a vyrastali s túžbou dať svojim deťom niečo viac. „Tak ste nám zanechali vzácny odkaz: kde je starostlivosť o osobu, kde je pastoračná práca, kde je trpezlivosť a konkrétnosť, tam prichádza ovocie. Nie hneď, časom, ale prídu. Súdy a predsudky len zväčšujú vzdialenosti. Dávať ľudí do get nič nerieši. Keď sa posilňuje uzavretosť, skôr či neskôr vzplanie hnev.“
„Cesta (hovorí nám život) k pokojnému spolužitiu je integrácia. Je to organický proces, pomalý a vitálny proces, ktorý začína vzájomným poznaním, trpezlivo pokračuje a pozerá sa do budúcnosti. A komu patrí budúcnosť? Deťom. Ich veľké sny sa nemôžu zlomiť o naše bariéry. Chcú rásť spolu s ostatnými, bez prekážok, bez vylúčenia. Zaslúžia si integrovaný život, slobodný život. Práve ony motivujú prezieravé rozhodnutia, ktoré nehľadajú okamžitý súhlas, ale pozerajú sa do budúcnosti každého. Kvôli deťom treba robiť odvážne rozhodnutia: pre ich dôstojnosť, kvôli ich vzdelaniu, aby vyrastali dobre zakorenené vo svojom pôvode, ale zároveň bez toho, aby videli každú možnosť vylúčenú.“
V závere svojej reči sa pápež František všetkým týmito slovami poďakoval: „Ďakujem tým, ktorí vykonávajú túto integračnú prácu, ktorej sa, okrem toho, že vyžaduje nemálo úsilia, niekedy dostane aj nepochopenie a nevďačnosť, dokonca azda aj v Cirkvi. Drahí kňazi, rehoľníci a laici, milí priatelia, ktorí venujete svoj čas tomu, aby ste svojim bratom a sestrám poskytli všestranný rozvoj, ďakujem! Ďakujem za všetku prácu s tými, ktorí sú na okraji. Myslím aj na utečencov a väzňov.
Nebojte sa vyjsť v ústrety marginalizovaným. Zistíte, že idete v ústrety Ježišovi. On vás očakáva tam, kde je krehkosť, nie pohodlie; kde je služba, nie moc; kde ide o vtelenie sa a nie o potešenie. Tam je On.
A všetkých vás pozývam, aby ste prekonali strach, rany minulosti, s dôverou, krok za krokom: v poctivej práci, v dôstojnosti zarábania si na každodenný chlieb, v budovaní vzájomnej dôvery. A v modlitbe za seba navzájom, pretože to je to, čo nás vedie a dáva nám silu. Povzbudzujem vás, žehnám vám a prinášam vám objatie celej Cirkvi. Ďakujem. Palikerav!
Foto: Internet
Text spracoval: Jozef Žvanda
Mládežka: Prekonávať predsudky (pápež František)
Pred týždňom sme uvažovali nad dvoma hlavnými myšlienkami, ktoré pápež František vyslovil v prvej časti svojho príhovoru 14. septembra 2021 pre rómsku komunitu na Luníku IX. v Košiciach. Týmito dvoma myšlienkami boli: „Pán nás vidí spolu.“ „Cirkev je domov“. Dnes uvažovaní pokračujeme ďalej.
František v tejto druhej časti spomenul manželský pár Jána a Beátu, ktorí krátko predtým rozpovedali svoj príbeh, svoj rodinný sen, ktorý postavili napriek rozmanitosti pôvodu. „Vaše manželstvo svedčí o tom, ako konkrétnosť spoločného života môže zbúrať mnoho stereotypov, ktoré sa inak zdajú byť neprekonateľné. Nie je ľahké prekonať predsudky, ani medzi kresťanmi. Nie je ľahké oceniť ostatných, často v nich vidíme prekážky alebo protivníkov a vynášajú sa súdy bez toho, aby sme poznali ich tváre a príbehy.“
Aj Ježiš sám čelil predsudkom. V Jánovom evanjeliu vraví Natanael, neskorší apoštol Bartolomej Filipovi na Ježišovu adresu: „Vari môže byť z Nazareta niečo dobré?“ „Preto Ježiš hovorí v evanjeliu: „Nesúďte“ (Mt 7,1). Nesúďte, hovorí nám Kristus. Koľkokrát naopak nielen hovoríme bez základu alebo z počutia, ale považujeme sa za spravodlivých, keď sme prísnymi sudcami ostatných. Zhovievaví k sebe, neoblomní k ostatným. Ako často sú súdy vlastne predsudky, ako často si to zamieňame! Je to znetvoriť slovami krásu Božích detí, ktorými sú naši bratia. Nemožno redukovať realitu toho druhého na vlastné vopred pripravené modely, nemožno dávať ľudí do schém. Predovšetkým, aby sme ich skutočne poznali, musíme ich rozoznať: uznať, že každý v sebe nosí nepopierateľnú krásu Božieho dieťaťa, v ktorej sa odzrkadľuje Stvoriteľ.
