Drahí bratia a sestry!
Dnešný deň si pripomíname veľkého svätca, patróna tejto kaplnky, sv. Alberta Veľkého.
Sv. Albert pochádzal z juhozápadnej oblasti Nemecka. Jeho životopisci uvádzaju, že bol veľmi nadaný. Po štúdiach, ktoré ukončil s vynikajúcimi výsledkami, vstúpil v Padove do dominikánskej rehole. Potom pôsobil ako farár v Kolíne, neskôr ako profesor, provicial rádu, dôverník cisára i pápeža. Jeho životopis uvádza, že svojimi znalosťami obsiahol všetky vedné odbory svojej doby.
Bol to práve sv. Albert, ktorý dal do súladu náboženské a vedecké poznanie. Bez jeho pôsobenia by sme asi nemali ani sv. Tomáša Akvinského.
Aj napriek tomu, že bol tak ohromne nadaný a dosiahol také veľké úspechy, vyznačoval sa jednou veľkou cnosťou – pokorou. A my dnes môžeme povedať, že práve táto cnosť bola dôvodom toho, prečo sa sv. Albert stal veľkým – lebo neupadol do hriechu pýchy.
Sv. písmo uvádza, že keď po potope sveta ľudia upadli do pýchy, chceli sa vyvyšiť až do neba, stavali Babylonskú vežu, ktorá sa im však zrútila na hlavu a rozdelila ich – postavila brata proti bratovi. To, čo malo byť symbolom ich veľkosti, stalo sa symbolom hanby.
Pýcha rúca, pokora buduje. Život pokorného človeka je príkladom a jeho slová povzbudením. Život pyšného však odpudzuje a jeho slová urážaju.
Sv. Albert dokázal v pokore vykonávať veľké veci a preto vedel ľudi spájať, vytvárať atmosféru porozumenia a jednoty, príkladom svojho života i slovom povzbudzovať.
V deň spomienky na patróna našej univerzitnej kaplnky je teda na mieste otázka: „Ako pracujeme my, staviame v pýche babylonské veže, ktoré rozdeľujú, alebo v pokore vnášame súlad a porozumenie medzi bratov pomocou našej práce?“ Snažíme sa, aby naše činy boli pre dobro ľudí a na slávu božiu, alebo na našu slávu.
Pyšný človek totiž nikdy nehľadí na dobro ľudí. Všetky zásluhy pripisuje sebe a seba stavia do centra celého diania. Chváli sa kým on je, čo spravil, čaká, že mu všetci budú ďakovať, doslova žobre o márnu slávu u ľudí. Pyšný nechce nikomu priznať zásluhy, ostro kritizuje a ponižuje blížnych, to všetko len preto, aby vyzdvihol seba. Všade rozpráva o tom čo spravil, len nech sa ľudia o ňom vyjadrujú pochvalne. Keď vidí skupinku osôb, hneď si myslí, že to o ňom rozprávajú – chvália, alebo ho ohovarajú. Keď sa pyšný ocitne v spoločnosti, ktorá ho ešte nepozná, hneď začne rozprávať – o svojej rodine, práci, majetku, úspechoch, len nech vidia, že je šikovný.
Opakom toho je pokora, práve tá je bránou, cez ktorú musíme prejsť, ak sa chceme dostať bližšie k Bohu a ľuďom. Ona je paňou Božieho srdca, lebo Boh nič neodoprie pokorným.
Preto, sa aj Kristus stal pokorným až na smrť, až na smrť na kríži, aby nás naučil pokore.
Sv. Makarionovi sa raz sťažoval zlý duch, že ho nemôže premôcť a zviesť, napriek tomu, že sa viac usiluje ako on, že viac bdie ako on, lebo vôbec nespí. No to, čo nemôže u svätca premôcť je pokora, pred ktorou je bezbranný.
Pokorný nehovorí o sebe ani dobre, ani zle. Blížneho vždy spomína len v dobrom a keď nie, tak radšej mlčí. Za priateľov považuje najmä tých, ktorí ho upozornia na jeho chyby. Dôveruje Bohu a vie, že to Boh je pánom jeho života – úspechu i neúspechu. Vo všetkom hľadá božiu slávu a nie svoju. Štastný je ten, kto vlastní túto veľku cnosť – cnosť pokory, lebo je schopný konať veľké, až nadčasove diela.
Sv. Albert Veľký je pre nás dnes veľkým znamením pokory, čím viac ho Boh obdarovaval poctami a milosťami, tým bol pokornejší.
Na univerzitnej pôde je veľmi potrebné, aby sa rozvíjala práve táto cnosť – pokora. Je tu totižto veľa múdrych, schopných a šikovných ľudí, no ak tí prepadnú pýche, zničia dobro, pravdu a krásu, ak však zotrvajú v pokore, stanu sa znamením dobra, pravdy a krásy.
Učme sa pokore.
Ježišu tichý a pokorný srdcom!
Autor: ThDr. Stanislav Dulák, PhD