Počas jedného zo sympózií v rakúskej Viedni, organizátori podujatia pripravili pre účastníkov, medzi ktorých som patril aj ja, nevšedné prekvapenie. Po náročnom celodennom rokovaní, keď to už človeka tak veľmi ťahá do postele, pozvali nás na návštevu nevšednej reštaurácie v štýle Afriky. Nasvedčovali tomu mnohé fotografie, obrazy, predmety pochádzajúce z čierneho kontinentu a rovnako aj samotná hudba. Pohodlne sme sa v kreslách usadili a vôbec sme netušili, že v ten večer prežijeme čosi nevšedné. Asi po hodine sa otvorili dvere, ktoré sme si dovtedy nevšimli. Týmito dverami sme mali zostúpiť do suterénu reštaurácie.
Zostali sme zaskočení, keď pred vstupom do čiernej diery si nás vyzdvihli zvláštni čašníci, mladí, nevidiaci ľudia. Chytiac nás za ruky pomalými krokmi nás viedli po schodoch dole do miestnosti, kde nebolo žiadneho svetielka. Usadili nás. A my, asi štyridsiati hladní a unavení účastníci sympózia, sme sa ocitli vo veľkých rozpakoch. V tej totálnej tme, keď sa človeka zmocňuje hrôza, v tme, v ktorej sa nevidiaci čašníci pohybovali absolútne bezpečne, sme prežili nasledujúce štyri hodiny, úplne odkázaní na nich, na ich nevidiace oči, ktoré paradoxne v tej tme videli. Veď my sme so sebou nemali nič, nič, čím by sme si aspoň na chvíľu zasvietili, aspoň kúsok svetielka, aspoň kúsok istoty. Všetko muselo zostať hore, na svetle. Tie dlhočizné štyri hodiny strávené v úplnej tme, počas ktorých sme sa mali sami obslúžiť, tie štyri hodiny mi dali rýchlo zabudnúť na moju únavu. Tie štyri hodiny dali mi zakúsiť neistotu tmy a naučili ma dôverovať tým, ktorí žili vo večnej tme, v ktorej však perfektne videli.
Na túto skúsenosť som si spomenul pri uvažovaní nad Božím slovom tejto Druhej pôstnej nedele. Čosi podobné, avšak v oveľa hlbšej miere, prežíval praotec Abrahám. Tá hrozná tma vstúpila do jeho života vo chvíli, keď ho Boh požiadal, aby obetoval svojho jediného, svojho jediného milovaného syna. Aká to musela byť asi tma, v ktorej sa náhle ocitol, tma, ktorej nerozumel, tma, v ktorej sa všetko búrilo proti zdravému rozumu. On sa mal náhle zriecť svojho syna, svojho jediného syna, svojej nádeje, svojej budúcnosti… Čo asi prežíval staručký Abrahám? Abrahám v tej hustej tme nevidel a nechápal, nič nechápal. V tej hustej tme, v tme, ktorá ničí človeka, v tej ťaživej tme sa nakoniec odovzdal do rúk Toho, ktorého nevidel, ktorému nerozumel, ktorý ho však aj v tej hustej tme videl a viedol…
Podobnú skúsenosť zanedlho zažijú aj Ježišovi učeníci. Zanedlho aj do ich životov vstúpi tma. Nebudú rozumieť a chápať utrpeniu ich Majstra a vôbec nepochopia, prečo sa ich Majster, ktorý má moc, nebude brániť. Keď ho vrahovia zabijú, zažijú veľkú tmu. Aby v tej hustej a nepochopiteľnej tme dokázali kráčať, aby sa dokázali chytiť ruky Toho, ktorého síce nebudú vidieť, ktorý však bude vidieť ich, toho, kto napriek hustej tme bude stáť v ich blízkosti, aby ich od Majstra neodlúčilo ani súženie, ani úzkosť, preto ich dnes vyviedol na vysoký vrch.
A čo to znamená pre nás? Pán nás chce dnes učiť dôvere v neho. Chce nás učiť, aby sme mu verili aj napriek tomu, že niekedy ničomu nerozumieme. Pán nás chce učiť, že sa nemáme báť hustej a tmavej tmy, ak vstúpi do nášho života. Chce nás učiť, že mu máme dôverovať. On je predsa Boh, on môže vždy viac, než si myslíme, než žiadame. Pán nás pozýva, aby sme mu dôverovali každý deň a v každej chvíli nášho života, aby sme na ňom budovali náš domov, tak ako Abrahám. Pán nás pozýva, aby sme dôveru v Neho prenášali do konkrétnych skutkov a postojov, aj keď nás možno svet nebude chápať, keď sa z nás budú všetci vysmievať. Nastávajúce parlamentné voľby sú práve preto vynikajúcou príležitosťou. Dnešný svet potrebuje práve takých úprimných, nie dvojtvárnych Kristových nasledovníkov. Usilujeme sa takými byť? Nestáva sa, že volíme kompromisy?
o. Jozef Žvanda