Aj Rómovia podľa Františkových slov boli príliš často predmetom predsudkov a nemilosrdných súdov, diskriminačných stereotypov, hanlivých slov a giest. Vďaka tomu sme sa všetci stali chudobnejšími, chudobnejšími v ľudskosti.
Koľko predsudkov sa dostáva aj nám kresťanom, ktorí sa usilujeme úprimne nasledovať Krista, počúvať Božie slovo a podľa neho aj žiť. Koľkokrát svet považuje kresťanov za svätuškárov, za smutných a neslobodných ľudí. Koľko prekážok na ceste viery zažijete aj vy, milí mladí priatelia, koľko irónie, výsmechu, koľko spochybňovania od neveriacich rovesníkov. A pritom úprimne nasledovať Krista, žiť úprimne svoju kresťanskú vieru nás vedie k tomu, aby sme boli zodpovednými a statočnými ľuďmi, radostnými ľuďmi, ktorí majú v úcte každého človeka. Byť úprimným kresťanom znamená byť úplne prirodzeným, normálnym človekom, zodpovedným občanom tejto spoločnosti. A koľko predsudkov zažíva aj naša Alma mater, teda Katolícka univerzita… Zaiste v minulosti sa urobili aj veľké chyby, avšak koľko dobra vyšlo a vychádza z našej katolíckej univerzity? My sme však bežci na dlhé trate. Ako sa vraví: „Reči sa hovoria, ale chlieb sa je.“
Vráťme sa však k slovám pápeža Františka. Aký nám ponúka návod na prekonanie predsudkov? „Na obnovu dôstojnosti potrebujeme prejsť od predsudkov k dialógu, od uzavretia k integrácii. Ako to však urobiť?“ Pápež František v tej chvíli spomenul ďalší manželský pár: Nikola a René, ktorí tu rozpovedali svoj príbeh lásky, chceli pracovať, cítili sa posilnení, cítili sa milovaní a vyrastali s túžbou dať svojim deťom niečo viac. „Tak ste nám zanechali vzácny odkaz: kde je starostlivosť o osobu, kde je pastoračná práca, kde je trpezlivosť a konkrétnosť, tam prichádza ovocie. Nie hneď, časom, ale prídu. Súdy a predsudky len zväčšujú vzdialenosti. Dávať ľudí do get nič nerieši. Keď sa posilňuje uzavretosť, skôr či neskôr vzplanie hnev.“
„Cesta (hovorí nám život) k pokojnému spolužitiu je integrácia. Je to organický proces, pomalý a vitálny proces, ktorý začína vzájomným poznaním, trpezlivo pokračuje a pozerá sa do budúcnosti. A komu patrí budúcnosť? Deťom. Ich veľké sny sa nemôžu zlomiť o naše bariéry. Chcú rásť spolu s ostatnými, bez prekážok, bez vylúčenia. Zaslúžia si integrovaný život, slobodný život. Práve ony motivujú prezieravé rozhodnutia, ktoré nehľadajú okamžitý súhlas, ale pozerajú sa do budúcnosti každého. Kvôli deťom treba robiť odvážne rozhodnutia: pre ich dôstojnosť, kvôli ich vzdelaniu, aby vyrastali dobre zakorenené vo svojom pôvode, ale zároveň bez toho, aby videli každú možnosť vylúčenú.“
V závere svojej reči sa pápež František všetkým týmito slovami poďakoval: „Ďakujem tým, ktorí vykonávajú túto integračnú prácu, ktorej sa, okrem toho, že vyžaduje nemálo úsilia, niekedy dostane aj nepochopenie a nevďačnosť, dokonca azda aj v Cirkvi. Drahí kňazi, rehoľníci a laici, milí priatelia, ktorí venujete svoj čas tomu, aby ste svojim bratom a sestrám poskytli všestranný rozvoj, ďakujem! Ďakujem za všetku prácu s tými, ktorí sú na okraji. Myslím aj na utečencov a väzňov.
Nebojte sa vyjsť v ústrety marginalizovaným. Zistíte, že idete v ústrety Ježišovi. On vás očakáva tam, kde je krehkosť, nie pohodlie; kde je služba, nie moc; kde ide o vtelenie sa a nie o potešenie. Tam je On.
A všetkých vás pozývam, aby ste prekonali strach, rany minulosti, s dôverou, krok za krokom: v poctivej práci, v dôstojnosti zarábania si na každodenný chlieb, v budovaní vzájomnej dôvery. A v modlitbe za seba navzájom, pretože to je to, čo nás vedie a dáva nám silu. Povzbudzujem vás, žehnám vám a prinášam vám objatie celej Cirkvi. Ďakujem. Palikerav!
Foto: Internet
Text spracoval: Jozef Žvanda