Dňa 6. 3. 2018 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom – Aktuálne ohrozenia rodiny v postmodernej dobe. Hosťom o. Dušana Galicu bol košický eparchiálny biskup Mons. Milan Chautur, CSsR
Základom krízy je nepochopenie
Vychádzajúc z predpokladu, že sa rodiny v celej svojej histórii museli boriť s opakujúcimi sa problémami, položil si otec biskup na úvod prednášky otázku: Vznikol vôbec nejaký problém aj vo svätej rodine? A problém tu veru nastal hneď na začiatku, keď Jozef zapochyboval o snúbeneckom vzťahu s Máriou. Ale hoci sa rozhodol Máriu prepustiť, predsa len hľadal odpoveď na svoje pochybnosti, preto ju od Boha aj dostal.
Spoločným menovateľom problémov rodín v minulosti aj v súčasnosti stále ostáva nepochopenie. Mladí ľudia sa často boria s pochybnosťami vo vzťahu, ale nehľadajú na ne odpovede, preto sa tieto pochybnosti nabaľujú a prerastajú do obrovských rozmerov. Ale prečo vlastne nehľadajú odpovede? Pretože postmoderný človek uteká zo svojho vnútra a hľadá zmysel vecí na povrchu („Obal predáva.“).Za odpoveďami však treba ísť do hĺbky a musí po nich pátrať ten, kto je pochybnosťou ranený. Ten musí odpoveď na svoju pochybnosť hľadať okamžite a nesmie čakať, že to zaňho urobí niekto iný. Ak by sme svoje pochybnosti riešili hneď na začiatku, neupadali by naše manželstvá do takých hlbokých kríz.
Manželstvo a medzinárodná politika
Krízy v súčasných manželstvách sú spôsobené aj tým, že sa podceňuje príprava snúbencov na manželstvo. Cirkev je jedinou inštitúciou, ktorá predpisuje predmanželskú prípravu a zároveň k nej vypracovala systém. Jeho súčasťou sú praktické témy, ktoré môžu mladým ľuďom pomôcť prekonať pochybnosti a krízy v osobnej rovine ešte skôr, ako vstúpia do manželstva. Pod krízu súčasnej rodiny v širšom slova zmysle sa však podpisuje hlavne atmosféra vonkajšieho sveta, konkrétne politická scéna, ktorá čoraz nevhodnejším spôsobom zasahuje do otázky manželstva a rodiny. A tak človek vstupuje do manželstva s nezodpovedanými otázkami a myšlienkovým chaosom, pretože sa o vzťahu muža a ženy začína uvažovať výlučne relatívne.
Začalo sa to v roku 1973, kedy Americká psychiatrická asociácia bez vážnej vedeckej diskusie odstránila homosexualitu zo zoznamu diagnóz, neskôr boli v niektorých amerických štátoch schválené homosexuálne manželstvá. Nakoniec v roku 1993 došlo k odstráneniu homosexuality zo zoznamu diagnóz na medzinárodnej úrovni, čo malo za následok proces zrovnoprávnenia homosexuálnych zväzkov s heterosexuálnymi. V súčasnosti sa však okrem pojmu manželstva začína relativizovať aj samotné pohlavie (odčlenenie rodu od pohlavia, možnosť slobodného výberu rodovej príslušnosti, atď.), čo vedie k vzniku gender ideológie. Nejde nám pritom o odsúdenie napr. homosexuálne orientovaných jednotlivcov, naopak, je potrebné podať im pomocnú ruku, ale vyššie zmienené politické kroky nie sú riešením vnútorného problému jednotlivca a majú za následok, že kríza v osobnej rovine postupne prerastá do krízy manželstva ako Bohom daného povolania.
Novodobá diktatúra
Príkladom negatívnych prúdov na politickej scéne je aj tzv. Istambulský dohovor. Ten síce pojednáva o násilí na ženách, ktoré je samo o sebe hodné odsúdenia, ale zároveň obsahuje pasáže, ktoré poukazujú na tzv. stereotypné role a potrebu zavádzania nestereotypných, rodových rolí. Jednotlivé štáty by zároveň mali akceptovať definíciu týchto rolí zo strany skupiny expertov, ktorí by rozhodovali o ich vymedzení na nadnárodnej úrovni. Všetky kresťanské cirkvi na Slovensku sa teda zjednotili v odsúdení Istambulského dohovoru ako snahy o negáciu identity človeka ako muža a ženy.
Kríza, do ktorej sa súčasná rodina dostáva je už taká hlboká, že ju nie je možné rozriešiť na ľudskej úrovni, ale len prijatím vôle toho, kto rodinu ako inštitúciu vytvoril. Musíme sa preto vrátiť na začiatok ľudských dejín a opäť si prečítať v knihe Genezis, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu a keďže sú dvaja v jednom tele, je medzi nimi jednota. Nie je preto nadradený jeden nad druhým, ale jeden dorába chlieb v pote tváre, druhý rodí v bolestiach a medzi nimi vzniká spojená láska, ktorá ako jediná môže dať život.
Človek si teda nevyhnutne kladie otázku: Kto je za tým? Komu tak veľmi prekáža rodina ako Bohom daná inštitúcia a komu tak veľmi záleží na tom, aby sa narušila ľudská identita – identita muža a ženy? Hoci je takmer nemožné označiť jednotlivcov, ktorí za tento chaos zodpovedajú, isté je, že za touto snahou nie je nikto, kto by chcel pre človeka dobro. Pretože snaha priviesť človeka do chaosu sa nedá nazvať dobrom. Ak totiž človeku rozbijeme identitu, stáva sa už len hračkou v rukách niekoho iného. Ale v čích rukách sa máme stať hračkou? A prečo by sa ňou mal človek vôbec stať, ak je raz slobodnou a rozumnou bytosťou?
Zdá sa, že opäť žijeme v dobe, kedy sa kladie dôraz na práva menšiny, a kedy už nemôžeme slobodne skonštatovať, že “cisár je nahý“ – pomenovať jednoduchú, do očí bijúcu pravdu, že muž je mužom, že na je ženou a manželstvo je zväzkom muža a ženy. Až podozrivo nám to pripomína časy totality, kedy sa taktiež vyzdvihovali práva menšiny na úkor ostatných, a to už zaváňa diktatúrou. Lenže kým komunizmus sa pokúšal zničiť kresťanstvo tvrdosťou a zastrašovaním a nedokázal to, pretože hoci na ľudí tlačil zvonku, viera ostala upevňovaná v rodine, diabol dnes útočí priamo na rodinu, čo môže mať za následok rozpad domácej cirkvi, a teda aj cirkvi na všeobecnej úrovni. Neostáva nám teda nič iné, iba sa tejto tendencii vzoprieť. Bude to ťažký boj a možno budeme cítiť veľký tlak zvonku, ale s Bohom sa neprehráva, pretože jemu patrí víťazstvo.
Pár slov o hosťovi
Otec biskup Mons. Milan Chautur je rodákom z východného Slovenska – Veľká Poľana. Teológiu vyštudoval na CMBF UK v Bratislave a za kňaza bol vysvätený 14. 6. 1981 v Prešove. Pápež Ján Pavol II. ho 11. 1.1992 menoval za pomocného prešovského biskupa, 21. februára 1997 za apoštolského exarchu v Košiciach a 30. 1. 2008 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za košického eparchiálneho biskupa. V súčasnosti v rámci KBS vedie Radu pre rodinu a Radu pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.
Slavomíra Mátlová